Franti si spomenul na stretnutie s premiérom Matovičom, ktorého obsah mu vtedy nebol celkom jasný. Od šéfa poradcov na úrade vlády dostal odkaz, že si premiér želá prediskutovať s ním niečo o tepelných čerpadlách. Bol prekvapený, že premiér s ním chce prebrať takéto nepodstatné veci, ale bol aj zvedavý, čo sa na úrade vlády deje s myšlienkou tzv. Transformačných a inovačných konzorcií, ktorých vytvorením by mohlo dôjsť k revitalizácii slovenského hospodárstva a obnoveniu spolupráce priemyslu a akademických inštitúcií. Výsledkom stretnutia bolo, že sa od premiéra dozvedel, že si tento nainštaloval tepelné čerpadlo švédskej výroby, a že je s ním spokojný. Objednal si u neho analýzu množstva tepelných čerpadiel vo švédskych domácnostiach, aby tento materiál mohol použiť na budúcom stretnutí vlády.
Asi po dvoch dňoch po stretnutí mu poslal analýzu, z ktorej bolo jasné, že vo Švédsku už viac ako 20 rokov kryjú tepelné čerpadlá cca. 90 percent potreby domácnosti pri ich vyhrievaní a chladení. Nemohol odolať prirovnaniu tejto štatistiky ku slovenským pomerom a činnosti slovenského ministerstva hospodárstva v tom čase. Slovenské ministerstvo pod vedením pána Sulíka vôbec nepodporovalo tepelné čerpadlá, ale pomáhalo plynárom, ktorých priamo riadilo podporovaním výmeny starých kotlov na tuhé palivá za nové plynové. Takouto amatérčinou priamo sabotovali snahu EÚ zabrániť ďalšiemu globálnemu otepľovaniu cestou znižovania uhlíkovej stopy Slovenska a jeho závislosti od dovozu plynu zo zahraničia.
Jedinou reakciou na túto pomoc premiérovi bol telefonát od Frantiho synovca Biba, ktorý mu ako generálny riaditeľ Banského úradu a starý kamarát ministra hospodárstva oznámil, že si minister neželá aby pomáhal premiérovi. Odpovedal mu, že u premiéra chcel vyšetriť, kde sa nachádzala myšlienka obnovy slovenského priemyslu pomocou tzv. Transformačno inovačných konzorcií. Povedal mu tiež, že Sulíka považuje za konfliktného a táravého amatéra, ktorý od nástupu do funkcie ministra hospodárstva škodí Slovensku.
Frantiho názor na kapacitu Sulíka sa neskôr ešte viac potvrdil, keď Sulíkov rezort organizoval slovenskú účasť na svetovej výstave v Dubaji. V začiatkoch svojej priemyselnej kariéry Franti strávil päť rokov ako ekonomický riaditeľ a bol zodpovedný aj za výskum metód medzinárodných obchodno- politických operácií vo vtedajšej organizácii Švédskeho kráľovstva vtedy nazývanej Sveriges Exportråd. Organizácia bola vybudovaná ako korporácia vlastnená švédskym priemyslom a švédskym štátom, v ktorej vedení sedeli poprední predstavitelia švédskeho priemyslu a iba podpredsedu jej predstavenstva menovala švédska vláda. Jej financovanie bolo zabezpečené do viac ako 95 percent štátom a v čase, keď tam pracoval, zamestnávali viac ako 350 zamestnancov vo Švédsku a v zahraničí.
Organizovanie účasti švédskeho priemyslu na všetkých druhoch výstav a podnikateľských misií bolo bežnou rutinou tejto organizácie. K Frantiho veľkému prekvapeniu zodpovedné ministerstvá na Slovensku- Ministerstvo hospodárstva a Ministerstvo zahraničných vecí predviedli niečo, čo ešte nezažil. Namiesto stanovenia strategického zámeru slovenského priemyslu, alebo aspoň spoločného zámeru účastníkov výstavy a z takéhoto zámeru odvodených aktivít, sa účastníci výstavy stali svedkami zle zorganizovanej cestovnej kancelárie pre zamestnancov ministerstiev vtedajšej koalície.
