Začiatky a rozvoj sociálneho bludu
III. zväzok (Štvrté vydanie)
12. kniha obsahuje prehľad všetkých bludov v Potisí, v Sedmohradoch, v Poľsku a ostatných kráľovstvách
Paríž 1682
HISTÓRIA ARIÁNSTVA
(Histoire de L’Arianisme par le P. Louis Maimbourg SJ, III. tome, Paris MDCLXXXII)
12. kniha, s. 337
Ariánstvo sa začalo v Egypte okolo roku 320. Rozšírilo sa po celom Oriente a skoro na celom Západe prostredníctvom Vizigótov, Vandalov, Suévov, Ostrogótov, Burgunďanov a Longobardov. Stalo sa to vtedy, keď tieto národy z Panónie obsadili väčšiu časť Galie, Hispánie, Afriky, Itálie a stredomorské ostrovy. Zanikol (bol umlčaný na Západe benedektínmi) okolo roku 660. Panoval vyše 340 rokov medzi týmito barbarskými národmi. Od tých čias sa nenašiel ani národ, ani spoločnosť, čo by ho vyznávali. Takmer po 900 rokoch bol obnovený, s malou prestávkou, v minulom storočí (16.). Začali to rozširovať novoariáni čiže titeisti, antitrinitári. Tí sa nakoniec spojili s deistami a so sociánmi v našom storočí (17.).
Na toto chcem poukázať, aby som ukončil túto históriu, Keď Luter vytýčil na začiatku minulého storočia svoj heretický plán na výklad Písma, podľa svojho názoru zavrhol autoritu Otcov a koncilov ako aj Cirkvi, od ktorej sa odlúčil. Viacerí z jeho žiakov uverili, že si môžu dovoliť takú slobodu, akú začal hlásať ich učiteľ. Preto potom vzniklo veľké množstvo siekt, odlišných od jeho sekty. Vtedy si takmer celé Nemecko osvojilo vo veci článkov viery nový výklad, lebo katolícky napádali. A pretože sledovali tento nový princíp výkladu, - ktorý dáva každému slobodu vykladať Písmo, ako to on rozumie, - odmietli ako apokryfy časti Písma, ktoré im veľmi nesedeli, - tak sa medzi nimi našiel jeden, trochu pyšnejší a odhodlanejší ako ostatní. Ten šiel po tej istej ceste, až došiel k tomu, že napadol základy náboženstva tým, že obnovil Áriovo bohorúhačstvo v článku proti obdivuhodnému tajomstvu Trojice. Tento nový heretik sa menoval Michal Servet.
Pochádzal z Hispánie, z katalánskeho Taragonu. Tomuto človeku nechýbal ani silný duch, ani schopnosti. Mal však veľmi úžasnú a smiešnu domýšľavosť. Pritom nemal ani 45 rokov.
Uveril, že je veštcom celého sveta a jediným prorokom, ktorého treba poslúchať. Keď prišiel do Paríža, aby tu študoval medicínu, čoskoro sa otrávil Luterovou herézou. Tú začali rozširovať niektorí z Nemecka, ktorí prekĺzli medzi učencov. Tých medzi prvými povolal kráľ František I. Tak sa Servet rýchlo zorientoval v Paríži, ale sa pritom nepripútal k Luterovmu učeniu. Pokladal sa za šikovného, ktorý chce byť vodcom vlastnej strany. A začal cestovať: prešiel Francúzsko, Nemecko, ba prešiel až do Afriky, aby tu získal osobitné znalosti z Koránu. Až potom si pripravil vlastný plán nového náboženstva, ktoré si vytvoril z omylov všetkých siekt, ktoré boli v tom čase najznámejšie. Sám zamietol tie články viery, ktoré aj Luter. Nechcel krstenie detí tak ako anabaptisti. Pridŕžal sa tvrdenia, že Eucharista je iba jednoduchý obraz (podoba). Svoju bezbožnosť prehlboval ďalej ako ostatní sektári. Odvážil sa hlásať ako mohamedáni, že je len jedna božská osoba, a to Boh-Otec. Prihodil k tomu Áriovo bohorúhačstvo, a navyše, že uctievať treba len Otca. Syn podľa neho nebol božskou osobou a podobne aj Duch Svätý. Ten bol len vyžarovaním božskej podstaty Otca, a to sa prejavilo stvorením sveta. Začal tvrdiť, že Svätá Trojica, ako ju uctievajú katolíci, je len trojhlavý Cerberus, zložený z troch nejestvujúcich bohov. Je to strašné bohorúhačstvo, ktoré tento bezbožník uverejnil v Nemecku, v zavrhnutia hodných knihách, pod titulom: Omyly o svätej Trojici. Dal ju vytlačiť v čase, keď sa vytvárala Ausburská konfesia (1530). To znamená 870 rokov po tom, čo ariánstvo bolo natoľko zničené, že sa zdalo, že sa už nikdy nikde na svete neobjaví. Tento nešťastný človek vyše 20 rokov cestoval po európskych krajinách- po Nemecku, po Poľsku, a všade zasieval semená tejto herézy. Zdanlivo ich zakladal na pasážach Písma. A nakoľko v tých časoch všetko o náboženstve akoby sa ponorilo do hmly a všetci, ktorí sa oddelili od cirkvi, nechceli iného sudcu (autoritu) iba Písmo. Každý si ho vysvetľoval po svojom. Podarilo sa mu všade nájsť ľudí, ktorí prestúpili do jeho sekty. Tí otvorene bojovali proti tajomstvu Svätej Trojice a uznávali len Boha-Otca. Bolo to v čase, keď Campanus, Luterov žiak, verejne rozširoval toto bohorúhačstvo vo Wittenbergu. To isté chcel robiť aj v kniežatstve Duché ďalší prorok- de Cleves, ale ho tam uväznili. Z väzenia už nevyšiel, lebo trval na svojich omyloch a robil zo seba proroka. Veľa raz vyhlasoval, že jedného dňa bude oslobodený a určoval aj dátum. Nikdy mu to však nevyšlo. Luterovi nasledovníci- Svensfeldius a Matej Ilýrsky, ktorého odsúdila aj univerzita vo Wittembergu ako ariána, vyhlasovali, že sú na strane Serveta. O nejaký čas aj Gregor z Pauly, krakovský kazateľ a hlava deistov, verejne učil, že jestvuje iba jedna božská osoba, a to Otec, ktorý je Bohom. Podľa neho ani Syn, ani Duch Svätý, ktorí pochádzajú od Otca, nie sú božskými osobami. Bol natoľko bezočivý, že verejne vystavil veľký obraz, na ktorom diváci uvideli veľký chrám, ktorý reprezentoval rímsku cirkev, a na ktorom Luter zničil strechu, Kalvín búral múry a on sám podkopával základy chrámu, ktoré predstavovali tajomstvo Svätej Trojice. Tak verejne prezentoval, že ju zničí.
