Kapitola 7- Hainburg

Martina sa nachádzala v mestskej knižnici a pozorovala ľudí okolo seba. Cestou do knižnice pocítila posledný útok zimy v podobe chumelice a chladného severného vetra, ktorý malému mestečku Hainburg spôsobil nemalé problémy. Stará pani vo veku viac ako sedemdesiat rokov sa na ňu zahľadela, ale keď Martina s úsmevom opätovala jej pohlaď, prešla pani zase k čítaniu novín. Knižnica bola verejným priestorom a atmosféra v nej pripomínala najpomalší filmový záber, ktorý sa kedy filmárom podarilo natočiť. Ako v každej krajine Európy, tak aj v Rakúsku bola knižnica centrom mestskej kultúry, a mestská história sa najlepšie dala študovať práve v nej. Vedela, že Rakúšania budú 15. mája sláviť štátny sviatok, ktorý volajú dňom oslobodenia. Na rozdiel od susedných krajín ako Slovensko, Česko atď., ktorých štátne sviatky sú spojené s porážkou Hitlera, je štátny sviatok Rakúska dňom, kedy krajinu opustili spojenecké vojská tzv.osloboditeľov- Rusov. Od konca druhej svetovej vojny sa Rakúšania pokúšajú presvedčiť sami seba, ako aj svoje okolie o tom, že Rakúsko bolo obetou a nie jednou z príčin svetovej vojny. Tieto snahy sa však pravidelne skončia vyhlásením výsledkov volieb do regionálnych zastupiteľstiev, ktorých víťazom je najčastejšie fašistoidná pravica.

Už niekoľko mesiacov pátrala po identitách troch strážcov, ktorých Vandal poslal dolu Dunajom už pred viac ako pol rokom. Všetci traja mali rakúske doklady a bydlisko v Hainburgu. Na daných adresách ich však nikto nepoznal a nikdy tam nebývali. Tri staré veľké rodinné domy identifikovala ako adresy strážcov. Boli postavené niekedy pred viac ako sto rokmi a kedysi boli bezpochyby pýchou tých, ktorí ich vlastnili. Keď však ukázala fotografie strážcov tureckým rodinám, ktoré dnes v týchto domoch bývali, všetci sa zhodli na tom, že týchto mužov nikdy nevideli. Doklady však boli pravé a pracovala s hypotézou, že centrum strážcov devínskeho tajomstva je s najväčšou pravdepodobnosťou v Hainburgu. V knižnici chcela začať s prelistovaním lokálnych novín z obdobia 1938 až 1953. Hainburg bol v tom čase centrom administratívy, do ktorej zapadal Devín a Petržalka a prítomnosť Himlera a Evy Braunovej na Devíne nemohla ujsť lokálnym novinám. Takisto každoročné oslavy v amfiteátri na Devine, kde sa schádzali Karpatskí Nemci pod vedením Karmazína zo Slovenska museli zachovať hlbokú stopu v lokálnych archívoch. Trochu ju znepokojovali výsledky jej návštevy múzea karpatských Nemcov v Bratislave, kde mala pocit, že otázka Devína je pre nich z nejakého pre ňu nevysvetliteľného dôvodu tabu.

Problémom bolo to, že si vyžiadanie týchto dokumentov vyžadovalo jej identifikáciu, a to si nemohla dovoliť. Strážcovia určite pozorujú a budu sledovať každého, kto prejaví záujem o archívne materiály z vojnového obdobia. Videla, že v čitárni knižnice je nainštalovaný kamerový systém a vedela, že keď sa sem vráti druhý raz, musí jej alias byť stopercentný. Zdvihla telefón a vytočila Vandalove číslo. „Ahoj Herulka“, počula keď zdvihol. Vedela, že má dobrú náladu, keď sa jej prihlasoval ako Herulke. Herulovia boli predchodcami Srbov, alebo Srbmi v očiach Rimanov. V jej krvi prúdila po starej mame krv tohto národa, ktorý podľa Vandalových genetických výskumov bol nosičom Y-chromozómu, ktorý patril do špeciálnej haploskupiny I, spoločnej pre Etruskov, Srbov, Škandinávcov a Korzičanov. „Čo potrebuješ?“ -spýtal sa Vandal. „Sedím v Hainburgskej knižnici a potrebujem sa s tebou poradiť. Viem, že dnes odlietaš zo Schwechatu a mohli by sme sa po ceste porozpravat.“ „Dobre, zastavím sa po Teba keď pôjdem na letisko, približne okolo tretej.“

