Kapitola 62- Vilhelm av Sabina (1248 n.l.)

Bol prvý marcový deň a snehu bolo až po kolená. Už niekoľko dní čakali na pápežovho veľvyslanca Vilhelma zo Sabiny, ktorý tu na severe riešil spory medzi kresťanmi a starovercami. Okrem toho rozdával územia na východ od Poľska Čiernym rytierom, ktorí utiekli z Palestíny, aby teraz cestou križiackych výprav mohli títo ozbrojenci v mene Krista pokrstiť a spoplatniť všetkých, ktorí sa im zdali ešte nepokrstení.

Katolíci sa už viac ako sto rokov pokúšali preniknúť na sever a založili na tomto území už niekoľko biskupstiev a mníšskych reholi. Predpokladom ich úspechu však bolo zavedenie Rímskeho práva a získanie niekoho, kto by tu chcel byt kráľom podľa ich predstavy. Rodina Bjalbo, ktorá mala svoje sídlo v blízkosti miesta stretnutia (Skenninge), sa Vilhelmovi zdala byť tým správnym kľúčom na otvorenie Suécie- Suvévie, ako ďalšieho územia, ktoré bude živiť pápežov v Ríme. Rodina bola stará vetva ostrogótov, ktorí sa doteraz riadili starými zvykmi Slovenov, s ktorými na tomto území spolunažívali už viac ako 600 rokov. Bolo tu však ešte veľa prekážok, ktoré musel Vilhelm prekonať. Farári a biskupi, ktorí tu pôsobili, boli všetci ženatí a nijako sa nechceli prispôsobiť nariadeniam pápeža. Jeho cesta na sever mala zabezpečiť, že nielen nájde niekoho, kto chce byť kresťanským- katolíckym kráľom, ale aj niekoho, kto dokáže zmeniť staré zvyky a právne vedomie na území tejto krajiny. Vedel, že ak sa cirkev postaví za nejakého veľmoža a všetci piati biskupi vyhlásia, že práve on je kráľom z božej vôle, tak nastane v krajine nevídane krviprelievanie. Nebola to však jeho rodina a on slúžil Bohu. Keď vlani cestoval cez tuto krajinu tak zistil, že žiaden z veľmožov nemá Bibliu a veril, že žiaden z nich neovláda ani latinčinu.

Vilhelm sledoval starý plán Rímskych pápežov, ktorého cieľom bolo zamedziť šíreniu pravoslávneho kresťanstva na západ. V Uhorsku, Česku a Poľsku sa pápežom podarilo presvedčiť ziskuchtivých veľmožov, aby sa pridali na rímske katolícke vyznanie výmenou za kráľovské koruny a dedične práva pre ich deti. Tiež sa mohli obohatiť ak s jeho požehnaním podnikli križiacke výpravy na územia, ktoré už boli pokrstené, ale pod kontrolou Byzancie. Tu na severe bola však situácia iná. Žili tu miešanci Ostrogótov a Slovenov a nikto z nich nemal rímskych katolíkov v láske. V dvoch regiónoch to boli hlavne potomkovia Vandalov a iných kmeňov, ktoré sa kedysi nazývali Suevi. V piatom storočí bol ich najvznesenejším kmeňom kmeň Kvádov, ktorý sídlil v Nitre v dnešnom Uhorsku. Tieto kmene žili na východnom pobreží medzi Kalmarom a Uppsalou . Okolie Uppsaly sa dodnes volá oblasťou Vendov-Slovenov a obyvateľov tam volajú aj Vandalmi. Pravidelne posielal správy do Ríma a upozorňoval na stále rastúci obchod medzi tunajšími veľmožmi a Byzanciou, kde mali svojich príbuzných hlavne v provincii Bythínia, ktorú cisár Justinianus kedysi prenechal Vandalom. Bude treba spáliť všetky dokumenty, ktoré by preukazovali nárok týchto ľudí na Dánsko, ktoré až donedávna katolícka cirkev viedla pod názvom Dácia. Ešte bude treba premenovať aj prvú cirkevnú provinciu na severnej pevnine, ktorá dodnes tiež nesie meno Dácia a má sídlo v biskupstve Lund. Musí po dnešnom stretnutí požiadať, aby Rím na index zakázaných výrazov a spojení doplnil aj jeho poznámky z tejto cesty.

Vilhelm už sedel vo veľkej drevenej budove so svojim arcibiskupom a piatimi biskupmi niekoľko dní a dnes očakávali hlavne vojenského veliteľa rodu Bjalbo nazývaného Birgerom Jarlom, ktorého si vyhliadli ako dostatočne silného na to, aby tu na severe bolo nastolené to správne kresťanstvo. V tichosti mu už odovzdali poverenie na križiacku výpravu do Fínska. Všetko, čo tam nahromadí, ako aj územia, ktoré získa, budú jeho. Arcibiskup Jarler ho informoval o všetkých frakciách veľmožov, ktoré sú dostatočne silne na to, aby jeho favorita vojensky porazili, a tak bolo treba rozohrať klasickú hru s cieľom ich poštvať proti sebe. Na túto robotu mal biskupov v každom tábore. Najviac sa však obával veľmožov Slovenov-Vendov, o ktorých vedel, že sú buď starými ariánmi, alebo starovercami. Dnes večer si musí dohodnúť stretnutia s rodom Drop a rodom Býčej hviezdy, ktoré sú najmocnejšie na celom území.

Cez hlavné dvere začali prichádzať veľmoži so svojimi sprievodmi a k jeho veľkému prekvapeniu si všetci ponechali svoje zbrane. Arcibiskup všetkých v mene Vilhelma privítal a začal chápať, že títo muži ani nenaznačia úctu k jeho funkcii a ešte menej úctu k jeho biskupom tak ako je tomu v Nemecku, alebo Taliansku.

Arcibiskup sa pokúsil zamrmlať nejakú modlitbu a keď videl, že okrem rodu Bjalbo nikto nevie čo hovorí, tak tento pokus rýchlo ukončil. S Vilhelmom si pripravil opis kráľovstva, ktoré je založené na Rímsko-katolíckom základe a začal vysvetľovať jeho výhody. Nikto z prítomných veľmožov nechápal dôvod, prečo by sa mali vzdať zaužívaného práva voliť si svojich kráľov v budúcnosti. Tiež sa im nepozdávalo právo cirkvi na výber cirkevných daní a zavedenie povinnosti všetkých pokrstených odpracovať svoju kresťanskú povinnosť na cirkevných majetkoch.

Nakoniec prišlo to najdôležitejšie. Veľmoži, ktorí sa nechajú pokrstiť v Rímsko katolíckom obrade, môžu spolu s biskupom v ich regióne zhabať majetok všetkých, ktorí takýto krst neprijmú a zároveň zobrať všetok nepokrstený ľud do otroctva na veky vekov. Toto sme už zažili pred 300 rokmi v Hornej Dácii, keď sa Metod vrátil z Ríma povedal vodca rodu Drop-Grip. „Na území, kde vládnem, sa buď pokrstia všetci, alebo nikto.“ Keď arcibiskup preložil jeho odpoveď Vilhelmovi, tak tento okamžite pochopil, že nedostal odpoveď nie, ale že sa o tejto ceste do budúcna dá rokovať. Už vedel aj to, že cesta vedie cez pokrstené rody Slovenov v severnom Nemecku a cez sobáše s pokrstenými Poľkami. Obrátil sa na vodcu rodu Bjalbo a poprosil ho pohostenie všetkých prítomných….