„Sú oficiálne dejiny a potom to, čo sa v skutočnosti stalo.“ Hovorí František Zvrškovec pred obrazom znázorňujúcim oslepenie kniežaťa Rastislava bavorskými biskupmi. „A rozdiel v interpretácii je vždy zámerom víťazov.“
Z učebníc dejepisu všetci vieme, že v deviatom storočí tu bola Veľkomoravská ríša, základ našej štátnosti. Čo už nevieme je, že v tomto čase sa táto ríša menovala aj Hornou Dáciou. Pamätáme si aj mocné knieža Rastislava a jeho čin, pozvanie solúnskych bratov Cyrila a Metoda, ktorí k nám vraj doniesli písmo a vieru. S tým písmom súhlasím, no čo sa týka viery, to už vôbec nie je jednoznačné. Ariánske kresťanstvo tu bolo už dávno predtým a malo pevnú tradíciu. Zásluhou Cyrila a Metoda sa však slovo Božie mohlo ako doteraz šíriť v slovenskom (nie v slovienskom) jazyku, ktorý pápež Hadrián II uznal za štvrtý liturgický jazyk. Tento akt sa dá považovať aj za prvú kodifikáciu nášho jazyka. Už v roku 251 sa na našom území koná kresťanská cirkevná synoda a vtedy rímsko katolícka cirkev ešte ani neexistovala. Tu niekde sú pravé korene nášho kresťanstva.
To všetko sú fakty.
No viac ako suché letopočty a heslovite zaznamenané udalosti tých čias sú zaujímavejšie, a pre formovanie nášho národa dôležitejšie, historické súvislosti zasadené do kontextu tej doby. Tie jediné dávajú odpoveď na to, čo by stalo, keby sa koleso osudu pohlo čo len o milimeter doľava, či doprava. Naša história, ale aj naša súčasnosť by bola úplne iná.
Svet deviateho storočia
Určite jeho najdominantnejšou postavou bol kráľ Frankov Karol Veľký, ktorého na Vianoce roku 800 korunoval pápež Lev III. za cisára Západorímskej ríše. My to berieme ako holý fakt, ale ich súčasníci sa pozastavovali nad tým, odkiaľ vlastne pápež vzal legitimitu na tak bezprecedentný akt, akým je cisárske pomazanie nového vládcu a obnovenie ríše, ktorá zanikla pred tromi storočiami. Karol rozhodne nebol v dedičskej línii bývalých vládcov Ríma. Tento korunovačný akt vyvolal vo vtedajšom svete veľa kontroverzných úvah a reakcií. Aj na tento problém sa vo Vatikáne našlo riešenie. Pápež tvrdil, že jeho predchodca už dávno s cisárom podpísali dohodu, odvolávajúcu sa na cisára Konštantína, ktorý povolil kresťanstvo, na základe ktorej bolo v právomoci pápeža vybrať a pomazať nového cisára, pokiaľ nie je prítomný priamy dedič rímskeho impéria. Samozrejme, že proti tomuto katolíckemu podvodu najviac protestovala Byzantská ríša a neskôr to prerástlo až do vojny medzi Byzanciou a Frankami. Východorímska, teda byzantská ríša napokon v roku 812 uznala legitimitu nového cisárstva. Ich náhlej a pomerne neočakávanej ústretovosti určite pomohlo to, že pápež načrtol možnosť darovať im v prípade uznania Karola veľkého za cisára Benátky. Svet mal teda dvoch pomazaných cisárov, na východe, a aj na západe. Je treba dodať, že za touto mimoriadne zložitou diplomatickou hrou sa skrývali veľmi pragmatické, ba priam až prízemné ciele. Nešlo o nič iné ako o peniaze a moc. Karol, ktorý sám seba vnímal ako akéhosi apoštola kresťanskej viery, s mimoriadnou horlivosťou pokresťančoval pohanských Sasov a severných Slovanov- Slovenov. Priam rituálne zničil ich obľúbený, posvätný dub, tak aby vedeli, že klaňať sa majú pred znakom kríža a nie nejakej drevine. Tí, ktorí to nepochopili mali smolu. Boli povraždení v krutých vojnách, ktoré proti nim viedol, poprípade vysídlení. Treba však povedať, že ho k tomuto zásadnému činu nepriviedla ani tak obava o ich zblúdilé, nevedomé duše, ktoré treba dokopať ku šťastiu nech to stojí, čo to stojí. Viac, ako úbohých zatratencov, kľaňajúcich sa k starodávnym modlám, v nich videl možných budúcich daňových poplatníkov, ktorí mali potenciál naplniť tak jeho ako aj pápežovu pokladnicu.
A tak vzorec „Daj cisárovi, čo je cisárovo a Bohu (Pápežovi), čo je Božie,“ sa uplatňoval v celom vtedy známom svete a podľa neho počítali aj vladári Veľkomoravskej ríše -Hornej Dácie. Bolo sa iba treba stat cisárom slovenského sveta. Samozrejme niekedy sa prerátali...
