Kniha druhá kapitola 30- Prvá Slovenská republika

Po vyhlásení samostatného Slovenského štátu 14. marca 1939 Jozef Zvrškovec vedel, že Nemecko sa už nezastaví pred ničím. Deň po vyhlásení Slovenského štátu zaútočili Poliaci a Maďari na územie Slovenska. Poliaci obsadili Oravu a Spiš a vtedy ešte netušili, že im to slovenská armáda odplatí neskôr už v koalícii s Hitlerom. Maďarov sa podarilo zastaviť až keď ho slovenská vláda poverila rokovaním v Budapešti a mohol Maďarom pohroziť zmluvou medzi Slovenskom a Nemeckou ríšou-Schutzvertragom. V Dunajskej Lužnej bolo na Kamennom pasienku vybudované delostrelecké ochranné zariadenie proti Maďarom a dočasne musel s pánom Pavúkom zachrániť kultúrne pamiatky, ktoré sa tu nachádzali v mohylách už od piateho storočia p.n.l. Česi, ktorí kontrolovali tzv. historické vedy, nemohli pripustiť, že by tieto nálezy preukazovali osídlenie Slovenska vtedajšími Vánmi z rozpadnutej ríše Urartu v dnešnom Arménsku. Všetko, čo nesúviselo s Veľkomoravskou ríšou, sa jednoducho na Slovensku nemohlo udiať.

Pozval svojho brata Františka do svojej kancelárie a zhodli sa v tom, že budúcnosť Slovenska je taká neistá, že bude potrebné zabezpečiť aj náhradné sídla pre rodinu v zahraničí. Vybavil mu diplomatický pas a dohodli sa, že počas najbližšieho roku František zabezpečí náhradné sídla pre rodinu v Paríži, Benátkach, Viedni a v Štokholme.

S bratom sa tiež dohodli, že navštívia svojho otca v Kláštore pod Znievom, a že obnovia aj vzťahy s rodinou v Rajeckej Lesnej-Frivalde. V Kláštore kde vyrastali, mal ich otec krčmu a vyhňu. Bol nielen dobrým remeselníkom, ale aj znamenitým obchodníkom. Raz im dohováral, aby nešli s opraveným kolesom k jednému statkárovi hneď po tom, ako  naň vo vyhni nasadili novú kovovú obruč. „Počkajte ešte dva dni a potom uvidíte, že nám namiesto jedného vreca zemiakov dá tri.“

Už 28. mája 1939 sa na Devíne zišlo okolo 15000 Nemcov z Karpát a obidvaja dostali pozvánku na túto slávnosť. Ako hostia nemeckého veľvyslanca vedeli, že sa Hitler slávnosti nezúčastní. Jozef si pôvodne myslel, že Hitlerova stará láska, vnučka slovenského skladateľa Liszta, bude pozvaná, a že jeho skladby spolu s Mozartom zaznejú aj v Devínskom amfiteátri. Mýlil sa.

Pod obrovským dreveným hákovým krížom bola prezentovaná nová ideológia a identita nemeckého národa. Chudobní karpatskí Nemci sa k tónom Wagnera dozvedeli, že sú potomkami nadradenej rasy, a že po hrdinskej smrti za Nemecký národ sa každý z nich dostane do Vallhaly. Prvý raz v živote sa tiež dozvedeli, že v roku 907 pod Devínom padla vtedajšia vojenská elita Nemeckej ríše, a teraz, keď sa toto územie pripojilo k Tretej ríši treba vzdať hold týmto padlým hrdinom. Boli pripravené drevené plávajúce  hranice, ktoré sa po ich zapálení slávnostne spustili dolu Dunajom.

V slovenčine, ktorej nemecký veľvyslanec nerozumel, poznamenal František, že Nemci v snahe nahradiť kresťanstvo inou ideológiou ani nedočítali a ani nepochopili mytologické ságy Škandinávcov. Vallhala nebola rajom, do ktorého Valkýrie prinášali padlých statočných bojovníkov asarských bohov, ale cvičiskom, kde sa títo bojovníci pripravovali na posledný boj medzi božstvami a strašným hadom. V ságe „Vaftrudnes mal“ (viď príloha) je opísaný tento posledný boj, ktorý prežili iba Váni -Slovania.

Nemecký veľvyslanec ešte prisľúbil Jozefovi, že sa slovenskí katolíci môžu stretnúť na oslave Cyrila a Metoda 5. júla tiež na Devine.

