V Žiškovej skole na Lafranconi v Bratislave stavali plaváreň. Ali sa z okna svojej izby pozeral na robotníkov na stavenisku, keď do izby vtrhol jeho spolužiak František, ktorý mal strážnu službu a vykríkol: „Máš sa okamžite dostaviť ku generálovi Pivoluskovi. Veliteľ roty ti odkazuje, že si máš dať aj kravatu.“ Ali mal sedemnásť a pol roka a už bol desiatnikom, na čo bol primerane hrdý. Za školu hral hokej a každý den trénoval v telocvični minimálne jednu hodinu. Rýchlo si uviazal kravatu a natiahol sako. „Ponáhľaj sa“, netrpezlivo sepkal František.
Nakoniec sa konečne dostali pred dvere veliteľa školy- generála Pivolusku, a keď vstúpili František zasalutoval a doslovne vykríkol: „Súdruh generál, doviedol som desiatnika Zvrškovca podľa vášho rozkazu.“
-„Pohov!“, povedal generál. Rukou ukázal na stoličku pri svojom stole a bez udania Alinovej hodnosti neformálne povedal: „Súdruh Zvrškovec, prosím, tu sa posaďte.“ Potom sa obrátil na Františka a zase zavelil: „Služba odchod!“
Alino pozoroval generálovu tvár na druhej strane stola a čakal. Veliteľ Žiškovej školy konečne prehovoril: „Čo o mne viete, súdruh Zvrškovec?“ Alino nečakal takúto otázku, avšak ako obvykle sa rýchlo striasol z prekvapenia a odpovedal: „Viem, že ste študovali v Sovietskom Zväze, a že ste mali nejakú leteckú haváriu. To je všetko, súdruh generál.“ Generál sa pousmial a povedal: „Tak to ja zase o vás viem oveľa viac“, a začal listovať v papieroch, ktoré ležali pred ním na stole.
-„Máte tu v kádrovom posudku síce napísane, že pochádzate z robotníckej rodiny, pretože jeden váš starý otec bol kováč a druhý starý otec pracoval ako kováč keď vstúpil do strany. Ten, ktorý bol kováč, mohol byt podnikateľom, ale tu sa o tom nič nepíše. V posudku sa tiež nepíše, kto bol váš otec, ale iba to, že už zomrel. Váš krstný otec je však tajomníkom štvrtého obvodu v Bratislave a tak si myslím, že je tu všetko v poriadku. Vidím tiež, že ste vzhľadom na vaše výsledky navrhnutý na pokračovanie štúdií v Moskve a máte tak pred sebou takú istú kariéru budúceho generála, akú som mal ja. Dôvod, prečo som vás zavolal je ten, že naša škola musí vyslať delegáta na stretnutie vojenskej mládeže do Prahy a ja si myslím, že tým delegátom by ste mohli byt vy.“
-„Prečo práve ja?“ vyhŕklo z Alina.
-„Možno neviete, ale boj proti vnútorným nepriateľom je súčasťou činností našej straníckej organizácie aj na tejto škole. Medzi študentami a učiteľmi máme spolupracovníkov, ktorí sledujú a strane oznamujú všetko podozrivé, čo sa deje na našej skole. V tomto šanóne mám kopu oznámení, ktoré sa týkajú práve vašich pripomienok k tomu, čo sa tu okrem vyučovania a fyzickej prípravy deje. Vaše pripomienky sa dajú zhrnúť do piatich bodov:
1. Ste proti, ako ste to vy nazvali, vymývaniu mozgov študentov Žiškovej školy cestou nášho drôtového rádia a chcete študentom umožniť počúvať rádio s viacerými kanálmi tak, ako to robia občania mimo našich kasární.
2. Chcete, aby izby a učebne mohli byť vyzdobené zelenou.
3. Podľa vášho názoru by sa na slovenských školách malo hovoriť po slovensky a nie po česky.
4. Chcete zaviesť debatu o kvalite našich zbraní v porovnaní s tým, čím sa vyzbrojuje NATO.
5. Chcete, aby všetci vedeli o tom, prečo niektorí z vašich spolužiakov náhle zmiznú zo školy a už sa nikdy nevrátia.
Toto sú všetko témy, o ktorých ste vy diskutovali s vašimi spolužiakmi, a o ktorých naši bdelí spolupracovníci o vás informovali vedenie školy a strany.“
Keď si Alino uvedomil, že generál hovorí pravdu, nahrnula sa mu krv do hlavy a prvý krát si uvedomil, že všetky tieto témy súvisia s jeho budúcnosťou. Napadlo mu tiež, že práve tento rozhovor môže byť koncom jeho vojenskej kariéry a tak mlčal, a čakal čo bude ďalej.