Vandal vedel, že Martina bude chcieť prerokovať niečo dôležité a tak vyrazil o niečo skôr, než pôvodne plánoval. Znepokojoval ho fakt, že po troch strážcoch sa im nepodarilo nájsť žiadnu stopu napriek tomu, že ich doklady boli pravé. Keď Martina nastúpila do auta, okamžite vytiahla kopu papierov a stihol zaregistrovať, že je to ich preklad nordickej mytologickej básne Vaftrudner. „Niečo mi musíš vysvetliť“, vyhŕklo z nej. „Valkýrie sú Odenove lietajúce služobníčky, ktorých úlohou je pozbierať duše padlých hrdinov a doniesť ich do Valhally. Tam sa majú pripravovať na posledný boj. Nerozumiem tomu, ako chápať proces a zmysel prípravy na boj, ktorý ako dopredu vieme je prehraný.“ „Mytológiu netreba chápať doslovne“, povedal Vandal. „Nesmrteľnosť spočíva v hrdinstve a nie v náboženstve. Každá spoločnosť, ktorá si chce vybudovať vlastnú identitu musí definovať hodnotový systém pre svojich členov. Ak sú ciele spoločnosti v súlade s takýmto hodnotovým systémom, jej členovia sú v konečnom dôsledku ochotní podstúpiť aj obete vlastného života, ako predpokladu dosiahnutia spoločného cieľa cestou vlastnej obete. Moderný manažment so svojimi nástrojmi motivácie je len slabým odvarom vplyvu dávnych mytológií na členov vtedajšej spoločnosti.“ „Himler“, povedala Martina „bol obdivovateľom nordickej mytológie a jeho SS bola indoktrinovaná predstavami o Valhalle a konečnom boji. Mená padlých statočných hrdinov s garantovaným miestom vo Vallhale si SS pamätala a ctila. Napadlo mi, či nemôže existovať nejaká súvislosť medzi menami strážcov a menami padlých členov SS počas vojny?“ „Členstvo v SS bolo od začiatku rezervované iba Nemcom“, povedal Vandal. „Neskôr však SS rozšírilo svoje rady o fanatických Rakúšanov, Nórov, Švédov a iných, ktorí vyhovovali rasovej predstave a zdieľali Hitlerov sen o budúcom usporiadaní sveta. Podobne ako Nemci aj Rakúšania prehrali v Prvej svetovej vojne a podstatná časť rakúskej spoločenskej elity už nemohla rátať s automatickou kariérou, ktorú predchádzajúca monarchia garantovala hlavne v armáde a verejnej správe. V Hitlerovom sne sa Rakúšanom poskytla nádej na zmenu a väčšina obyvateľov Rakúska vítala Hitlera, ako novodobého spasiteľa.“ „Všimla som si, že adresy strážcov sú staré honosné budovy a chcem preveriť, kto v nich býval počas vojny. Potrebujem tiež navštíviť cintoríny v Hainburgu, Petržalke a na Devíne. Najviac však potrebujem novy alias, ktorý utají môj záujem o Hainburgskú knižnicu. Potrebujem hodnoverné cudzie doklady a novú identitu, ak nechcem skončiť s prestrelenou hlavou už po prvej návšteve počas, ktorej si vyžiadam dokumenty, ktoré musím vidieť. Navrhujem tiež, aby si spravil masku tváre niektorého zo strážcov, a aby sme mu zohnali dopravnú pokutu z automatickej cestnej kamery, ktorá bude doručená na jeho adresu. Ak budeme mat šťastie, niekto si po tú obálku príde. Musíme tiež nahodiť kamerový systém, ktorý nám výber pošty zachytí. Naši rakúski priatelia síce tušia, že zmiznutie strážcov nie je náhodné, ale pokuta z cestnej kamery jedného z ich členov im určite zamotá plány.

Tuším, že v knižnici nič nenájdeme, a dokumenty budú uložené v nejakom nedostupnom centrálnom archíve, alebo sa dozvieme, že boli omylom skartované. Rakúsko je krajinou, ktorá svoju fašistickú minulosť oficiálne nielen zabudla, ale aj aktívne popiera. Budem potrebovať pomoc na viacerých úrovniach v ich spoločnosti.“

„Zapojím svojich ľudí“, povedal Vandal. Auto zahlo na odbočku k letisku a zabrzdilo pred novou odletovou halou. „Letíš Austrianom“, oznámila Martina keď zastali.