To boli prvé plody Servetovho náboženstva v Nemecku a Poľsku. Natoľko veľmi chcel zasiať semená svojej herézy aj vo Francúzsku, opovážil sa ísť do Ženevy. Tam žijúci Kalvín sám bol obžalovaný, že uprednostňuje ariánstvo. No bránil sa proti tomu tak, že to zavrhoval a písal proti Servetovi. No len čo ta Servet došiel, dal ho Kalvín uväzniť na magistráte. Tak sa chcel ospravedlniť na účet Serveta. Mal s uväzneným dlhú dišputu, v ktorej Servet nechcel nič iné len používať Písmo, bez autority Otcov a koncilov, na svoju obranu. Tak vysvetľoval svoje učenie. Kalvín sa dostal do pomykova, lebo to isté používal proti katolíkom (v dišputách s jezuitmi). Okrem toho písal ohľadne 10. kapitoly sv. Jána, že otcovia sa pomýlili pri vysvetľovaní state: „Môj Otec a ja sme jedno“. Vraj to znamená iba to, že tu ide o dokonalý súlad vôle ale nie jednoty v podstate. Nakoniec sa Servet proti Kalvínovi bránil tým spôsobom, že zaťato zotrvával na svojich stanoviskách- bezbožných tvrdeniach. Tie sa v dišpute zredukovali na 38. Keď jeho tvrdenia zaslali na posúdenie do Bernu, Zürichu, Bazileja a Schafhausenu a prišli záporné odpovede, Serveta odsúdili na verené upálenie. Vykonali to 27. októbra 1553, hoci s veľkým nárekom požiadal, aby ho omilostili alebo sťali. Luteráni protestovali proti tomuto prisilnému Kalvínovmu zásahu. Veď táto Kalvínova prísnosť ospravedlňovala prísnosť katolíckych krajín, kde ju používali proti luteránom (vo Francúzsku a Anglicku). Tam ich upaľovali za hlásanie Luterovho učenia, alebo za jeho húževnaté podporovanie. Kalvín sa však povýšene bránil spisom o Servetovej kauze s poukazom na to, že magistrát môže potrestať heretikov smrťou. Filip Melanchton to považoval za dobré dokazovanie a Kalvínovi napísal, že nepatrí medzi tých, čo ho kárajú. Naopak, schvaľoval takéto rozumné postupy a pocity.
Zlo, ktoré napáchal Servet svojimi knihami, bolo preveľké. Nedalo sa vôbec predpokladať, že sa trestaním zastaví. Mal veľa žiakov a nasledovníkov, ktorí už za jeho života, aj potom, robili hrozné neporiadky, najmä v Uhorsku, v Poľsku a Sedmohradsku. To uvidíme v našom pokračovaní. Piemončan (Turín) Juraj Blandrata, lekár ako aj Servet, ktorý utiekol pred inkvizíciou z mesta Pávie do Ženevy, a tam preskúmal Kalvínovu mienku, uveril, že Písmo môžeme vykladať bez cirkevnej autority. Navyše pridal sa na Servetovú stranu. Keď si jeho knihy dobre preštudoval, prešiel celé Švajčiarsko, Nemecko a Poľsko, kde rokoval s kazateľom Gregorom z Pauly. Potom prešiel do Sedmohradska s Pavlom Alciátom z Milána, ktorý bol tiež ariánom a nakoniec sa stal mohamedánom. Blandrata si myslel, že by mohol niečo urobiť v tejto krajine, kde mladý princ Ján Žigmund (syn Jána Zápoľského), panujúci pod ochranou sultána, umožnil vstúpiť a kázať luteránom a kalvínom. Tých sa však jeho vychovávateľ, pravoslávny mních Juraj, pokúšal odstraňovať. Blandrata si našiel cestičku ako sa dostať k dvoru, a to vzhľadom na svoj chýr výborného lekára. Liečil aj toho Juraja Petroviča, ktorý sa stal prvým ministrom a princovým tútorom. Sám už bol nakoniec nasiaknutý luterským náboženstvom. Prvý začal dišputy s Blandratom, a ten ho „preštepil“ na ariána. Potom sa to už ľahko rozšírilo na celý dvor. Sám princ s potešením načúval svojmu lekárovi. Pri debatách tento lekár vystupoval ako teológ, ale argumentoval ako filozof o Svätej Trojici, ktorú vyhlasoval za chiméru (výmysel). Princ sa však verejne neopovážil pridať k ariánom, pretože jeho matka, kráľovná Izabela, poľská katolíčka, ešte žila. Navyše aj preto, že jeho protektor, carihradský Sulejman, napísal kráľovnej, že nestrpí, aby sa v Sedmohradsku rozširovali sekty. Mal obavu, že sa naruší mier s cisárom vo Viedni. Bol presvedčený, že sekta rozdelí ľudí ako v masle a nastanú nepokoje.