Vizionár Rastislav
A v tomto chaotickom svete, v ktorom sa rodila naša súčasná európska civilizácia, vystupujú na javisko písaných dejín Sloveni, ktorí sústreďujú na seba pozornosť tak východu, ako aj západu. Obe mocnosti súperia, na koho stranu sa pridajú.
Medzitým zomrel Karol Veľký a jeho územie si medzi sebou podelili jeho traja synovia. Jeden z nich, Ľudovít Nemec bol akýmsi patrónom kniežaťa Rastislava a Rastislava akceptoval nie ako kráľa Hornej Dácie, ale iba ako svojho vazala.
Na našom území boli už vtedy franskí kňazi a tí dozerali na to, aby Slovania odvádzali dane tak Ľudovítovi, ako aj pápežovi.
Rastislav rýchlo pochopil aké by bolo výhodné mať samostatnú cirkevnú organizáciu, ktorá by nebola tak ako dovtedy pod vplyvom Východofranskej ríše a jej cisára Ľudovíta Nemca. Stačilo by dohodnúť sa iba s Rímom a krajina by nemusela odvádzať dane aj cisárovi. Pápež už nebol v tom čase celkom v rukách cisára a tak Rastislav konal.
Obrátil sa v mene jeho národa Slovenov najprv na Vatikán a poslal posla k pápežovi so žiadosťou o vyslanie vierozvestcov, ktorí by nieže priniesli, ale upevňovali kresťanstvo v zemi Slovenov. Podľa jeho vtedajšieho tvrdenia toto náboženstvo už dávno zapustilo korene na územiach národu Slovenov, ktorým on vládol.
Pápež si z obavy pred reakciou nemeckého cisára akosi nenašiel čas a na Rastislavovu žiadosť neodpovedal. Ten sa však nevzdal. Keď ho odignorovali v Ríme, obrátil sa na Konštantinopol a cisár Byzancie Michal III. mu rád vyhovel. Veľmi správne vytušil, že je to jedinečná príležitosť, ako oslabiť vplyv Vatikánu na takom významnom území, akým bola Rastislavova ríša. Poslal na naše územie sv. Cyrila a sv. Metoda. Ich misia bola skutočne úspešná. Za ich najväčší úspech možno považovať Cyrilom aktualizované písmo, vďaka čomu Sloveni získali svoj oficiálny jazyk, v ktorom sa slúžili Bohoslužby v celej krajine a narastala vzdelanosť (druhá Ilýrska abeceda). Deviate storočie bolo skutočne svedkom písomného zrodu nášho národa a jeho intelektuálnej elity. A nech už ďalšie storočia priniesli čokoľvek, tento potenciál nikdy nezanikol, ba naopak stále sa vyvíjal.
Temná postava biskupa Wichinga
Rastislav už potreboval urobiť len jeden, posledný krok na to, aby sa jeho ríša navždy odpútala nielen od vplyvu frankov a tým aj povinnosti platiť dane cisárovi, ale aj vytvorenia možnosti vlastnej cirkevnej organizácie. Kebyže sa mu podarí priviesť veci do cieľa, bolo by len otázkou času, kedy by sa jeho potomkovia dočkali nezávislej vladárskej koruny a naše územie by dostalo od nemeckého cisára štatút nezávislého územia. Osud mal však s nim celkom iné plány. Východofranský cisár vidiac hrozbu od Rastislava prehovoril Svätopluka, aby Rastislava zajal a vydal ho do rúk katolíckej cirkvi. V roku 870 bol Rastislav odsúdený na smrť, ale cisár zmiernil jeho trest na oslepenie. Odvtedy po ňom a jeho spojencoch nemáme ani jednu oficiálne verifikovanú stopu. Nedávny výskum však s vysokou pravdepodobnosťou potvrdzuje, že sa Rastislavovi stúpenci presťahovali na sever do dnešného Švédska a vytvorili si tam provinciu Moravia (územie dnešného Smålandu s centrom Kalmar). Severania ich volali Dáci a tak sa aj prvá cirkevná provincia vo Švédsku nazvala Dáciou. Dáciou sa v niektorých cirkevných dokumentoch volalo aj dnešné Dánsko.
História týchto severných slovenov je ešte zaujímavejšia ak sa dozvieme, že historicky najznámejší viking Rollo tvrdil, že pochádza z Dácie bližšie Ilýrie a nie z Nórska. Tento pán sa po prekrstení z ariána na vtedy správnu vieru stáva vládcom Normandie v dnešnom Francúzsku. Jeho potomkovia ovládnu neskôr Anglicko, Francúzsko a Taliansko. V bitke pri Civitate zvíťazí slovanská pechota jeho potomkov a donúti pápeža mu odovzdať Sicíliu. Dodnes tiež nikto nevysvetlil, prečo prvá križiacka výprava v Škandinávii v 13. storočí ide z Nórska do švédskej provincie Moravia. Tiež by bolo zaujímavé preveriť prečo prvá únia Švédska, Nórska a Dánska, nazývaná tiež Kalmarská má za kráľa Slovana a je založená v meste Kalmar, ktoré sa nachádza, ako pristav v bývalej Moravii v dnešnom Švédsku.
