„Alinko pod sem, musím Ti niečo povedať.“ Alinko mal 5 rokov a rozbehol sa k maminke. Objala ho a pošepkala mu do uška: „Dnes príde tvoj tatinko.“ Odvtedy ako si niečo pamätal, sníval o svojom tatinkovi a teraz ho konečne stretne. Bol to zvláštny pocit, a tak sa vykrútil z maminkinej náruče a bežal hľadať svojho brata Bibina, aby mu zvestoval túto správu. Brat bol o rok starší a tak dúfal, že keď sa s ním podelí o túto správu, tak sa konečne o svojom tatinkovi od neho niečo dozvie.
Bibina našiel v ich spoločnej izbe, kde mal každý z nich vlastnú posteľ a svoj nočný stolík. V izbe dominovala pec, ktorú používali v zime, a teplo v izbe kontrastovalo s podstatne chladnejšou chodbou, cez ktorú prebehol. Bol začiatok decembra a vonku už napadol prvý sneh.
Vždy, keď sa niekoho z rodiny opýtal na svojho otca, dostal odpoveď, že je na služobnej ceste. Teraz sa určite vráti a bude s nimi už naveky, prebehlo mu hlavou. „Čo je to služobná cesta?“- spýtal sa svojho brata Bibina. „Neviem, ale musíme si upratať našu izbu, aby sa tatinkovi páčila. Musíme si uchovať aj naše tajomstvo, ak sa začne pýtať na gramofónové platne, ktoré chýbajú“, pripomenul Bibo. Gramofón s obrovským rádiom bol súčasťou nábytku v ich izbe a jediným inventárom, ktorý okrem lampy na Alinovom nočnom stolíku podľa maminky pochádzal z Bratislavy. Podľa výroku starého tatinka, otca ich maminky, tieto zariadenia boli najväčšie vo vtedajšom Dolnom Kubíne a boli tiež ukážkou kapitalistickej buržoáznej dekadencie .
Napriek tomu, že ani Alino a ani Bibino nerozumeli tomu, čo starý otec myslel pod buržoáznou dekadenciou, si spolu s maminkou púšťali platne s rozprávkami a pesničkami rôzneho druhu. Raz, keď maminka bola v práci, tak sa doma pobili a niekoľko platni rozbili. Ich spoločným tajomstvom bolo to, že rozbité platne hodili do potoku na druhej strane Medzihradskej cesty a maminka to dodnes nezbadala.
Odvtedy ako si pamätal, bývali na Medzihradskej ulici č.350 spolu s maminkou a jej rodičmi. Cez prázdniny sa do domu vracal tiež maminkin mladší brat Bohuš, ktorý v Košiciach študoval hutníctvo. Bol jeho idolom, pretože vedel odpovedať na všetko a strašne dobre sa vedel lyžovať.
Sedeli každý na svojej posteli a čakali.
Dvere otvorila stará maminka a oznámila im, že je obed. V kuchyni bola maminka oblečená a vymaľovaná ako princezná. Z tanierov na stole už z horúcej polievky stúpala para a keď sa posadili, začala stará maminka, ktorá bola tvrdou katolíčkou, s modlitbou. Keď dojedli pohladila ich po hlavách a zavelila: „Teraz vonku a nezablatiť sa.“ V záhrade za domom sa nachádzala budova, v ktorej sa skrýval sklad pilín a dreva. Hneď za ňou bola obrovská garáž, v ktorej boli uložené veľké debny, ktoré podľa maminky patrili ich tatinkovi. Záhrada sa potom tiahla do kopca až k starej bani. Alinko sa vyškriabal cez narúbane drevo až k dverám povaly nad garážou. Bolo to miesto, odkiaľ videl vchod do domu a celý dvor.