Sulejmanova vôľa bola zákonom pre všetkých vazalov a poplatníkov. Preto sa nik neopovážil vzoprieť jeho vôli. Nakoniec y celého Sedmohradska vyhnali nielen ariánov, ale aj luteránov a kalvínov (kazateľov- šíriteľov). Okrem toho aj starých antitrinitárov, tam už veľmi rozšírených. Kráľovná zanedlho zomrela a Sulejmanov nástupca Selim a jeho syn sa nestarali o náboženské nezhody. Hneď ako zomrel pri obliehaní Sigetu starý Sulejman, vyhnanci sa vrátili o Sedmohradska. Na zásah mnícha Petroviča sa im tu dostalo viacej slobody ako kdekoľvek inde v Európe. Vtedy si Blandrata získal za pomocníka z domácich obyvateľov Františka Dávida, ktorý sa z luterána stal ariánom. Pomocou neho podplatil väčšinu dvora. Hlavní radcovia vyznali ariánsku vieru podľa príkladu Petroviča, ktorý robil veľa násilností proti katolíkom. Veď aj Ján Žigmund sa po smrti matky vyhlásil za luterána. Osobný lekár si ho celkom ovládol, takže nakoniec sa stal aj on ariánom. Opustil luteránsku i kalvínsku vieru, ako prv opustil svoju prvú- katolícku. Za ariána sa verejne vyhlásil na jednej kázni Františka Dávida, a tak pomáhal rozširovať protitrojičný blud.
Luteráni a kalvíni boli zhrození z postupu ariánov a robili všetko možné, aby sa im postavili do cesty. Blandrata sa však rýchlo zorientoval a našiel si spôsob ako posilniť voju stranu. Vyzval ich na verejnú dišputu v prítomnosti celého dvora. Z princa urobil rozhodcu, aby jasne poznal, ktoré náboženstvo je pravé a komu dať po dišpute za pravdu. Opozičníci nemohli túto dišputu zamietnuť. Veď oni vždy boli za dišputy o viere, a to verejne pred princom a dvorom. Boli prinútení túto výzvu prijať. Konalo sa to verejne v sídelnom meste- Veľkom Varadíne. Na ariánskej strane sedeli: Blandrata a František Dávid a na druhej: Peter Melvius a Peter Károli. Títo zastávali kalvínov, ale podporovali ich luteráni. Dávid na začiatku dišputy pripomenul oponentom, že argumentovať chce len čistým slovom božím bez ľudských dodatkov. Potom prečítal všetky pasáže, ktoré ariáni používali, by bojovali proti božstvu Ježiša Krista a podopieral ich mnohými inými z Písma Starého i Nového Zákona. Veľa pohotovo citoval spamäti. Tak sa povrávalo, že všetko vie naspamäť. Pre kalvínov bolo nevyhnutné pohotovo odpovedať. Nakoľko ich Dávid veľmi zamotal výrokmi z Písma, Začali sa brániť citátmi z cirkevných Otcov a koncilov. Tí svojimi výrokmi popierali voľnosť pri výklade Písma. Vtedy Dávid na nich zaútočil slovami: „Ako to, páni, veď vy neznášate pápežencov, ktorí tak isto proti vám argumentujú autoritou Otcov a koncilov na obranu svojej viery. Veď Otcovia boli tiež len ľuďmi a mohli sa mýliť. A vy chcete proti nám používať tie isté zbrane, ktoré u pápežencov zavrhujete? Opusťte autoritu ľudskú, ktorú márne používate proti týmto presným článkom. Veď hádam ich nechcete obrátiť, a tak ich znásilniť? Staňte sa pápežencami, lebo ich dogmy, ktoré sami zavrhujete, tak ako my, sa opierajú o podobnú autoritu Otcov a koncilov!“
Keďže sa takéto odpovede veľmi páčili ako princovi tak aj väčšine prítomných a navyše tieto argumenty kalvíni aj luteráni používali v dišputách proti jezuitom ako urážku- princ potleskom odmenil ariánov. Tak sa opozícia dostala do prekérnej situácie. A nemohli nič namietať, boli nakoniec prinútení alebo sa zaradiť k ariánom, alebo sa aspoň naoko pretvarovať a vyčkať príhodnejšie časy. Pri tejto príležitosti vidíme, čo sa bezpochyby stáva veľmi často, že heretik, ktorý nemá podporu cirkevnej autority na vysvetlenie pravdivých božích slov, nemôže druhého presvedčiť.
Toto víťazstvo ariáni využili vo svoj prospech po celom Sedmohradsku. Ihneď uverejnili Záznam z tejto dišputy, pri ktorej získali víťazstvo. Navyše dali vytlačiť dve knihy proti tajomstvu Svätej Trojice a starostlivo sa usilovali ich rozšíriť po celom Sedmohradsku, po Poľsku a Uhorsku. Bolo im umožnené, aby vyslali najšikovnejších mladíkov na univerzitu v Pádove a Benátkach s príkazom spojiť sa so Židmi, aby sa od nich naučili bohorúhačstvu proti Božiemu Synovi. Ale najviac sa usilovali, aby preložili Bibliu- ktorú sfalšovali- do dvoch jazykov. Do gréčtiny s pomocou Jakuba Paleológa, ktorý z kalvínstva prešiel k ariánstvu. Podobne do hebrejčiny. Na to pozvali z Poľska istého Mateja, ktorý mal povesť vedca v tomto jazyku. Navyše vyznával ariánstvo. Okrem toho sa rozhodli preložiť Bibliu aj do domáceho maďarského jazyka, aby sa dostala do rúk všetkých obyvateľov vzhľadom na novotu, ktorú ľud vždy rád prijímal. Takto prenikol tento jed do duše ľudu, a to najmä staťami Písma, ktoré boli sfalšované. Je pravdou- a všetky časy to zaznamenali- že najnebezpečnejším nástrojom heretikov bola sfalšovaná Biblia medzi ľuďmi. Z textu vybrali, čo sa im nehodilo a pridali, čo chceli pod zámienkou, že používajú presnejší zvrat podľa ducha jazyka. Takto si vyrábali dôkazy na svoju podporu. Preto bolo potrebné proti ich postupu urobiť dôkladný preklad Písma, aby sa odkryli sfalšovania v ich verziách.
