Obraz č.9- Rastislav

Obraz znázorňuje oslepenie Rastislava bavorskými biskupmi. Na ľavej strane obrazu vidíme v podobe zradcu Svätopluka, ako novodobého kresťanského Judáša, ktorý Rastislava zajal a následne vydal bavorským biskupom.

Rastislav sa všeobecne považuje za člena rodu Mojmírovcov. Narodil sa niekedy okolo roku 820 a zomrel vo väzení v roku 870. Rastislav žil v dobe, kedy potomkovia Karola I., nazývaného tiež Karolom Veľkým (vládcu frankov- neskôr Nemcov), vojensky rozširovali svoje územia pod zámienkou šírenia kresťanstva. Karol I. sa v roku 800 stáva aj rímskym cisárom a to pomocou najznámejšieho cirkevného podvodu v histórii. Najprv Karol dosadil nového pápeža v Ríme a tento pápež ho následne pomazal za rímskeho cisára. Právo na jeho pomazanie si títo dvaja kumpáni vymysleli tak, že tvrdili, že v neprítomnosti priameho dediča rímskeho cisárskeho trónu, je to pápež, ktorý má právo vybrať a za cisára pomazať nového cisára. Tento výmysel už aj cirkev uznala za podvod, avšak v tom čase to bol základ cisárovej legitimity. Nový mocenský model vládnutia umožňoval cisárovi pod zámienkou sírenia kresťanstva okupovať územia tzv. pohanov (svojvoľné pomenovanie tých, ktorí neuznávali cisára a pápeža) a dosadzovať na týchto územiach nových, už správne pokrstených kráľov. Právom dosadených kráľov- vazalov cisára- bolo na týchto územiach vládnuť, a ich deti mohli dediť ich trón. Ich povinnosťou bolo vyberať svetské dane, ktorých časť museli odvádzať aj cisárovi. Ich povinnosťou bolo tiež vyberať dane cirkevné a zabezpečiť aby ich poddaní verili v správneho Boha, v tomto prípade Boha katolíckeho.

V roku 846 bol Rastislav, ako synovec Mojmíra, Ľudovítom Nemcom (vtedajším východofranským kráľom) násilím dosadený za kráľa tých, ktorých dnes nazývame Moravanmi, avšak ktorých on sam v liste pápežovi nazval SLOVENI. Sloveni boli zhlukom kmeňov, ktoré uznávali Mojmírovcov ako vládcov, avšak ich ariánska viera im negarantovala dedičné právo na trón. Od čias panovníka Sama čelili Sloveni expanzii Frankov na východ a sever Európy a ich vodcovia na na rozdiel od Frankov nemali štátne náboženstvo ako nástroj, ktorý by zjednocoval kmene Slovenov. Na severozápad od nich sa nachádzali ďalšie kmene Slovenov, ktoré ešte neboli kresťanské, ale vyznávali rôznych bohov ( PERÚN, SVANOVIT, RADEGAST, PROVE), čo umožnilo frankom si ich jednoduchšie podmaniť. Keď nebojovali proti Frankom, tak často bojovali medzi sebou alebo proti Sasom.

Sila dáckych vládcov Slovenov bola v ôsmom storočí tak veľká, že cirkev spočiatku nazvala územie dnešného Dánska Dáciou a prvá katolícka cirkevná provincia v severnom Dánsku dostala tiež meno Dácia.

Naši historici si dodnes nevšimli skutočnosť, že históriu týchto severných Dákov si neskôr privlastnili severania ako históriu Vikingov. Najúspešnejším vodcom týchto potomkov Rastislava bol Rollo (Roland), ktorý sa preukázateľne narodil v Dácii pod Tatrami a viedol vojny proti Frankom zo severu.

Úspešne obkľúčil Paríž a donútil Franského kráľa, aby mu odovzdal celú Normandiu. Podmienku bolo, že sa nechá pokrstiť za pravého katolíka.

Jeho potomkovia ovládli Francúzsko, Anglicko a Itáliu. Ešte v roku 1055 jeho potomkovia používajú pechotu Slovenov v bitke pri Civitate, kde zajmú pápeža a donútia ho k územným ústupkom.

Možno sa naši historici zobudia, keď im niekto pripomenie, že po vymretí rodu Arpádovcov nastupujú na trón Uhorska Anzuovci, ktorých domovom je tiež Normandia. Rím bol v tom čase dirigentom Európskych dejín.

Smrťou Rastislava sa však história našich predkov ďaleko nekonči. Naopak, jeho zradca Svätopluk sa aj so svojimi potomkami smutne vytratil z histórie. Nepomohli mu ani Frankovia a ani katolícka cirkev. Rastislavovi spojenci z Dácie začínajú koncom deviateho storočia písať novú históriu štátu, ktorý dnes poznáme pod menom Dánsko. Pokračujú v boji proti Frankom zo severu, a nakoniec sa ich vodca Rollo necháva pokrstiť v katolíckom obrade vo Francúzsku.

Rollo sa podľa historikov katolíckej cirkvi narodil v Dácii pod Tatrami.

Na jeho pamiatku sa na Slovensku a na severe žijúci potomkovia slovenov z Dácie rozhodli postaviť sochu v Božej zátoke dávno na severe žijúcich Slovenov.

Pohlaď cirkevných historikov toho času na našich Dákov.

“They are oppressed by their own; to share with strangers. They are separated by their nationality; to be congratulated on the possession of foreigners. They are left by their fathers; perhaps not to be seen by their mothers; The roughness of the youth is raised; into the destruction of nations. A country defiled by its inhabitants is freed. The rest sympathize with fortune; most of the enemy is very toxic. In this way they destroy everything that is a hindrance to them. They sail near the shores of the sea; that they may claim for themselves the spoils of the world. In one kingdom they seize; lead to another. They ask for the sequestration of the peace of the port; the reason for borrowing the loan. Therefore the Dacians are called by their own people the Danes, or the Danes, and boast that they are descended from their ancestors.”

They are pushed by their own people, so they may share with foreigners. They are separated by their own nation, so they may rejoice in the possessions of outsiders. They are abandoned by their fathers, perhaps unseen by their mothers. The roughness of the young is raised to the demolition of nations. The homeland, purified, is liberated by its own inhabitants. The rest mourn the prosperity, wickedly poisoned by a great enemy. Thus, they devastate everything that stands in their way. They navigate near the shores of the sea to avenge themselves with the spoils of the land. They seize what they plunder from one kingdom and carry it to another. They seek safe havens for their plunder, using the pretext of lending to gain interest from the stolen. Therefore, they are called Dacians by their own people, or Danes, and they boast of being descended from Antenor.”