Johan Pavúk sa ponáhľal a ostrohami pohladil svojho koňa tak, aby tento pochopil, že nie je čas na obzeranie si prírody. Bol rok 1565 a dedič uhorského tronu Jan Žigmund zvolal verejné stretnutie zástancov arianizmu na jednej strane a luteránov a kalvinistov na strane druhej. V jeho Uhorsku, ktoré bolo pod ochranou tureckého sultána dovolil všetkým kresťanom praktizovať svoju vieru. Jeho otec Ján Zápoľský sa spolu s majoritou Uhorskej šľachty dohodli s Tureckým sultánom, že zostanú neutrálni v bitke pri Moháči v roku 1526. Rímskokatolícky kráľ Uhorska Ľudovít II túto bitku prehral a po jeho smrti nastal boj o Uhorský trón medzi Jánom Zápoľským a Ferdinandom Habsburským. Nakoniec sa dohodli a Uhorsko si rozdelili. Keď v roku 1541 Turci dobili Budín, uzavreli Habsburgovci s Turkami potupný mier a prestali ohrozovať Sedmohradsko a iné provincie, ktoré patrili Jánovi Žigmundovi. Panovník odstránil aj povinnosť šľachty platiť dane rímskokatolíckej cirkvi, čim sa dane šľachty okamžite znížili o 50 percent. V tomto novom ekonomickom raji teraz, keď kráľ dovŕšil 25 rokov, prebiehala diskusia o tom, ktorá z kresťanských frakcií je tým najlepším náboženstvom. Ešte aj Chazari opúšťali svoju tradičnú vieru a húfne prechádzali na arianizmus. Napriek skutočnosti, že matka panovníka poľská kráľovná Izabela bola rímskokatolíčka, prešiel jej syn najprv k luteránom a neskôr sa z neho stal horlivý arián.
Na kráľovom dvore a v jeho vtedajšej ríši sa od jeho narodenia schádzali poprední európski myslitelia. Najprv bol jeho vychovávateľom pravoslávny mních Juraj, ktorý ho zasvätil do cirkevnej problematiky, a ktorý bol tvrdým odporcom rímskych katolíkov. Po smrti otca Jana Zápoľského bol za jeho tútora a ochrancu vymenovaný prvý minister Juraj Petrovič. V Krakove a celom Haliči- Galícii, ktorá patrila do kráľovstva Jána, tak ako v Dácii a východnej časti starého Uhorska pôsobili rôzni kazatelia, ktorým na západe za ich myšlienky hrozilo upálenie. Najvýznamnejším z nich bol Michal Servet spolu s kazateľom Gregorom z Pauly. Bol tam aj Turínčan Juraj Blandrata, ktorý bol tiež lekárom a liečil aj tútora Jána Žigmunda- Juraja Petroviča. Toto ariánske prostredie, v ktorom kráľ vyrastal viedlo k jeho presvedčeniu, že arianstvo je tým správnym kresťanským náboženstvom. Kráľ poveril Johana Pavúka získaním talianskych maliarov, ktorí mali vyzdobiť obnovené a znovu postavené ariánske rotundy v jeho kráľovstve. Johanovi sa ako správcovi najväčšieho bohatstva v Uhorsku podarilo získať maliarov zo školy samotného Michelangela. Pred asi 15 rokmi sa pri jednej maľbe v ariánskej rotunde stretol z jedným maliarom, ktorý by ako z oka vypadol samotnému Michelangelovi. Kreslil Archangela s mečom v jednej ruke a váhou v ruke druhej. Na váhe boli duše dvoch kresťanov, z ktorých jedna napriek tomu, že jej vlastník mal na krku priviazane mlynské koleso, bola ďaleko vznešenejšia a ľahšia, ako duša druhého kresťana, ktorý sa cely život iba modlil. Tento výjav sa mu vryl do pamäti tak, že ho už nikdy nezabudne.
Maliar sa tiež dlho pozeral na jeho náhrdelník. Bol z pokladov Šalamúnovho chrámu a dával jeho nosičovi nadprirodzenu autoritu. „Musím sa vás niečo opýtať“, povedal zrazu maliar. „Myslíte si, že písmo sväté si každý veriaci môže vykladať sám, alebo ci je veriaci viazaný pochopením takéhoto textu iba výkladom nejakej cirkevnej autority?“ Nemusel veľa rozmýšľať, keď povedal: „Texty sú napísane pre tých, ktorí chcú veriť v jediného boha a určite je proti jeho vôli, keď si niekto vyhradzuje právo ich vykladať pre iných.“ Maliar ho objal a videl, že mu vypadli slzy. Ešte počul ako si maliar zamrmlal: „Preto som tu a nie v Ríme.“
V diaľke už videl bránu kráľovho hradu a znovu popohnal svojho koňa. Keď vstúpil do veľkej sály kráľovského hradu, bolo v nej už veľa ľudí. Prvého pozdravil Františka Davida, ktorý bol kazateľom samotného kráľa, a ktorý sa z luterána stal ariánom. Kráľ sa verejne prihlásil k ariánom na jednej z jeho kázní.
Dnešné stretnutie zvolal kráľ za účelom umožniť ariánom a ich oponentom luteránom a kalvinistom verejne argumentovať v prospech jedného, alebo druhého náboženského presvedčenia. Táto náboženská sloboda v Uhorskom kráľovstve bola nezvyčajná pre vtedajšiu Európu, kde každý kresťan riskoval vlastný život, ak sa opovážil tlmočiť písmo sväté inak ako autorizovaná cirkev cestou svojich zástupcov. Vedel, že náboženských odporcov neupaľuje iba rímskokatolícka cirkev, ale aj kalvinisti. Samotný Kalvín, keď nezvládol debatu s Michalom Servetom o práve tlmočiť sväté písmo bez cirkevnej autority, ho v roku 1553 nechal upáliť. Veľa luteránov sa vtedy proti tomuto rozsudku postavilo, ale to už bolo neskoro. Ešte si pamätal na svoje stretnutie s Michalom Servetom kde Michalovi ako učenému lekárovi a filozofovi vysvetľoval názov Uhorsko. Vysvetlil mu, že pre ľudí z kmeňov Slovenov je Uhorsko ríšou u Hory- Karpaty a pre Slovenov žijúcich v Uhorsku je prirodzené niesť aj názov Uhry. „Ste ako starí Rimania“, povedal Servet. Všetci pochádzali z rôznych kmeňov a Rím ich spojil.
Blandrata, ktorý presvedčil kráľa, aby bol rozhodcom pri tejto náboženskej diskusii, ho z diaľky zbadal a vyrazil k nemu. „Poďte si sadnúť k nám, za predsednícky stôl“, povedal rovno s pozdravom. „Ja si radšej sadnem medzi ľudí a budem počúvať ako reagujú na diskusiu“, odpovedal mu Johan s úsmevom. „Pre mňa je viera vecou medzi mnou a mojim bohom a tu diskutujú kňazi, ktorí majú vieru ako remeslo. Keď na konci rozpravy budú potrebne peniaze na vydanie záznamu a jej priebehu, tak príďte za mnou... “
Comentarios