Keď nástupca Jána Žigmunda Štefan Bátori, sám katolík, povolal do Sedmohradov jezuitov, aby sa postavili proti tomuto kacírstvu, tak sa títo usilovali o nové preklady Písma. Poukázaním na bludy a falšovanie ariánov mali vyviesť ľudí na správnu cestu života. Blandrata nielen v tejto krajine mútil vodu, ale aj v Poľsku, kam poslal svojich ľudí pod vedením Valentína Gentilisa, svojho prvého dôverníka. Pochádzal z Kalábrie (južná Itália), kde prijal Servetovo učenie. Sám si ho vysvetľoval o svojom, a to, že jestvuje len jeden Boh-Otec, ktorý má podstatu jedného Boha, zatiaľ čo Syn dostal inú podstatu. Postavil sa proti trom osobám jednej podstaty. Rúhal sa proti Svätej Trojici a tvrdil, že tá je jeho novým idolom, babylonskou vežou, sofistikovaným bohom a tri fantastické osoby v jednom bohu, ktoré tak vytvárajú štvrtého neznámeho boha. Tak ako Servet aj on, tento bezbožník, uznával troch bohov ako troch večných duchov. Chcel však, aby okrem Otca ďalší dvaja boli menšími, lebo On im dal odlišnú božskosť zo svojej. Z toho vypláva, že Gentilis je hlavou triteistov, ktorí sa rozšírili najmä v Poľsku. Keď unikol zo Ženevy, kde ho Kalvín dal zajať a nútil ho vzdať sa svojho učenia, ušiel do Poľska. Blandrata ho požiadal o spoluprácu, lebo do Poľska sa zo všetkých strán hrnuli ariáni a ďalší sektári i luteráni a kalvíni. Umožňovala im to liberálna politika nového kráľa Žigmunda Augusta. Bol príliš zbabelý a mäkký. Jeho otec Žigmund ich predtým z kráľovstva vyháňal. Do Poľska prišli aj ďalší sektári: Lelio Socini zo Sieny a Matej Gribaldus, právny poradca z Tübingenu. Ku Gentilisovi prišiel aj Peter Stutor, Lukáš Stenbergius, Lismanius-Gomesius a Volanus. Medzi tisíckou ostatných podobných aj úbohý Bernardín Okin. Prišli sem, aby otvorene bojovali proti božskosti Ježiša Krista, čo inde nemohli robiť.
Dobré meno kapucínov je známe po celom svete. Hádam nebude dotknuté pádom tohto nešťastného odpadlíka Okina. Nebol zakladateľom sekty, no predsa patril medzi prvých a vážených. Vstúpil do nej po 9 rokoch od založenia pričinením svojho učiteľa Mateja Basciho. Pochádzal zo Sieny a stal sa presláveným kazateľom a striedmosť jeho života priťahovala poslucháčov. Predsa ho tento úspech napĺňal pýchou, že až niekedy omdlieval zo svojich úspechov. Nakoniec stratil vieru a úsudok a v Neapole získal informácie o Luterovom učení od Španiela Jána Valdesa, ktorý ta prišiel z Nemecka. Začal ho rozširovať po viacerých mestách, a to tak, že to vkladal do svojich kázní. Keď ho kvôli tomu predvolali do Ríma, Peter Vermilli, prezývaný Martýr, ho presvedčil, že bude pre nich oboch lepšie, keď si zvolia inú cestu a istejšiu: utiahnuť sa do Ženevy. Boli starými priateľmi a aj Martýr bol obžalovaný z herézy. Patril medzi kanonikov sv. Augustína. Prišli do Švajčiarska a podľa vtedajšej módy v prúde prvotnej reformácie sa oženili. Prešli aj do Nemecka, napokon do Anglicka. Tam sa na nich prišlo a kráľovná Mária ich dala vyhnať. Okin sa presťahoval do Poľska, kde mohol slobodne vyznávať ariánsku vieru. Tá tu mocnela zo dňa na deň. On poskladal knihu Dialógov, v ktorých zaradil tisíce ohavných rúhaní proti Ježišovi Kristovi a Svätému Duchu. Keď sa nakoniec rozhodol rozširovať v kázňach mnohoženstvo (ako mohamedáni) a venoval jednu knihu kráľovi Žigmundovi Augustovi, u ktorého predpokladal súhlas s polygamiou, prinútili ho opustiť Poľsko. Vzbudil proti sebe opozíciu. Keď pochodil istý čas po Sedmohradsku, nakoniec sa utiahol do jedného mestečka na Morave, kde v biede a opustený zomrel na mor. Sú aj takí autori, ktorí tvrdia, že sa pred smrťou kajúcne obrátil. Je to však božia záležitosť, kto sa obráti alebo nie. To je veľké tajomstvo božieho milosrdenstva.
