Kapitola 63- Motala

Ráno vyrazili zo Štokholmu na juh smerom na Linköping a Jönköping po diaľnici E4. Tá začína pri švédskom polárnom kruhu a končí v Španielsku. Po ceste sa rozprávali o Johanovych štúdiách v Londýne a Frantiho Lexus im ponúkal rôzne formy masáží, aby nedajbože z cesty neboli unavení. Po asi jednej hodine cesty dorazili k pohoriu Kolmården, kde sa nachádzala jedna z najväčších zoologických záhrad vo Švédsku, ktorú obidvaja navštevovali z rôznych dôvodov. Franti a Christoffer boli potápači a potrebovali trénovať s delfínmi. Alternatívou bol tréning na Kanárskych ostrovoch a až takí nadšenci potápania neboli. Johan študoval bioinformatiku v Uppsale, Moskve a Londýne a z nejakého pre Frantiho nevysvetliteľného dôvodu študoval vlkov. „Poďme ich pozrieť“, povedal Johan a Franti odbočil smerom k zoologickej záhrade. Po hodine, ktorú si dohodli na láskanie so svojimi nemými priateľmi nasadli do auta a pokračovali na juh. „Ako sa majú tvoje delfíny?“ spýtal sa Johan znenazdajky. „Poznali ma a dúfali, že vleziem za nimi do bazénu. Keď som im otočil chrbát, mal som pocit, že som ich sklamal“, odpovedal Franti. „Ako máš vyťažený tvoj byt na Grand Canarii?“ spýtal sa Johana.

-„Nemám čas ani na štúdiá v Londýne a ani na Marka môjho syna, ktorý je tam so mnou. Byt si môžeš požičať kedykoľvek sa ti zachce. A ako to ide s tvojim zariadením pre potápačov?“ pokračoval Johan.

-„Už máme skúšky za sebou, ale výsledky som mojim klientom sľúbil nezverejniť. Na začiatku si bol s nami a skoro sme ťa utopili“, povedal s úsmevom Franti. „Dnes sme už ďaleko s pokusmi a zavádzame systém do výstroje námorníctiev na celom svete. Ešte si pamätáš na naše začiatky, keď sme odstraňovali jednu z prekážok hĺbkových ponorov potápačov, ktorá spočívala v tom, že potápačove pľúca boli plne plynu, ktorý dýchal z nejakej tlakovej nádrže, ktorú mal pripevnenú na tele? Dnes vyrábame systém, ktorý potápačovi zaplaví pľúca tekutinou, čo umožní jeho potopenie do hĺbok, o ktorých sme pred tým ani nesnívali. Kyslík mu dodávame špeciálnym zariadením priamo do krvi a tlak v kyslíkovej bombe, ktorú má so sebou, využívame na pohon potápača, aby sme znížili jeho spotrebu kyslíka.“

-„Dobre, ale ako sa vyhnete problému, ktorý som mal aj ja, keď ste mi naplnili pľúca tekutinou a môj reflex novorodeniatka nefungoval.“

-„Nie každý je na túto metódu vhodný a námorníctva to vedú ako kolaterálne straty.“

Na diaľnici pred nimi sa objavila smerová tabuľa s nápisom Linköping.

-„Možno nevieš, ale tu som strávil mojich prvých šesť rokov vo Švédsku“, povedal Franti.

-„Čo sa tu dá robiť, keď práve neštuduješ?“ opýtal sa Johan.

-„Ja som hral hokej a volejbal na celkom slušnej ligovej úrovni“, odpovedal Franti. Bol som tiež doktorandom na katedre riadenia zdravotníctva, ale keď som zistil, že lekári a administrátori v zdravotníctve majú smiešne platy, tak som si tu otvoril galériu a poradenskú spoločnosť, ktorá sa zaoberala podporou tých, čo chceli doktorovať na tunajšej univerzite. Za chvíľku odbočujeme na Motalu a Vadstenu, dve miesta, ktoré som si v tomto kraji mimoriadne obľúbil“, povedal Franti.

-„Že máš ako historik rád Vadstenu, tomu rozumiem, ale prečo Motala?“ spýtal sa Johan.

-„Vieš, že som nepolepšiteľným zberateľom lodí a jeden tridsaťmetrový hrdzavý trup lode, ktorý mám na Höggarne je vyrobený práve tu v Motale.“

-„Už viem, je to tá nitovaná konštrukcia z roku 1896, čo mi vždy zavadzia, keď kosím trávu“, povedal Johan.

-„Prvý raz som o Motale počul, keď som mal 14 rokov a chodil som na základnú školu v Dolnom Kubíne. Zo školy som išiel vždy rovno do knižnice a tam som čítal všetko, čo mali. Najviac ma uchvátili romány Julesa Verneho, ktorý písal o budúcnosti tak, že ešte aj dnes je veľa jeho snov nedosiahnutých. No ale nazad k Motale. Ponorka kapitána Nema (NEMO znamená NIKTO) sa volala Nautilus a bola vyrobená tu vo Švédsku, v lodenici v meste Motala. Jedna z mojich firiem vo Švédsku sa volá NEMO-Q a dodnes som tam predsedom predstavenstva. Lodenice sú dodnes známe ako výrobcovia torpéd pre švédske námorníctvo. No a nostalgicky poviem, že za mojich študentských čias tu mali aj dobrý volejbalový klub.“

Franti zastavil auto naproti lodenici a pozval Johana na obed. Keď sa najedli a všetko si poobzerali, tak sa vydali smerom na Vadstenu.

-„Mestečko je známe tým, že je prístavom na vnútrozemskej umelo vytvorenej lodnej ceste v podobe kanálu, ktorý spája východné pobrežie Švédska so západným. Tá moja hrdzavá loď z Motaly mala také rozmery, že mohla týmto kanálom preplávať už vtedy. Vadstena má však ešte aj iné tajnosti. V centre mesta pri jazere sa nachádza hrad, ktorý je opradený množstvom tajomstiev, s ktorými sa švédska história dodnes nevypriadala. Pozri napríklad na tú ceduľu s názvom Skenninge. Tu sa v roku 1248 rozhodlo o tom, kto bude vládnuť vo Švédsku a o tom, aké kresťanstvo tu bude až do 16. storočia. Na tomto mieste sa Vilhelm zo Sabiny dohodol, že krajina, ktorá sa dnes volá Švédsko, nebude Vandáliou, a že Dánsko už nebude Dáciou. Niekedy, keď budeš mať čas na iné veci ako vytváranie umelého človeka, tak sa pozri do nášho rodinného archívu a možno pochopíš, že musíš vedieť odkiaľ prichádzaš, aby si si mohol vybrať kam chceš ísť. Môj priateľ Vandal z Afriky a ja sme sa dohodli, že t na severe postavíme sochu na pamiatku Rolla, potomka Rastislava a všetkých Slovenov, ktorí už stáročia veria, že sú Švédmi.“

Franti zabočil z cesty popri múre kláštora a povedal: „Tu prespíme“