Skupina jazdcov, ktorá tvorila ochranku rytiera Pavúka sa rozložila pri potoku Rimavica v Hornom Uhorsku. Toto táborisko používali už roky a dnes večer očakávali aj návštevu jedného z významných partnerov ich vodcu. Už viac ako dva mesiace presúvali tovar, peniaze a zlato v regiónoch Sedmohradska, Bukoviny a Halíča- Galície, ktorá sa nachádzala na hornom toku Dnestru. Územie Halíča bolo počas celej histórie od smrti Rastislava územím neustálych bojov, a nakoniec ho ovládli Poliaci pod vedením kráľov z Jagelovského rodu (Litvania). Obyvatelia starej Kyjevskej Rusi boli nakoniec nútení prijať poľský jazyk ako aj poľské právne a sociálne inštitúcie s rímskym katolicizmom. Od časov, kedy sa toto územie v roku 981 začlenilo do Kyjevskej Rusi Vladimírom I., tiež nazývaným Veľkým, ubehlo už veľa vody. Kniežatá Slovenov odrazili útoky poľských a uhorských kráľov, ale po nájazde mongolských Tatárov sa ich moc oslabila.
Podobná situácia bola v Bukovine, ktorá sa po roku 1514 stala súčasťou Moldavského kniežatstva. V Sedmohradsku, ktoré po vzniku Uhorska pripadlo do tejto ríše, bola situácia ešte zamotanejšia. Rozhodujúcu rolu v jeho modernej histórii zohral Jan Huňady, ktorý bol za podporu Vladislava III. Jagelovského na uhorský trón odmenený titulom vojvodu Sedmohradska a tiež sa v roku 1446 stal uhorským gubernátorom. Ani pápež nelenil a rýchlo ho r. 1448 uznal za sedmohradské knieža. Toto uznanie naznačuje mimoriadnu dôležitosť tohoto regiónu nielen vo vzťahu k Turkom, ale aj v začínajúcej sa novej náboženskej vojne medzi rímskymi katolíkmi a protestantami.
Keď pán Pavúk vystúpil zo stanu, vodca jeho ochranky zavelil pozor a všetci, ktorí tento povel počuli, sa obrátili smerom k jeho stanu. „Všetci poďte sem!“ zavelil Pavúk. „Dnes večer sem príde sám Ján Zápoľský, nové knieža Sedmohradska a panovník Uhorska. Naša šľachta odmietla uznať nárok Ferdinanda Habsburského na uhorský trón a zvolila si Jana Zápoľského za nového vodcu. Po rokoch bojov medzi nimi sa konečne dohodli na rozdelení Uhorska. Sedmohradsko a východná časť Uhorska vrátane Abovskej, Užskej a Zemplínskej stolice pripadli Zápoľskému a zvyšok Rakúsku.
So Sulejmanom sme uzavreli výhodnú zmluvu, ktorá nás chráni pred Habsburgovcami a dovoľuje nám voľný obchod v rámci celej Osmanskej ríše. Časť z vás bola s pánom Rubigalom v Carihrade a viete, že sa na Budín chystá útok. Bojím sa, že sa Zápoľský už tohoto útoku pravdepodobne nedožije. Dnes večer sem príde, a máme sa s ním dohodnúť o slobode vierovyznania v jeho Uhorsku pre všetkých kresťanov.
Všetci ste tu kresťania a viete, že naši predkovia uznávali päť rovnocenných patriarchálnych stolcov. Stolec Rímskeho, Carihradského, Antiochského, Alexandrijského a Jeruzalemského patriarchu. Rímskokatolícky patriarchát- stolec si však časom vymyslel, že ich patriarcha v podobe pápeža má monarchistické postavenie v celej katolíckej cirkvi. Presadzovanie tohoto názoru nakoniec viedlo k veľkému rozkolu v roku 1054, kedy sa jednotná katolícka cirkev rozpadla na zapadnú a východnú. Teraz tu máme na stole rozpad rímskokatolíckej cirkvi a aj obnovu ariánstva v kráľovstve Jana Zápoľského. Z nášho Antiochijského fondu financujeme všetkých kresťanov a špeciálne dnes pomáhame obnove rotúnd ariánom, ktorých sme hanebne napádali hlavne zo strany rímskych katolíkov.