Strana antitrinitárov sa v Poľsku natoľko zmohla, že sa stala mocnejšou ako protestantská. Viacerí šľachtici, ba aj palatín, ju otvorene podporovali a prijali. Rozšírila sa do Ruska, do Litvy a na Podolie i na Volyň. Bola silná aj na Morave a v Sliezsku. Kazatelia, ktorí putovali po tých krajoch, nedržali sa nijakého pravidla. Kázali si podľa svojho. Veď každého podľa ich mienky osvecuje Duch. A tak sa toto kacírstvo delilo na ďalšie sekty (32). Všetky sa zhodovali v popieraní Krista ako syna Božieho. Niektorí, ako napr.: Lukáš Sternbergius hlásal, že bol iba človekom ako ostatní, len nad svojich rovesníkov vynikal. Toto podnietilo neskoršie vznik socianizmu. Protestanti, a najmä kalvíni, ktorí zneužívali ľahkomyseľnosť kráľa, sa síce usadili v tomto kráľovstve, ale nechceli strpieť, aby antitrinitári tak ľahko vládli nad nimi, a tak zakrátko sa im dostali „na kožu“, ako sa to stalo aj Sedmohradsku. Keď jedni aj druhí sa vyhýbali dišpute počas snemu v Petrikowe (1565), tí zo snemovníkov, ktorí nadŕžali obom stranám, boli za dišputu na sneme. Od kráľa na to dostali povolenie. Kardinál Hosius z Varmie proti tomu protestoval, ale márne. Preto na protest opustil snem. Obe strany si urobili konferenciu a zvolili si predsedov pre nich a kalvínov. Tí sa v predsedníctve striedali každý deň. Veľký maršal, ktorý bol kalvínom, a ktorý predsedal prvý deň, otvoril dišputu malým príhovorom, v ktorom požadoval od diskutérov zachovávanie mieru pri hľadaní prostriedkov pri stanovení článkov viery. Svoj príhovor ukončil zvolaním: „Tak, páni, začnime v mene Boha a Svätej Trojice!“ Jeden z antitrinitárov hneď tvrdo reagoval: „Nie tak, pane, my vám na to neodpovieme: Amen! Dobre vám vyhlasujeme, pane, ponajprv, že neuznávame vôbec Trojicu, ktorú by sme mohli vzývať a vôbec nie od Vás v tom čakáme pomoc, ale od jediného Otca, ktorého uctievame ako pravého Boha!“
„Dobre,“ povedal maršal, „nech je to prvý článok, ktorým začne dišputa, lebo sa objavil sám od seba!“ Na to Gregor z Pauly a Gentilis predložili všetky state starého Ária. Andrej Radonien a kazateľ Silvius ako predstaviteľ kalvínov sa odvolávali, ako aj jezuiti (v dišputách s nimi), na svätých Otcov a Nicejský koncil. Lebo z nich čerpali poznanie- na to sa im ariáni začali posmievať a bojovali proti nim tými istými zbraňami ako kalvíni proti jezuitom vo veci ostatných článkov viery. Ariáni im nafúkane povedali, že nechcú iné argumenty, len z Písma. Slovo Boha sa podľa nich preukáže svojim čistým svetlom. Tvrdili, že v Písme niet dôkazu, že Syn je jednej podstaty s Otcom, ani že jestvujú tri rozdielne osoby jednej podstaty. Navyše tvrdili, že Otcovia sa mýlili, že Nicejský koncil bol len zhromaždením ľudí, a tí boli získaní alebo donútení cisárom Konštantínom. A ak už má ísť o koncil, tak len ten zo Sirmia a z Rimini (ariánske), lebo na nich vraj Konštantín priznáva, že prijal ariánsku vieru.
Nakoniec všetko, čo protestanti namietali proti jezuitom, teraz im to ariáni verejne vrátili. Všetko, čo sa týka začiatku Evanjelia podľa Jána, čo si ariáni po svojom vysvetľovali iba obrazne a tak tomu aj verili, ako aj iné state- nechceli prijať vysvetlenie Otcov. Dišputa sa nepohla, ostali stáť na mieste pri tejto prvej kauze- článku viery o Svätej Trojici. Nemali nijaké zásady. Jedného dňa po dosť dobrom dišputovaní začali protestanti spievať doxológiu: „Sláva Bohu Otcu i jeho jedinému synovi a spolu aj Svätému Duchu, Učiteľovi, po všetky veky vekov!“ Vtedy sa kazatelia a ariánski páni zdvihli a v hneve prerušili zasadanie so slovami, „že nemôžu strpieť“, keď sa takto rúhajú Bohu. Takto to skončilo bez výsledku. Okrem toho sa kalvíni a luteráni rozdvojili. Luteráni spomenuli, že Blandrata im povedal v jednej dišpute v sedmohradskej Albe Júlii, že Liter mu otvoril oči, aby mohol poznať pravdu. Pritom v jeho materiáloch sa nachádza veta, že nemohol strpieť slovo „Jednopodstatný“ a že výraz Svätá Trojica sa mu nepáčil. To bezpochyby dalo príležitosť Herserusovi, Campanovi, Suensfeldiovi a Ilyrikovi, vedúcemu magdeburských centúrií, aby napadli, a to aj urobili, tajomstvo Presvätej Trojice. Luteráni si však viac sťažovali na kalvínov a otvorene ich nazývali ariánmi alebo sabeliánmi. Vraveli, že to bol Kalvín, ktorý začal upozorňovať na toto veľké tajomstvo, keďže sa odvážil napísať: „Svätí Otcovia zle dokázali jednopodstatnosť Slova slovami Ježiša Krista, podobne sv. Ján kapitolu 10- „Ja a môj Otec sme jedno“. Aj výraz Nicejského kréda „Boh z Boha“ sa mu zdal tvrdý! A tie, čo v kréde nasledovali, sa mu zdali fádne ako detské opakovanie. Chcel, aby slová Osoba a Podstata boli zrušené. Ďalej povedal, že neschvaľoval, ani neodmietol Atanázovo krédo, až kým nepreskúma Písmo. Ale nemohol sa rozhodnúť, či má schváliť modlitbu: „Svätý Duch, jeden Boh, zmiluj sa nad nami!“ Pridal, že najodhodlanejší ariáni ako Blandrata, Pavol Alciát, Dávid, Gentilis, Gribalduc a tisíc iných boli kalvínmi a priznávali, že nachádzali v učení ich majstra také princípy, ktoré aj oni podporovali. A to buď rozlišovali osoby v Bohu alebo ich oddeľovali, a t podľa rovnosti ich podstaty a prirodzenosti podobne ako Árius a Macedónius, Mohli ešte k týmto prípadom pridať príhodu známeho Andreja Duditia, biskupa v Pätikostolí v Uhorsku, jedného spomedzi najšikovnejších ľudí storočia. Zamiloval sa veľmi bláznivo do krásnej Poľky na dvore Žigmunda Augusta v Poľsku, kam prišiel ako vyslanec cisára Maximiliána. Zakrátko robil všetko možné na Tridentskom koncile, aby presvedčil Otcov, aby súhlasili, že celibát sa obmedzí len na kláštory a aby aspoň biskupom bola dovolená ženba. Keď však videl, že tento návrh bol ihneď s opovrhnutím odmietnutý, dal sa svojou vášňou natoľko uniesť, že sa stal kalvínom, aby sa mohol oženiť s tou slečnou. Keď potom videl, ako to napísal svojmu priateľovi v Beze, že bez istej autority, ktorá spája duchov do jednoty, človek sa nemôže dať na všetko, tak nakoniec prešiel k deistom. A to otvorene. Vyhlásil, že stačí veriť v jediného Boha a zachovávať ako počestný človek zákony prírody. Takto sa protestanti navzájom obviňovali. Musíme však uznať ako isté, že tí, čo obnovili ariánstvo po niekoľko storočnej prestávke (900 rokov), boli všetci predtým luteráni a kalvíni.