Jozefa vtedy znepokojovala aj  skutočnosť, že sa Slovensko síce 21.júla 1939 premenovalo na Slovenskú republiku a aj napriek tomu, že túto republiku uznalo až 27 štátov, stále nemalo jasnú politickú a ekonomickú predstavu o tom, čo ďalej. Vo vláde a parlamente boli skupiny, ktoré boli prekvapené rýchlosťou vývoja politických udalostí, a žiadna z nich nemala ani len potuchy o obsahu ambícií nemeckého národného socializmu. Konzervatívne kresťanské hodnoty Slovákov boli priamym hodnotovým protikladom novej Nemeckej ríše.

Z Prahy sa na Slovensko vrátila podstatná časť Slovákov, ktorí tam pracovali ako konceptní úradníci.  Na Ministerstve zahraničia sa pod vedením Durčanského začala formovať nová diplomatická elita. Do Berlína odišiel Matúš Černák, do Sovietskeho Zväzu Fraňo Tiso a Taliansko si veľvyslanci kamarátsky rozdelili tak, že Karol Sidor zastupoval SR vo Vatikáne a Jozef Zvrškovec bol zástupcom u kráľa v Quirinali. Za šéfa úradu si do Ríma zobral pána Mikuša.

Po ukončení misie Zvrškovca v Budapešti zastavili Maďari útok proti Slovensku a venovali sa Ukrajine. Už 19. mája 1939 Zvrškovec spolu s pánom Mikušom dorazil vlakom do Ríma. Mali so sebou celý inventár na zriadenie funkčného zastupiteľstva a vydali sa na adresu bývalého Československého veľvyslanectva na Via Luisa di Savoia 12. Po príchode narazili na českého správcu budovy, ktorý im samozrejme s odvolaním sa na nových nemeckých pánov v  Prahe budovu nechcel odovzdať. Povedali mu, že majú rozkaz prevziať budovu, a že ak nejaký problém vznikne, tak to bude riešiť Bratislava priamo s Berlínom.

Už 15. júna 1939 odovzdal Zvrškovec poverovacie listiny talianskemu kráľovi Viktorovi Emanuelovi III. Audiencia sa konala vo francúzštine a kráľ bol udivený, keď zistil, že nielen on ale aj pán Mikuš študovali vo Francúzsku.

Potom nastalo obdobie intenzívneho sa zbližovania s inými diplomatmi v Ríme a vysvetľovania toho, kto vlastne Slováci sú. Počas prvého mesiaca  spolu s vedúcim úradu navštívili všetky dôležité veľvyslanectvá- Nemecké, Francúzske, Poľské, Maďarské a konečne Anglické, kde sa Zvrškovec informoval o pravidlách v Anglických prístavoch pre lode svojho brata, ktoré plávajú pod novou slovenskou vlajkou.

Už v júli sa cez slovenské ministerstvo zahraničia ozvali Nemci a vysvetlili slovenskému zástupcovi, že v takej fajnovej budove, ako bolo bývalé Československé veľvyslanectvo v Ríme nemôžu sedieť Slováci. Vypoklonkovali ich s návrhom presťahovať sa do budovy bývalého Rakúskeho veľvyslanectva pri Vatikáne na Via Reno 9. Bolo to pod vyhrážkou, že ak tak neurobia, bude to ovplyvňovať ďalšie vzťahy medzi Berlínom a Bratislavou.

Nebola to iba potreba pochopenia nových politických realít voči Nemecku, ale aj voči Taliansku. Opakom skromnosti kráľovskej rodiny bola povýšenosť a spupnosť talianskej vlády. Keď ich prijal taliansky minister zahraničných vecí G. Ciano, tak bolo zrejmé, že tento nafúkaný a nevzdelaný hulvát považuje Slovenskú republiku za niečo, čo Nemci administratívne nedoriešili. Jeho kancelária bola prepchatá nevkusným bombastickým nábytkom, ktorý mal ohúriť návštevníkov a pripomenúť im, že sú na audiencii v nacistami obnovenej Rímskej ríši. G. Ciano bol 2. novembra 1938 jedným z arbitrov konania vo Viedni, ktoré zanechalo poriadnu stopu v slovenskej histórii. Bol jednoznačne na strane Maďarov, a my Slováci, už vtedy samostatný národ v Československu, sme mu zrejme vadili. Vtedy Nemci a Taliani rozhodli, že štvrtina slovenského územia pripadne Maďarsku. Maďari dlhodobo prezentovali teóriu o tom, že Uhorsko bolo etnicky jednoliate územie, a jeho obyvatelia hovorili po maďarsky. Ako Talian nikdy nechápal to, že staré Uhorsko bolo mnohonárodným kráľovstvom s maďarskou menšinou. Toto by sa nikdy nestalo, keby Československo vzniklo a ďalej existovalo ako federatívny štát Čechov a Slovákov.