Spozornel, keď počul škripot bránky do dvora a pri bránke zrazu videl muža v dlhom kabáte. Vedel aj to, že muž ho zbadal a začal sa k nemu približovať. „Si Ali alebo Bibi?“, spýtal sa neznámy muž. „Mamina mi zakázala rozprávať sa s neznámymi ľuďmi“, odpovedal Alinko mužovi. Muž na jeho odpoveď nereagoval a začal sa škriabať hore nahromadeným drevom smerom k Alinkovi.
Keď už bol iba pár metrov od neho, otvoril Alinko dvere povaly a zmizol z dosahu neznámeho muža. Z povaly cez škáru medzi doskami pozoroval, ako muž zišiel dolu z hromady dreva a vošiel do domu hlavnými dverami. Prv, ako otvoril dvere, však ešte pohladkal po hlave drevenú sochu na schodišti pred vchodom.
Keď Alinka nakoniec premohla zvedavosť, zliezol dolu z povaly a vošiel do domu. Z kuchyne sa ozývali hlasy dvoch debatujúcich chlapov. Vošiel dnu a debata sa na chvíľku zastavila. Maminka vstala od stola, kde sedela pri neznámom mužovi, a povedala: „Poď sem a pobozkaj tvojho tatina.“ Stál uprostred kuchyne a nedokázal sa pohnúť. Oči starého tatinka a starej maminky ho sledovali a všetci čakali, čo sa stane. Nestalo sa nič. Alinko sa otočil a ušiel do svojej izby. V ten večer už neznámeho muža- tatinka nevidel. Večeru mu a Bibinovi doniesla do izby maminka a povedala im, že ich tatinko chce zajtra zobrať do mesta na prechádzku. Potom im pustila platňu s rozprávkou a odišla.
Nasledujúce ráno sa podávali raňajky v maminkinej veľkej izbe a prvý raz v živote maminka raňajky podávala na strieborných miskách, na stole pod veľkým kryštálovým lustrom. Vtedy ešte nevedel, že to bolo prvý a posledný raz, kedy vo svojom živote sedel spolu s bratom, maminou a otcom.
Po raňajkách ich mamina vyobliekala do najlepších šiat, ktoré mali a potom vo svojej izbe čakali na otca, ktorý ich mal zobrať do mesta na prechádzku. Dvere sa otvorili a maminka ich vyviedla dolu schodiskom pred dom, kde už cudzinec, teraz ich otec, čakal na túto chvíľu. Otec mal na sebe dlhý kožuch s obrovským límcom a veľký tvrdý klobúk. Ako sa neskôr dozvedel od starého tatinka bol pre všetkých ľudí v Dolnom Kubíne, ktorých neskôr stretli, reinkarnáciou pravého kapitalistu, ktorý sa nevedno odkiaľ objavil v tejto komunistami ovládnutej ľudovej demokracii.
Otec ich každého chytil za ruku a takto vlečení po jeho boku sa vydali do mesta. Keď v túto sobotu niekoľkokrát demonštratívne obišli námestie Dolného Kubína, Alinko sj Bibinko spozorovali, že za nimi kráčajú skupinky domácich policajtov a členov ľudovej milície. Otec ukončil svoje predstavenie a kľudne ich viedol do kopca na Medzihradskú ulicu. Keď prišli domov, Alinko prebehol k oknu v maminkinej izbe a pozoroval, ako sa na ulici pred domom zhromažďuje viac a viac policajtov.
Otec v izbe zhodil kožuch a začal sa objímať s maminkou. Potom vybehol na dvor a začal cez záhradu bežať hore k bani. Potom sa veci udiali veľmi rýchlo a Alinkovi utkveli v hlave na celý život.
Policajti s vytiahnutými revolvermi tatinka obkľúčili v záhrade a nasadili mu železné puta. Viedli, alebo lepšie povedané, vliekli ho rovno na ulicu pred domom. Tam už čakalo veľké auto, do ktorého ho strčili a predstavenie skončilo.
Maminka sedela a plakala v kuchyni. Cez slzy mu povedala: „Už ta nebudem klamať. Tvoj tatino nie je na služobnej ceste, ale vo väzení...“
Comments