Celkove takýchto konferencií bolo niekoľko medzi protestantmi a ariánmi: v Sandomíre, v Lublíne, v Albe Júlii a na iných miestach Poľska a Sedmohradska. A stále s rovnakým „úspechom“. Ariáni používali protestantské zbrane, aby ich porazili. Nakoniec to malo priaznivý účinok na náboženstvo v tom Kocúrkove, lebo kráľ Žigmund sa prebudil z hlbokej letargie na alarm, ktorý spôsobili biskupi, najmä Hosius. Možno aj preto, že sám kráľ bol vo vnútri duše katolíkom a veľmi trpel a nenávidel rúhačstvo týchto antitrinitárov. Preto vydal edikt, ktorým vyhnal zo svojich krajín všetkých cudzincov, ktorí tam doniesli také opovrhované učenie. Gentilis pred svojím odchodom sa opovážil mu predložiť knihu, kde vysvetľoval tieto bezbožné dogmy. Predkladal to ako čisté evanjelium. Ako zlý žart, ktorému sa priučil u Gregora z Pauly, hovoril o kréde sv. Atanáza ako o satanovom kréde. Aj keď ľudia boli voči týmto bezbožníkom priveľmi zhovievaví, božia spravodlivosť nezabudla potrestať ich oveľa prísnejšie. Keď sa Gentilis a Lelio Socini vracali do Itálie cez Nemecko a Švajčiarsko, všade rozširovali svoje učenie. Socini umrel v Bazileji a Gentilisa chytili v Berne. Tam ho odsúdili na smrť, ale svojho presvedčenia sa nevzdal. Naopak, keď išiel na popravisko, neprestával sa chváliť, že je prvý, ktorý zomrie na slávu Boha-Otca, pravého Boha. Pritom všetci apoštoli a mučeníci vyliali svoju krv za Ježiša Krista ako „adoptovaného božieho Syna“ (jeho výrok). Bandrata, ktorý obrátil Jána Žigmunda v Sedmohradoch, ktorý ako arián zomrel v jeho náručí, zblaznel sa a bol o niekoľko rokov ubitý svojím synom, ktorý ho oraboval o všetky peniaze. Dávida obžalovali zo sprisahania proti štátu, hodili do väzenia, kde zomrel za veľkého rúhania, zúrenia a kriku, že ho obklopujú príšery, ktoré ho chcú odniesť so sebou. Jakub Paleológ, známy odpadlík spomedzi dominikánov, ktorému predošlí dali preložiť Bibliu do gréčtiny, bol na Morave zajatý, chcel sa tam ukryť a bol odvedený do Ríma. Tam verejne odsúdil ariánsku vieru zo strachu pred trestom. Nanovo sa však k nej vrátil a nakoniec ho svetská moc dala upáliť ako zatvrdlivca a nekajúcnika, a to v ten istý deň, keď vyslanci z Japonska prišli do Ríma a vzdali poctu pápežovi a božskosti Ježiša Krista, uctievaného na Východe ako pravého Boha.
Väčšina pôvodcov obnoveného ariánstva takto skončila ako aj prv sám Árius. Odišla z tohto sveta do rúk božej spravodlivosti, ktorá potrestala tri severské národy nie vojnou ale ničivým morom a hladom. Po smrti kráľa Žigmunda Augusta, ktorý sa uspokojil tým, že bol pôvodne katolíkom, ale nemal odvahy potlačiť toto kacírstvo, predsa nikdy pre nich nevydal žičlivý edikt. Všetci títo kacíri žiadali po jeho smrti (interregnum) od vrchnosti slobodu vykonávať svoje náboženstvo, a to podľa zákona. Pretože niekoľko veľmožov sa za nich angažovalo ako ich vyznávači, dosiahli v sneme vydanie ediktu, podľa ktorého každý mohol slobodne vyznávať vieru, akú chcel. Dali ho potvrdiť novému kráľovi Henrichovi z Valois a odprisahať tieto slová: „Budeme podporovať mier medzi rozličnými stranami, ktoré popierajú zjavené náboženstvo!“ Aj jeho nástupca to musel odprisahať. To bolo príčinou, že sa ariáni tak veľmi rozšírili v tomto kráľovstve.