Veľká Dácia pod vedením Rastislava a jeho veľmožov bola baštou ariánov vo vtedajšom svete a jej zánik spôsobila snaha nemeckých cisárov ovládnuť pápeža a cez neho aj územia Slovenov v celej Európe. Teória o tom, že pápež je monarchom- vládcom všetkých kresťanov je hanebnou škvrnou v kresťanskej histórii.
Nemecký cisár Karol I. spolu s vtedajším pápežom, ktorého sám dosadil za hlavu Rímskeho patriarchátu, sfalšovali jeden, akože historicky dokument, podľa ktorého sám cisár Konštantín na smrteľnej posteli prehlásil, že v neprítomnosti jeho priamych dedičov môže pápež sám menovať nového cisára Rímskej ríše. Na základe tohoto podvodu vtedajší pápež pomazal Karola I. za nového cisára takto obnovenej Západorímskej ríše.
Toto je jeden z dôvodov, prečo pápeži aj naďalej v budúcnosti požadovali od veriacich aby slepo verili, že všetko, čo povedia, je svätá pravda. Ten, čo tomu nechcel veriť, alebo aj vedel preukázať, že je to podvod, bol za rúhanie odsúdený na smrť. Takéto ponímanie právomoci cirkevných patriarchov neakceptovali v prvom rade ariánski kresťania, ktorí sa po roku 400 z Dácie vydali na západ a vyvrátili starý Západný Rím.
Boli to kmene Slovenov ako Suevovia a Vandali, ale aj kmene Germánov- ako Vizigóti a Ostrogóti. Boli tam aj kmene Alanov z ďalekého Arménska. Všetci boli usadení v starej Dácii, a tých, ktorí v nej ešte v deviatom storočí zostali, nazval sám Rastislav Slovenmi. Ak si ešte spomínate na naše predchádzajúce stretnuté s Janom Zápoľským pred pol rokom, tak sa tohoto stretnutia zúčastnil aj cudzinec Michal Servet, ktorý nášmu kráľovi vysvetľoval rozdiel medzi kresťanským arianizmom s koreňmi aj u nás v Dácii. Kráľ mu vtedy sľúbil, že v jeho kráľovstve bude ariánstvo znovu obnovené ako rovnocenné s rímskou a Carihradskou variantou kresťanstva. Ja som dostal od kráľa za úlohu túto operáciu finančne zabezpečiť na územiach Uhorska, Halíča a Volyne. Vy všetci, čo ste tu, ste kráľovi odprisahali, že to spolu urobíme.“ Súhlasné mrmlanie všetkých ozbrojencov zo šľachtických rodov hlavne Uhorska ho presvedčilo o tom, že sú jeho spojencami.
Veľakrát im vysvetlil, že podľa neho, ako ariána, je Boh iba jeden. Syn podľa neho nebol božskou osobou a takisto Duch svätý. Veril, že svätá trojica tak, ako ju uctievajú v Ríme a Carihrade, je iba trojhlavý Cereberus (trojhlavý pes gréckej mytológie s úlohou strážiť mŕtvych), zložený z troch neexistujúcich bohov. Tajomstvo takejto Svätej trojice je podľa neho účelovým výmyslom s cieľom urobiť z kresťanstva mystickú sektu, v ktorej radoví kresťania zablúdia a budú odkázaní na vysvetlenia tejto mystiky od katolíckeho kléru v rukách pápeža.
Netrvalo dlho, a na obzore sa zjavil jazdec, ktorý sprevádzal kráľov sprievod. Kráľ už žiaľbohu nedokázal jazdiť na koni sám, a tak sedel v koči, ktorý ťahalo šesť koní. Keď konečne vystupoval z koča, aby sa zvítal s Pavúkom, bolo všetkým jasné, že už nedožije ani rok. V Pavúkovej hlave sa okamžite vynorila myšlienka na jeho syna Žigmunda...
Comments