Za oknom padal sneh a Alinko sa cez okno pozeral na sochu P. O. Hviezdoslava, na klobúku ktorej sa tvorila nová snehová ozdoba. Mali hodinu zemepisu a pán učiteľ Meško rozprával o Niagarských vodopádoch s takou vášňou, akoby tam strávil pol života. Deti v triede ani netušili, že tam nikdy nebol a ani nikdy nebude.
Dvere do triedy sa otvorili a v nich sa zjavila pani riaditeľka s vážnym výrazom na tvári. Išla rovno k pánovi Meškovi a niečo mu zašepkala. Po chvíľke uvažovania sa obidvaja vydali smerom k Alinkovi a pani riaditeľka mu povedala, aby si zobral tašku a išiel spolu s ňou vonku z triedy. Keď vyšli na chodbu a vydali sa smerom do jej kancelárie tak mu oznámila, že ho tam čaká jeho maminka. Pani riaditeľka mu otvorila dvere do svojej kancelárie, v ktorej na sedačke pre hosti už sedela maminka a na jej tvári bolo vidieť, že nedávno plakala. Pribehol k nej a v očiach mal otázku čo sa stalo. „Zomrel nám tatinko“, povedala ticho a z očí jej znovu vypadli slzy.
Maminka mu zapla zimnú bundu a držiac sa za ruky zišli dolu schodišťom ku východu zo školy. Alinkovi prebleslo hlavou, že presne pred piatimi rokmi tu išiel s tatinom a bratom, a aj vtedy snežilo. Teraz je tatino mŕtvy, a už naňho nebude čakať. Cestou domov na Medzihradskú ulicu č.350 prechádzali popri miestnom kováčovi, ktorý práve prikladal žeravú podkovu na kopyto koňa. Vôňa spáleného kopyta a žeravé železo mu pripomenuli, že takto nejako to vyzerá v pekle.
Doma v kuchyni už sedeli starý otec so starou maminkou a Alinko sa stal svedkom ich rozhovoru. Z ich argumentácie bolo jasné, že ani jeden z nich sa nechce zúčastniť pohrebu jeho tatinka v Kláštore pod Znievom. Stará maminka nemohla zo zdravotných dôvodov a starý tatinko prehlásil, že on, ako komunista, nebude chodiť na pohreby kapitalistov.
Po pár dňoch maminka obliekla Alinka a jeho brata do zimných šiat a spolu sa vydali na železničnú stanicu v Dolnom Kubíne. Bola oblečená v čiernom a už neplakala. Dvojvagónová železničná súprava ich cez zimnú krajinu dopravila do Kraľovian, kde presadli na iný, už podstatne väčší vlak. Za pár minút už vystupovali vo Vrútkach a po chvíľke čakania nastúpili na tretiu vlakovú súpravu. Maminka mala zomknuté pery a Alinko cítil, že ona je teraz bezpochybne hlavou ich trojčlennej rodiny. Keď po tretí krát vystúpili z vlaku tak sa zrazu ocitli niekde v poli kde na nich už čakal voz s dvomi koňmi. Okrem kočiša tam bol muž, ktorý sa zvítal s maminkou a maminka ho predstavila ako pána menom Hrtko.
Vonku bola taká zima, že počas cesty nikto neprehovoril, až kým voz nezastavil pri dome pána Hrtku, kde vystúpili. Alinko pochopil, že pán Hrtko s manželkou sú nejakou ich rodinou a z rozhovoru pochopil, že pohreb jeho tatinka bude už zajtra. Keď sa najedli, tak Alinka a jeho brata dospelí v dome jemne vykázali do inej izby, aby nepočúvali o čom sa rozprávajú.
Ráno ich maminka vyumývala a obliekla do čiernych šiat, ktoré nevedno odkiaľ zohnala. Potom sa vydali hore ulicou do kostola, kde sa mal konať pohrebný obrad. Pre Alinka to bolo prvý raz v živote, kedy sa zúčastnil pohrebu a nejako cítil, že pohreb vlastného tatinka je dôležitá vec v jeho živote.
V kostole bola zima a tých pár sviečok, čo tam horeli, nedokázali nič na tom zmeniť. Priestoru dominovala veľká truhla a podľa pána Hrtku bol jeho tatino uložený v inej truhle tak, aby mu bolo vidno do tvare.
Maminka ho zobrala za ruku a viedla ho k truhle. Za zaskleným okienkom videl tvár mŕtveho muža, ktorého poznal ako toho, koho mu maminka v decembri pred piatimi rokmi predstavila ako jeho tatinka.
Potom pochodovali za truhlou na miestny cintorín, kde podľa maminky rodina Zvrškovcovcov mala rodinnú hrobku. Pán farár tam ako v kostole urobil čo musel, a Alinko vedel, že už tatinka nikdy nestretne. Ani nie desať dospelých ľudí oblečených v čiernom sa zúčastnilo pohrebu a Alinko okrem maminky a svojho brata nikoho z nich nepoznal.
Necítil nič a neplakal.
Pár desiatok rokov neskôr, keď sa po páde komunizmu vrátil na Slovensko, sa od svojho brata dozvedel, ako to vlastne bolo so smrťou jeho tatinka. Brata raz v práci navštívil neznámy pán, ktorý sa predstavil ako doktor Barač. Prišiel uľahčiť svojmu svedomiu a poprosiť o odpustenie. Ako väzenský doktor dostával príkazy na usmrtenie nepohodlných väzňov. Tento anjel smrti priznal, že nakazil jeho otca žltačkou, pretože ho už nemali prečo držať vo väzení. Otec bol neskôr rehabilitovaný ako nevinne odsúdený počas komunistického teroru.
Zaplatil obnovu rodinnej hrobky v Kláštore pod Znievom a stále dúfa, že sa tam niekedy ešte zastaví.
Comentários