V Sedmohradsku vydali ten istý edikt slobody roku 1565. Viac razy ho potvrdili na sneme stavov za vlády princa Jána, ktorý vyznával ariánstvo. Štefan Bátori, zvolený za knieža Sedmohradska, povolal tam jezuitov, aby sa postavili proti kacírom, ktorých nemohol otvorene zničiť. Aj on totiž pri nástupe do úradu musel zložiť prísahu, že bude dodržiavať edikt. Potom bol zvolený za kráľa v Poľsku a namiesto seba zanechal v Sedmohradsku svojho brata princa Krištofa. Tomu pripadla úloha usadiť jezuitov v Kluži, v Albe Julii a vo Varadíne. Jezuiti bojovali s ariánstvom s veľkým úspechom. To sa prejavilo v množstve konverzií ako spomedzi ariánov, tak z ostatých siekt. Vyvolalo to odpor u kazateľov spomínaných heréz a rozhodli sa pre pomstu. Nemali pritom veľké ťažkosti, lebo medzitým nadobudli strašnú moc spojením sa s luteránmi a kalvínmi. Na požiadavku ariánskeho biskupa Demetra, ktorý všade vykrikoval, že jezuiti chcú nastoliť vládu pápeža a pohanstva v Sedmohradsku, rozhodli sa vyhnať jezuitov. Mali väčšinu na sneme, ktorý sa konal v mestečku Megiez pri Kluži. A tak pripravili dekrét (edikt) o vyhnaní jezuitov napriek úsiliu princa a katolíkov. To protirečilo ediktu o slobode náboženstva, o čo sa predtým protestanti tak namáhali. Tento mladý princ najprv sa zbavil sprisahancov, potom porazil Turkov, ktorí im išli na pomoc, a tak sa stal pánom všetkých svojich krajov. Potom zrušil edikt zo snemu proti jezuitom a znova ich povolal naspäť a dal do poriadku záležitosti katolíkov. No netrvalo to pridlho, lebo ho postihla duševná choroba, o ktorej kolovali všelijaké chýry. Totiž postúpil svoje kniežatstvo cisárovi Rudolfovi. Potom to oľutoval a nanovo ho postúpil kardinálovi-bratrancovi Andrejovi Bátorimu. Vtedy do krajiny v mene cisára vtrhol valašský vojvoda Michal s cisárskym kapitánom Jurajom Bastom a v bitke porazil princa i kardinála. Ten sa osobne zachránil útekom do lesa, kde ho spiaceho pod stromom našli valaskí pastieri a zabili ho jeho vlastným mečom. Odstúpený a chorý princ Žigmund sa utiahol do Poľska a napokon sa chcel vrátiť naspäť. Podporoval ho Mojžiš Sékej- Sedmohradčan a veľký arián. No vojvoda Michal a kapitán Basta ho porážali vo všetkých bitkách, a tak sa princ podriadil cisárovi a znova mu odstúpil Sedmohradsko. Odišiel na majetky do Čiech, ktoré mu daroval cisár. Tam aj zomrel po 11 rokoch na porážku. Po tom vývine udalostí sa vojvoda Michal chcel zmocniť kniežatstva pre seba, ale kapitán Basta ho zabil, lebo on dostal krajinu do správy. Mojžiš Sékej sa posilnil množstvom Turkov a Tatárov a vtrhol do krajiny. Zväčša si ju obsadil a pritiahol až ku Klužu. Ariánsky magistrát mu mesto vydal s podmienkou, že im prenechá jezuitov, aby s nimi mohol naložiť ako chcú. Mojžiš im vo všetkom ako arián vyhovel. Domáci ariáni sa pomiešali s Mojžišovými vojakmi, vtrhli do kolégia a začali vyčíňať ako besní. Prvý im do oka padol veľký obraz Panny Márie. Strašne ho zneuctili a rozsekali ho mečmi a sekerami na kúsky. To isté porobili aj so sochami. Vylomili svätostánok, vysypali z cibória Kristovo telo v hostiách a ako zmyslov zbavení dupali po nich. Brat Emanuel Neri, mladý rehoľník z Piemontu- sakristián- nemohol sa prizerať na toto šialenstvo. Vbehol medzi nich a prosil ich aj vykrikoval v tom hurhaji, aby prestali s tým zbojstvom. Tí obrátili svoje zbrane proti nemu, zahrnuli ho strašnými nadávkami, že je pohan a pápeženec, sekerou mu zaťali do hlavy a z muškety mu postrelili telo. Padol na dlážku kostola a svojím telom prikryl rozhádzané Telo svojho Majstra Krista. Ten si ho prijal na vlastné sviatostné telo. Tak z neho urobili dvojitého martýra. Ariáni ďalej demolovali zariadenie kolégia. Palicou zlomili dve rebrá bratovi Jurajovi Bartoličovi a mečom zasiahli o. Petra Majoria. Chorých povyhadzovali v ošiali z postelí na dlažbu a s nadávkami a palicami ostatných vyhnali z budovy. A tak všetko prevrátili naruby. V meste sa chválili, že pomstili božiu česť, lebo vykynožili všetkých „katolíckych pohanov“. Táto strašná bezbožnosť nezostala dlho nepotrestaná, lebo v nasledujúcich dvoch bitkách Juraj Basta Mojžiša Sékaja porazil. V tej druhej zahynul aj Mojžiš s veľkým množstvom sedmohradskej šľachty. V mesiaci septembri dobyl Kluž a v ňom dal obesiť autora zmluvy so Sékejom. Jezuitom dal iný kostol a dom namiesto zničeného. Zakrátko potom padlo Sedmohradsko do rúk kalvínskych princov. Tí sa dali pod ochranu Turkov a jezuitov vyhnali z krajiny. Ariáni však z toho nemali veľký osoh, lebo aj keď ich v krajine trpeli, predsa ediktom o náboženskej slobode dali slobodu aj katolíkom, luteránom a kalvínom. A potom prišlo k fúzii: všetky odrody ariánov po celom kraji sa zliali do novej sekty, ktorú už dávnejšie v tejto časti Európy rozširoval Fausto Socini. Bol synovcom Lelia Sociniho zo Sieny, ktorý bol nerozlučným priateľom Valentína Gentilisa. Fausta v Itálii prenasledovali pre odpadlíctvo a kacírstvo. Zachránil sa len útekom do Ženevy. Odtiaľ odišiel do Poľska dokončiť dielo svojho strýka. Keď si preštudoval učenie antitrinitárov a ariánov, pobádal koľko rozličných a protirečivých prúdov sa tu nachádza vzhľadom na „slobodu bádania a vysvetľovania Písma“. Nečudo, že aj preň bol Ježiš Kristus iba človek, narodený z Panny. Preto stál za tvrdením, že by mali uctievať len Boha-Otca bez rozoznávania osôb, ako tvrdili deisti. Podľa neho nemalo zmysel vykladať, čím bolo Slovo, ako vzniklo u Boha pred všetkými vekmi a ako sa stalo človekom. To najviacej znepokojovalo ariánov. Sociniovci neboli pôvodcami toho kacírstva. Mali viacerých predchodcov medzi starými kacírmi., ktorí hlásali a šírili to isté. Ebión a Cerinthus za čias apoštolov zastávali to isté, rúhali sa a preto proti nim napísal svoje evanjelium sv. Ján. Prezentoval nám a prezentuje dodnes jasné božstvo Ježiša Krista, Slova, ktoré sa z lásky k nám stalo človekom. Samaritán Symmachus, ktorý predložil jednu verziu Evanjelia okolo roku 196, podporil ten istý omyl. Pomáhal si pri vykladaní Matúšovým evanjeliom, lebo nebol schopný pochopiť sv. Jána. Podobné to bolo so Sabéliovym kacírstvom, ktorý stotožnil v Bohu tri osoby a ktorý popieral, že Ježiš Kristus je Božím Synom. Pavol zo Samosaty, biskup v Antiochii, bol odsúdený roku 274 na koncile v tom meste, pretože uctievaná osoba Ježiša Krista mala svoj vznik, keď bola počatá v lone Panny. A nakoniec biskup Fotínus zo Sirmia podporoval tú istú bezbožnosť a bol odsúdený Bazilom z Ancyry na sirmijskom koncile ariánmi. Tí chceli, aby Slovo, hoci stvorené, podľa ich učenia, aby bolo „stvorené pred všetkými vekmi“. A tak Slovo sa stalo človekom, keď sa zjednotilo s ľudskou prirodzenosťou v lone Panny.