V čase, keď už naozaj chýbal len milimeter k tomu, aby sa Veľkomoravské kniežatá stali pomazanými panovníkmi, veď v roku 880 bolo zriadené v Nitre samostatné biskupstvo a pápež Hadrián II. vyhlásil Veľkú Moravu za léno Svätej stolice, čo znamenalo, že ríša bola postavená na roveň s Východofranskou ríšou, sa na scéne zjavila temná postava franského biskupa Wichinga. Wiching je v našej histórii vykresľovaný ako zlý muž Slovanov a treba dodať, že právom. Bol akousi predĺženou rukou východofranského cisára, ktorý veľmi skoro pochopil, že sa mu na východe uzavrel kohútik, ktorým do jeho pokladnice prúdili nemalé financie prostredníctvom daní.
Wiching bol skutočný intrigán v sutane a Metod mu bol tŕňom v oku. V roku 880 sa spolu s ním zúčastnil delegácie k pápežovi do Ríma. A hoci sa zvyšok delegácie vrátil na Veľkú Moravu, Wiching tam zostal a snul svoje temné plány. Odtiaľ napísal list Svätoplukovi, Rastislavovmu synovcovi, ktorý bol aj Nitrianskym kniežaťom, sfalšovaný list, údajne od pápeža, podľa ktorého má Svätopluk zosadiť Metoda. Keď sa ukázalo, že list bol podvrh, Metodovi sa podarilo aby bol Wiching na čas poslaný do vyhnanstva. No Wiching si na svoju chvíľu počkal.
Krátko pred Metodovou smrťou, v roku 885 opäť navštívil Rím, kde nového pápeža Štefana V. zavádzal klamstvami o pôsobení slovenských biskupov, ktorí údajne usilujú o odtrhnutie od Ríma a zneužívajú na to liturgiu v slovenčine. Pápež vyľakaný, že by stratil také výnosné donácie, aké mu táto krajina poskytovala okamžite, bez toho aby si vec preveril, vydal bulu Quia te zelo fidei, ktorou bola zakázaná liturgia v našom jazyku. Zároveň pápež opätovne vymenoval Wichinga za nitrianskeho biskupa a ten po Metodovej smrti neváhal, a vyhnal jeho žiakov z Veľkej Moravy.
V tom čase už na kniežacom stolci sedel Rastislavov zradný synovec Svätopluk. Ten sa pridal na stranu Frankov a svojho uja vydal v roku 870 do rúk Ľudovíta Nemca. Rastislava odvliekli do Bavorska a v Rezne odsúdili na smrť. Kráľ Ľudovít ho však omilostil, a tak ho „len“ oslepili. Čoskoro nato zrejme zomrel v nejakom kláštore. A práve tento moment, dosť kľúčový pre nás je detailne zobrazený na obraze nachádzajúcom sa v galérii hotela Hradná brána v Devíne.
Rok po jeho smrti vypuklo veľkomoravské povstanie proti východofranským regentom. Tí sa spoliehali na Svätopluka, no zmýlili sa. Obrátil zbrane proti nim a stal sa novým vládcom Veľkej Moravy. Svätoplukovo víťazstvo znamenalo definitívny koniec akejkoľvek východofranskej nadvlády na území, ktoré ovládal.
Deviate storočie možno označiť za jednu z križovatiek našich dejín. Stáli sme na rázcestí a len zdanlivé detaily rozhodovali o tom, či sa staneme súčasťou západu, teda Rímskokatolíckej cirkvi, východnej, Grékokatolíckej, alebo novej slovenskej.. Ktovie, čo by sa stalo, a kde by sme boli dnes, keby sme sa vydali smerom k Byzancii.
Zánik Veľkej Moravy
Historici sa dodnes prú kedy a ako vlastne zanikla Veľká Morava. Isté je, že po roku 907 o nej už neexistujú nijaké záznamy, lepšie povedané dodnes sa nijaký vhodný nenašiel. No fakt, že archeologické vykopávky vylučujú, že by sa jej hradísk ktosi zmocnil násilím a teda, že by bola dobitá Maďarskými kmeňmi vylučujú, že by zanikla násilím. Dá sa povedať, že nezanikla vlastne nikdy, minimálne de facto, a že jej historická kontinuita pokračuje dodnes.
Z tajomného prítmia, trvajúceho takmer jedno storočie sa v roku 1000 vynára postava Štefana I., prvého kráľa novovytvoreného kráľovstva Uhorského. Je zrejmé, že bolo akýmsi následníckym štátom Hornej Dácie- Veľkej Moravy. Prevzalo jej kultúru, územné členenie, správu krajiny. A napokon aj v dynastii Arpádovcov sa miešala maďarská krv so Slovenskou, keďže Štefanova pramatka, bola slovanská kňažná. Aj na dvore Štefana I zaujímali najvýznamnejšie postavenie šľachtici, ktorých rod siahal až do Veľkej Moravy a až do 19. storočia sa v krajine miešala slovenčina s maďarčinou. Ale to už je iný príbeh.
KATARÍNA HANZELOVÁ
Comments