Kapitola 59- Nosiče náradia

Stáli pred obrovskou halou a čakali, kým sa ukončia všetky bezpečnostné procedúry. Pred rokom si na päť rokov prenajali túto halu a v nej uložili zariadenie, ktoré teraz skúmali. Ročné nájomne prekročilo 20 miliónov Eur a bezpečnostné predpisy, ktoré sa zaviazali dodržiavať, vyžadovali prítomnosť viacerých ľudí. V prvej časti haly sa nachádzalo 52 štyridsaťstopových oceľových kontajnerov, v ktorých boli uložené rôzne zariadenia, ktoré patrili k systému TBS (Tunnel Boring System). V druhej časti skladu sa nachádzali vagóny, ktorých možné spojenie teraz študovali. Systém bol vyrobený švédskou spoločnosťou Atlas Copco a bol určený na prienik zemskou kôrou formou vytvárania klesajúcej špirály do hĺbky 3500 metrov.

„Dnes otvoríme dva kontajnery a spustíme systém riadenia celého TBS“, povedal Franti a podal Christofferovi kľuč k druhému vagónu. Vagóny spolu tvorili súpravu dlhú 160 metrov a každý z nich mal svoju špeciálnu funkciu. Najdôležitejším pre ich výskum bol vagón č.1, ktorý niesol samotný raziaci nástroj, ktorý vážil okolo 70 ton. Pred dvomi týždňami študovali práve tento nástroj a spôsob jeho uchytenia a pohonu. Bolo to najmodernejšie zariadenie na svete na razenie tunelov v kryštalických horninách s možnosťou riadenia tak, že sa raziaca súprava mohla pohybovať na všetky strany a vrátiť sa do protismeru na polomere 120 metrov. Všetky iné konštrukcie tzv. štítových TBS mohli ísť iba dopredu.

Mali 5 rokov na to, aby preverili funkčnosť tohto systému a vyhodnotili náklady na 1 meter vyrazeného tunelu, ako aj rýchlosť s akým razenie mohlo prebehnúť. Christoffer zo začiatku protestoval, že mu otec znížil dedičstvo o viac ako 100 miliónov EUR, ale dnes už tak, ako jeho otec, aj on prepadol ošiaľu technickej zvedavosti. Čo nikto nevedel bolo, že ich hlavným zámerom nebolo spojazdnenie tohoto supernového zariadenia, ale jeho odskúšanie ako nosiča iného, nimi v tajnosti vyvíjaného raziaceho systému.

Okrem systému TBS testovali ešte dva nosiče náradia, ktoré dnes priemysel podzemného staviteľstva spoločne s banským priemyslom používajú. Druhým systémom bol tzv. boomer. Tento stroj je dnes najpoužívanejším zariadením pre razenie tunelov na svete. Stroj pozostáva z nosiča ramien, na ktorom sú namontované elektromotory, ktoré poháňajú hydraulické čerpadlá, ktoré dodávajú energiu trom až štyrom ramenám, na ktorých sú upevnené príklepové vŕtačky. V nosiči ramien sa nachádza aj kabína pre dvoch operátorov zariadenia, ktorý pomocou softvéru nastavujú ramena s vŕtačkami tak, aby boli vyvŕtané diery normálne do hĺbky šiestich metrov tak, že sa dodrží niečo, čo sa volá vrtný plán. Po tom, ako sú takéto diery navŕtané, vrtná súprava vycúva a na jej miesto príde súprava, ktorá zaistí, aby do vyvŕtaných otvorov bola vstreknutá priemyselná výbušnina- trhavina. Do výbušniny sa nakoniec dajú rozbušky s rôznym oneskorením tak, aby bolo zabezpečené, že následný odstrel bude presne taký, ako si to strelmajster naplánoval. Po tom, ako sa všetci v tuneli vzdialia, odpáli strelmajster celú salvu a ďalších šesť metrov tunela sa nakoniec vyprázdni od vystreleného kameniva. Tento proces sa stále opakuje, až kým tunel nie je celkom vyrazený. Hlavnou nevýhodou tejto invazívnej metódy je to, že pri každej explózii sa v horskom masíve vytvárajú praskliny, ktorými do tunelu preniká nežiadaná voda. Takisto sa geologické prostredie destabilizuje mechanicky, čo spôsobuje, že náklady na razenie tunelov musia zahŕňať aj dodatočnú injektáž proti prieniku vody a dodatočné spevňovanie tunelu pomocou tzv. kotiev. Slováci majú aktuálne skúsenosti z plánovaného tunelu medzi Žilinou a Martinom, ktorý sa stal nočnou morou nielen pre tých, čo si ho objednali, ale aj pre tých, ktorí si zvolili túto raziacu metódu práve tam, kde bola najmenej vhodná. Cieľom ich výskumu tohto stroja bola snaha nahradiť klasické rotačné vŕtanie ich pulzovým systémom a v budúcnosti celkom odstrániť používanie priemyselných trhavín. Ak by sa to podarilo, mohli by byť náklady na razenie podzemnej infraštruktúry v budúcnosti minimálne o 50 percent nižšie ako dnes.

Tretím raziacim systémom, ktorý skúmali, bol slovenský výrobok nazývaný systém blokovej ťažby, ktorý bol ako prototyp vyvinutý spoločnosťou VUNAR v Nových Zámkoch spoločne s STU v Bratislave. Tento systém umožňoval penetráciu zemskej kôry pomocou šachty, ktorá bola vyrezávaná špeciálnym náradím vyvinutým na Slovensku. Vývoj systému bol dočasne zastavený, keď zástupcovia ministerstva školstva vedeného pánom Plavčanom žiadali úplatky za poskytnutie výskumných prostriedkov, ktoré neboli zo slovenského statného rozpočtu, ale z EÚ. Autorom systému bol Franti a jeho ďalší vývoj sa presunul do Švédska.

Dvaja pomocní robotníci zapli elektrické káble k vagónu č.2 a Chrisoffer zapol počítač v riadiacej kabíne. Okolo nich sa rozsvietili obrazovky a každá z nich hlásila, že systémy, ktoré majú kontrolovať nie sú pripojené. „To vieme, mudrlanti“, povedal Christoffer. „Dnes kontrolujeme my či ešte viete čo máte kontrolovať vy.“ Vytiahol svoj počítač a začal kontrolnú procedúru každej funkcie systému TBS.