Medzi množstvom antitrinitárov, ktorí obnovili ariánstvo, bol aj Lukáš Sternbergius, aj Okin, ktorý ho vpašoval do svojich spisov. Duditius hlásal, že človek môže slobodne veriť, čo len chce. Šimon Budnéé, ktorý to rozširoval po Litve, pripravil Bibliu podľa svojho učenia tak, aby sa tam našlo jeho 26 článkov, ktorými podporoval svoje rúhanie. Tak vidíme, že tento Fausto Socini nebol autorom ani obnoviteľom toho, čo nazývame socianizmus. Dal tomu jemnejšiu formu a trocha ľúbivejšiu ako ostatní. Toto mu získalo veľký počet prívržencov, najmä medzi šľachtou v Poľsku. Tam našiel veľa učenlivých žiakov, čo sa mu stali ochrancami. Naozaj nič nepovedal, čo by sa ľahko nedalo pochopiť bez obetovania vlastného úsudku. Tak chcel podporiť vieru v to, čo je nad naše pochopenie. Učil, že Boh je len jedna osoba. Slovo a Svätý Duch nie je nič iné, ako jeho múdrosť a vznešenosť, s ktorou robí, čo chce. Nemá prirodzeného Syna, ale iba adoptovaného, a tým je Ježiš Kristus. Je mimoriadnym človekom, ktorého on vytvoril v Panne svojou všemohúcnosťou, a to postupom, ktorý nazývame Svätým Duchom. Preto ho nazývame Božím Synom, lebo svojou účasťou na nesmiernej hodnosti a poslaní, ktoré dostal od Boha otca a ktorý mu dal všetku moc na nebi aj na zemi. Stal sa z jeho poverenia sprostredkovateľom a najvyšším sudcom, aby nás zmieril s ním za naše urážky ako náš zástupca. A všetko, čo sa hovorí o Svätej Trojici a prevtelení Slova, o prítomnosti Ježiša Krista v Eucharistii, o účinnosti krstu na očistenie od dedičného hriechu- to všetko sú len ilúzie a rozprávky, ktoré vynašli ľudia.
V ďalšej časti knihy sa hovorí o rozšírení sociánov v Poľsku, o sporoch s luteránmi aj o argumentácii, ako sme u sledovali doteraz. Ďalej o sneme za kráľa Jána Kazimíra roku 1658 aj o ich vypovedaní z Poľska a odchode.
Edičná poznámka
Roky ma trápil problém násilného ukončenia carihradskej misie vo „Veľkomoravskej ríši“. Išlo o Zátiskú časť ríše, ktorá z ariánstva ostala nedokrstená. Do hôr sa stratili zvyšky Avarov, podobne skončili Sikuli. Za reformácie na začiatku 16. storočia sa tu začala luterská a kalvínska reformácia za syna Jána Zápoľu a jeho nástupcov. Do toho kotla katolicizmu, luteránstva a pravoslávia prišli ďalší nositelia postreformáčného vrenia v západnej Európe. Ani som nepredpokladal, že tu vývodil aj Servet, ktorého v Ženeve „ex post“ dal Kalvín upáliť. Navyše, že s tým bol spokojný aj Filip Melanchton.
Raz ma docent Peter Ratkoš upozornil na bibliografiu o tomto probléme. Ťažkosť bola v tom, že som sa nemohol dostať k najúspešnejšiemu autorovi zo 17. Storočia. Našiel som ho až v Historickej knižnici Prešovského biskupstva. Vybral som 12. knihu, ktorá nám tie udalosti popisuje a vysvetľuje. Rezídium tu v Potisí ostalo: kalvíni nepoužívajú kríž ako Kristov symbol, ale betlehemskú hviezdu. Podobne na cintorínoch namiesto krížov používali kresaný stĺpik a dnes sú to betónové stély s kalichom. Každému z historikov to pomôže nahliadnuť aj do zákulisia Stavovských vojen (1606-1711).
Potrebné by bolo celú knihu, ako základný prameň o ariánstve, zaradiť do prekladateľského plánu Katolíckej cirkvi na Slovensku. Treba pamätať, že Ária z Alexandrie poslal cisár do vyhnanstva do Vinkoviec pri Sáve. Za svojho pobytu získal viacero biskupov na svoju stranu a neskôr ďalšia garnitúra veselo misionárčila medzi prisťahovanými germánskymi kmeňmi, ktoré prijali ariánstvo a spaľovali svojich mŕtvych. Carihrad a Rím ich všade uvádza ako pohanov, lebo neuznávali Svätú Trojicu. Pokatolíčťovanie ariánskej Európy začali benediktíni medzi románskymi a potom germánskymi kmeňmi a glagoláši v Podunajsku (Moézia, Dácia, Potisie, Panónia). To sú tí, neskôr spomínaní v prednese posolstva pred cisárom Michalom III. v Carihrade ako misionári „iz Griek“. Nám na Slovensku ostala terminológia ariánska: cerkev = chrám, Cirkev = spoločenstvo veriacich a zaniknuté Krleš = Kyrie eleison (z 5. storočia) a kantori ako kurulesi.
Anton Semeš
Preklad zo starej francúzštiny: Ing. Martin Slaninka
Text apretoval: Anton Semeš
Vytlačenie: xerokópie (35 kusov)
Bratislava 2022 (2011 druhé vydanie, 35 kusov)
Comments