Rozlúčil som sa so svojim bratom, ktorého som poveril obstaraním štyroch nových európskych nehnuteľností pre potreby rodiny Zvrškovcovcov v novej Európe. Sídla mali byť lokalizované do Paríža, Viedne, Benátok a Štokholmu.
Môj brat sa nejakým spôsobom počas svojich štúdií vo Viedni zoznámil aj s Hitlerom a porozprával mi historku o Hitlerovej láske na Slovensku v podobe vnučky slovenského hudobného skladateľa Liszta, vtedy mladej Kosimy. Porozprával mi tiež o jeho plánoch z Devína vybudovať pamätné miesto nemeckého národa ako spomienku na všetkých Nemcov, ktorí tam v roku 907 padli.
Po vyhlásení samostatného Slovenského štátu 14. marca 1939 vedel, že Nemecko sa už nezastaví pred ničím, a bolo potrebné nájsť nové útočiská pre rodinu v Európe. Deň po vyhlásení samostatného Slovenského štátu zaútočili Poliaci a Maďari na územie Slovenska. Poliaci obsadili Oravu a Spiš a vtedy ešte netušili, že im to slovenská armáda odplatí neskôr už v koalícii s Hitlerom. Maďarov sa podarilo zastaviť až keď ho slovenská vláda poverila rokovaním v Budapešti a mohol Maďarom pohroziť zmluvou medzi Slovenskom a Nemeckou ríšou-Schutzvertragom. V Dunajskej Lužnej bolo na Kamennom pasienku vybudované delostrelecké ochranné zariadenie proti Maďarom a dočasne musel s pánom Pavúkom zachrániť kultúrne pamiatky, ktoré sa tu nachádzali v mohylách už od piateho storočia p.n.l. Česi, ktorí kontrolovali tzv. historické vedy, nemohli pripustiť, že by tieto nálezy preukazovali osídlenie Slovenska vtedajšími Vánmi z rozpadnutej ríše Urartu v dnešnom Arménsku. Všetko, čo nesúviselo s Veľkomoravskou ríšou, sa jednoducho na Slovensku nemohlo udiať.
S bratom sme sa tiež dohodli, že navštívime svojho otca v Kláštore pod Znievom, a že obnovíme aj vzťahy s rodinou v Rajeckej Lesnej-Frivalde. V Kláštore kde sme vyrastali, mal náš otec krčmu a vyhňu. Bol nielen dobrým remeselníkom, ale aj znamenitým obchodníkom. Raz nám dohováral, aby sme nešli s opraveným kolesom k jednému statkárovi hneď, ako sme naň vo vyhni nasadili novú kovovú obruč. „Počkajte ešte dva dni a potom uvidíte, že namiesto jedného vreca zemiakov nám dá tri.“
Najviac ma znepokojovala skutočnosť, že Slovensko sa síce 21.júla 1939 premenovalo na Slovenskú republiku a aj napriek tomu, že republiku uznalo až 27 štátov, stále nemalo jasnú politickú a ekonomickú predstavu o tom, čo ďalej. Vo vláde a parlamente boli skupiny, ktoré boli prekvapené rýchlosťou vývoja politických udalostí, a žiadna z nich nemala ani len potuchy o obsahu ambícií nemeckého národného socializmu. Konzervatívne kresťanské hodnoty Slovákov boli priamym hodnotovým protikladom novej Nemeckej ríše.
Z Prahy sa na Slovensko vrátila podstatná časť Slovákov, ktorí tam pracovali ako konceptní úradníci. Na Ministerstve zahraničia sa pod vedením Durčanského začala formovať nová diplomatická elita. Do Berlína odišiel Matúš Černák, do Sovietskeho Zväzu Fraňo Tiso a Taliansko sme si kamarátsky rozdelili tak, že Karol Sidor zastupoval SR vo Vatikáne a ja u kráľa v Quirinali. Za šéfa úradu som si do Ríma zobral pána Mikuša.