-„Prv, ako sa rozhodnem čo s vami, chcem, aby ste ku každej z týchto piatich tém povedali pár slov“, pokračoval generál. „Začnime s tým drôtovým rozhlasom.“
Alino sa za stolom postavil, ako sa patrí na vojaka, ktorý odpovedá na otázku vyššieho dôstojníka. „Len si sadnite súdruh Zvrškovec, teraz sme tu kolegovia.“
-„Myslím si“, začal opatrne, „že počúvanie informácii iba z jedného zdroja môže viest k deformácii kritického myslenia nás všetkých, ako budúcich dôstojníkov. Počas štúdií marxizmu leninizmu a vplyvu náboženstva na myslenie ľudí sa učíme, že neschopnosť kritickej analýzy starých dogiem vedie k dobrovoľnému intelektuálnemu otroctvu.“ Generál sa usmial a povedal: „V tomto s vami absolútne súhlasím. Poďme na bod dva.“
-„Neviem, ako to majú veriaci v kláštoroch, ale my tu v škole žijeme bez kvetín, obrazov a iných ozdôb, ako v dobe kamennej“, vyhŕklo z Alina. „Rozumieme tomu, že výzdoba by nemala narušovať funkčnosť vojenskej pohotovosti, ale podľa mňa by nemalo dochádzať k deformácii citového vzťahu budúcich dôstojníkov k prírode a umeniu.“ Generál sa pozrel na Alina a po troche premýšľania prikývol. „Poďme na ďalšiu otázku“, povedal.
-„Máme tu veľa českých dôstojníkov a učiteľov. Mne trošku vadí, keď sa učíme českú históriu a nič o Slovensku. Ešte viac mi vadí, keď naši českí dôstojníci chcú, aby sme velili po česky. Odôvodňujú to tým, že naši českí spolužiaci nerozumejú slovenským povelom. Nemohli by ste vy, ako veliteľ školy vydať nariadenie, že sa na Slovensku bude veliť po slovensky?“, spýtal sa Alino priamo a uprel oči na generála.
-„Na to som malý pán“, odpovedal generál rovno. Prezradím ti však, že sú na ceste zmeny. Slovenská časť strany pod vedením súdruha Dubčeka pripravuje reformu, ktorá dá Slovensku a slovenčine celkom iné postavenie, aké mame dnes. No a čo s vašou kritikou našich zbraní?“ pokračoval generál v otázkach.
-„V knižnici máme časopisy, v ktorých môžeme čítať o rôznych nových zbraniach v NATO. Žiadna takáto informácia nie je o niečom podobnom v našej armáde. Na dvore máme tank z druhej svetovej vojny a jednu húfnicu z Dubnice, ktorá už dávno doslúžila a je dobrá akurát na tréning šoférov s prívesom. Stále rozprávame o hrdinoch z druhej svetovej vojny a ich bojoch, čo je však irelevantné, ak sa zamýšľame nad tým, ako a s čím budeme bojovať v ďalšej vojne. Už som tu tretí rok a nič v tomto smere sa nekoná. Podľa mňa sme školou, ktorá zaspala v minulosti.“
-„Pozor, pozor“, zamrmlal generál. „Všetko, čo hovoríte, môže byť použité proti vám, a všetko, čo hovoríte, je zároveň aj pravdou.“ Povzbudený generálovou odpoveďou pokračoval Alino ďalej. „Minulý týždeň sme testovali nové vysielačky, ktoré nám boli predstavené ako špičková technológia nášho elektrotechnického priemyslu. Najbežnejšou informáciou, ktorú sme si odovzdávali vlajkou bolo vidím ťa, ale nepočujem.“ Generál sa usmial a povedal: „Nič moc“….
-„No a poslednou, a možno najcitlivejšou otázkou, je problém našich spolužiakov, ktorí bez bližšieho vysvetlenia zmizli zo školy.“ Generál sa obrátil a s vážnou tvárou povedal: „Túto vec s vami, súdruh desiatnik, nemôžem diskutovať. Mám však jeden návrh. Na stole mám mnou podpísane splnomocnenie pre vás, ako zástupcu zväzu mládeže nasej školy, ktorý tu samozrejme nemáme, aby ste našu organizáciu zastupoval na najbližšom stretnutí vojenskej mládeže v Prahe.
Generál posunul papier na Alinovu stranu stola a priložil k papieru svoje pero: Tu dolu je miesto pre váš podpis, ktorým potvrdzujete, že ste toto splnomocnenie prijali.“
Comments