Kapitola 8- Vannius

Veslica so štyrmi veslami bola odstavená na pravom brehu Dunaja. Malá skupina rímskych vojakov bola rozmiestnená medzi stromami pri poľnej ceste, a bolo zjavné, že niekoho očakávajú. Na pravé poludnie veliteľ vojakov spozoroval pohyb na ceste, a po krátkom čase už videl skupinu jazdcov a ich vojenský sprievod, ktorí prichádzali z juhu. Jeho úlohou bolo zabezpečiť bezpečný prevoz cez Dunaj nejakej jemu neznámej osoby na územie Kvádov. Od prichádzajúcej skupiny sa sa oddelil jeden jazdec a zamieril rýchlym klusom k vojenskej skupine, ktorej velil. Vymenili si pozdravy a keď si preverili aj tajné hesla, bol si istý, že človek, ktorého má previesť na severnú stranu Dunaja práve prichádza. Vstávať a zoradiť- zavelil svojim vojakom.

Na čele prichádzajúcich boli dvaja jazdci. Jedným bol civilista vo veku asi tridsať rokov, oblečený v šatách rímskeho patrícia a druhým bol rímsky vojenský dôstojník, ktorého výzor vzbudzoval rešpekt. Všimol si tiež, že rímsky civilista má opasok s ozdobným mečom, ktorého právo nosenia bolo vyhradené iba rímskej noblese. Keď zosadli z koní, pozdravili veliteľa rímskych vojakov. Prichádzajúci dôstojník vydal svoj prvý rozkaz. Na druhú stranu ideme my dvaja a ty- veliteľ. Daj príkaz veslárom, aby pripravili veslicu. Máme tam byť na pravé poludnie.

Keď sa blížili k druhému brehu zistili, že sú očakávaní. Ozbrojený oddiel kvádskej jazdy bol zoradený pri lese, a skupina civilistov, ktorá stála pri brehu boli znamením, že dohoda platí. Veliteľ veslárov videl, že jeho muži znervózneli. Keď veslica narazila na breh, tak sa stalo niečo nevídané. Prvý vystúpil civilista, a za ním so zdvorilým odstupom aj jeho sprievodca- rímsky dôstojník. Ľudia na brehu pokľakli a sklonili hlavy. Potom jeden z nich zdvihol hlavu a zrazu zistili, že je to žena. V rukách mala podnos a na ňom bol peceň chleba a kalich so soľou. „Vitaj doma, kráľ Vannius“- vyriekla a podala mu podnos. Vannius ulomil kus chleba, trochu ho posolil a vložil si ho do úst. K údivu veliteľa veslárov, sa pre neho neznámym jazykom, ktorý určite nebol germánskym, prihovoril skupine civilistov.

Prekvapenia nemali konca, keď sa aj rímsky vysoký dôstojník prihovoril civilistom v tom istom neznámom jazyku. Následne vytiahol pergamen s cisárskou pečaťou a začal v čistej latinčine čítať jeho obsah. Cisár potvrdzoval, že uznáva Vanniusa ako kráľa Kvádov, že garantuje voľný pohyb kvádskych obchodníkov v Rímskej ríši. Na druhej strane sa Kvádi ako spojenci Ríma zaväzujú každoročne odovzdať Rímu poplatok vo forme dobytka a brancov v počte závislom na potrebách ríše.

Keď dohovoril, Vannius sa obrátil k nemu a veliteľovi veslárov. V latinčine tak, aby tí, čo ich prišli privítať nerozumeli, povedal. „Sme radi, že sme ako rukojemníci Ríma prežili. Sme zase doma a naše kráľovstvo je prvé, ktoré je potvrdené Rímom na územiach Slovenov v Dácii. Rím je ríšou, s ktorou naše kráľovstvo susedí a obidvaja sa musíme naučiť s touto realitou žiť.“

Potom sa obrátil na veliteľa veslárov a poďakoval sa mu za bezpečný prevoz. Ten pochopil, že vidí tohoto kráľa vychovaného v Ríme možno prvý a posledný krát. Vedel však, že nebude trvať dlho, kým Kvádi znovu zaútočia na Panóniu s cieľom dosiahnuť vyváženejšiu dohodu s Rímom než tú, ktorú práve obdržali od cisára.

Potom ešte začul, ako Vannius s úsmevom povedal rímskemu vysokému dôstojníkovi-„Janko, vojaci pod lesom už čakajú na svojho veliteľa.“

Obraz č. 3- Vannius