Po ukončení mojej misie v Budapešti zastavili Maďari útok proti Slovensku a venovali sa Ukrajine. Už 19. mája 1939 som s pánom Mikušom dorazil vlakom do Ríma. Mali sme so sebou celý inventár na zriadenie funkčného zastupiteľstva a vydali sme sa na adresu bývalého Československého veľvyslanectva na Via Luisa di Savoia 12. Po našom príchode sme narazili na českého správcu budovy, ktorý nám samozrejme s odvolaním sa na nových nemeckých pánov v Prahe budovu nechcel odovzdať. Povedal som mu, že ja mam rozkaz prevziať budovu, a že ak nejaký problém vznikne, tak to bude riešiť Bratislava priamo s Berlínom.
Už 15. júna 1939 som odovzdal moje poverovacie listiny talianskemu kráľovi Viktorovi Emanuelovi III. Audiencia sa konala vo francúzštine a kráľ bol udivený, keď zistil, že nielen ja, ale aj pán Mikuš sme študovali vo Francúzsku.
Potom nastalo obdobie intenzívneho sa zbližovania s inými diplomatmi v Ríme a vysvetľovania toho, kto vlastne Slováci sú. Počas prvého mesiaca sme spolu s mojim vedúcim úradu navštívili všetky dôležité veľvyslanectvá- Nemecké, Francúzske, Poľské, Maďarské a konečne Anglické, kde som sa informoval o pravidlách v Anglických prístavoch pre lode môjho brata, ktoré plávajú pod novou slovenskou vlajkou.
Už v júli sa cez naše ministerstvo zahraničia ozvali Nemci a vysvetlili nám, že v takej fajnovej budove, ako bolo bývalé Československé veľvyslanectvo v Ríme nemôžu sedieť Slováci. Vypoklonkovali nás presťahovať sa do budovy bývalého Rakúskeho veľvyslanectva pri Vatikáne na Via Reno 9. Bolo to pod vyhrážkou, že ak tak neurobíme, bude to ovplyvňovať ďalšie vzťahy medzi Berlínom a Bratislavou.
Nebola to iba potreba pochopenia nových politických realít voči Nemecku, ale aj voči Taliansku. Opakom skromnosti kráľovskej rodiny bola vyvýšenosť a spupnosť talianskej vlády. Keď ma prijal taliansky minister zahraničných vecí G. Ciano, tak bolo zrejmé, že tento nafúkaný a nevzdelaný hulvát považuje Slovenskú republiku za niečo, čo Nemci administratívne nedoriešili. Jeho kancelária bola prepchatá nevkusným bombastickým nábytkom, ktorý mal ohúriť návštevníkov a pripomenúť im, že sú na audiencii v nacistami obnovenej Rímskej ríši. G. Ciano bol 2. novembra 1938 jedným z arbitrov konania vo Viedni, ktoré zanechalo poriadnu stopu v našej histórii. Bol jednoznačne na strane Maďarov, a my Slováci, už vtedy samostatný národ v Československu, sme mu zrejme vadili. Vtedy Nemci a Taliani rozhodli, že štvrtina slovenského územia pripadne Maďarsku. Maďari dlhodobo prezentovali teóriu o tom, že Uhorsko bolo etnicky jednoliate územie, a jeho obyvatelia hovorili po maďarsky. Ako Talian nikdy nechápal to, že staré Uhorsko bolo mnohonárodným kráľovstvom s maďarskou menšinou. Toto by sa nikdy nestalo, keby Československo vzniklo ako federatívny štát Čechov a Slovákov.
Inak bola denná práca veľvyslanectva plná pozitívnych stretnutí so Slovákmi žijúcimi v Taliansku. Tiež bol nadšený výsledkami práce našich spoluobčanov vo Vatikáne a tvorením kontaktnej siete s dôležitými predstaviteľmi talianskej kultúrnej a hospodárskej inteligencie.
コメント