Pre tých vystavovateľov, ktorí tieto pomery kritizovali, nebolo samozrejme miesto vo vládnom špeciáli a museli lietať do Dubaja za vlastné peniaze. Frantiho názor na výsledky práce pána Sulíka je, že nevedel prečo tam ide, nevedel čo tam robiť a nevedel čo po tom, keď sa to skončí. Aspoň, že nakoniec dopili všetok ten alkohol, čo nakúpili za peniaze tých, ktorí na Slovensku ešte platia dane.
Dúfal, že po výmene premiéra za pána Hegera sa niečo zmení. To sa však nestalo, a stal sa svedkom vstupu rôznych kresťanských siekt do slovenskej politiky.
Nebola to iba kresťanská iniciatíva zo zahraničia, ale aj aktivácia rôznych predstaviteľov kresťanských svetonázorov v domácom školstve. Jeden z Frantiho synov vážne uvažoval nad štúdiami ekonomiky v anglickom jazyku na Univerzite Komenského v Bratislave. Spolu si preštudovali zoznam fakúlt tejto školy a rýchlo zistili, že profesori v blízkej Viedni pravdepodobne o hospodárstve vedia podstatne viac, ako tí naši v Bratislave. Takže ako jeden z tisícov študentov vyhodnotil úroveň našich skôl a skončil v zahraničí.
Čo však zaujalo Frantiho, boli názory jedného pána menom Homza, ktorý bol zamestnancom Univerzity Komenského a bol zároveň aj profesorom histórie. Keď si prečítal niektoré z jeho prác, tak neodolal a zúčastnil sa aj jednej jeho prednášky pre záujemcov niekde v Dúbravke. To, čo si vypočul, ho doslovne ohromilo.
Pán Homza je obdivovateľom Karola I., zakladateľa Svätej Rímskej ríše a certifikovaného ochrancu ním dosadených a chránených pápežov v Ríme. Z perspektívy svojho obdivu následne prezentuje tzv. Veľkú Moravu ako územie oslobodené Nemcami začiatkom deviateho storočia a vtedajších panovníkov kmeňov Slovenov ako sluhov tohoto cisára a jeho potomkov. Vo svojej obmedzenej rímskokatolíckej perspektíve našej histórie celkom zabúda- alebo chce aktívne utajiť, že pred príchodom Cyrila a Metoda na našom území kresťanstvo existovalo už minimálne 500 rokov. Uvádza tiež, že Pribina už ako pohan vybudoval kostol na našom území. Pribina bol ariánsky kresťan a až po tom, ako sa necháva prekrstiť na rímskeho katolíka, sa pre nemeckých panovníkov stáva správcom vtedajšej Panónie.
Z ďalších spisovných dokumentov a prednášok pána Homzu je zrejmé, že tento rímskokatolícky akože národovec uráža Maďarov a Čechov, pretože pri budovaní svojej národnej identity ako napr. súsošia historických osôb na námestiach v ich hlavných mestách nezobrazujú Habsburských katolíkov.
Franti zistil, že v takomto duševnom rozpoložení a osobnom rozhorčení nad tým, že takýto človek je financovaný z jeho daní, by dnes nikomu neodporučil študovať na Univerzite Komenského v Bratislave.
V myšlienkach sa rýchlo vrátil k potrebe obnovenia spolupráce medzi priemyslom a akademickou obcou. Po viac ako troch rokoch sa už novej vláde konečne podarilo vyhlásiť výzvu, ktorej cieľom má byť obnova hospodárstva na Slovensku. Tri roky, počas ktorých Slovensko už mohlo čerpať prostriedky EÚ už uplynuli a na Úrade vlády obsadenom novou politickou elitou už zodpovednosť prešla na pána Petra Kmeca. Tomu sa zázračným spôsobom konečne podarilo vyhlásiť výzvu a spustiť proces hodnotenia konzorcií a ich návrhov. Franti sa však stále obával, že tí istí ľudia, ktorých ako úradníkov zdedil a ktorí tam už tri roky nič nedokázali urobiť, budú najväčšou prekážkou v procese hodnotenia projektových návrhov.
Keď sa čas naplní, tak sa ukáže, či sú jeho obavy opodstatnené, alebo nie.
Comments