Kapitola 57- Konštrukcia lodí

Franti zamieril na betónové mólo, ktoré sa nachádzalo v južnej časti prístavu. Christoffer sa trochu divil, pretože vyplávali z iného prístavného móla a zanechali tam aj laná na rýchle vyviazanie lode. Teraz však vyskočil na mólo a rýchlo vyviazal loď náhradnými lanami, ktoré boli vždy na lodi. Kancelária do ktorej mierili sa nachádzala na južnej strane ostrova a Frantiho kolená už neboli tým, čím bývali a tak radšej nič nekomentoval. Keď prechádzali okolo zvyškov starého kaštieľa, ktorého múr tvoril hranicu bývalej záhrady, tak sa obrátil na Christoffera s otázkou: „Ako sa darí tvojim ovocným stromčekom?“

-„Ak nám srnky všetko neoberú, budeme mať niekoľko jabĺk a tiež niekoľko hrušiek“, odpovedal Christoffer. Prešli ešte pár metrov a ocitli sa pod tromi obrovskými smrekmi a na jednom z nich bolo vidieť veľké vtáčie hniezdo. „Sú to už roky keď tu hniezdili morské orly“, povedal Franti. „Iba presne neviem, prečo zmizli. Keď tu boli, tak sme tu mali kolóniu pávov a po tom, ako ich líšky jednu zimu všetky zožrali, zmizli aj orly.“ Po ďalších sto metroch sa ocitli pred veľkou červenou budovou, na ktorej východnej strane sa nachádzala kancelária spoločnosti. Keď prechádzali cez kuchyňu Christoffer postavil na kávu a Franti zaujal miesto rovno v zasadačke. Prv ako sa usadil pod veľkou obrazovkou sa ešte pozrel z okna na vzdialený Štokholm a videl aj siluetu arény Globen, ktorá bola v tom čase najväčšou krytou halou v Škandinávii. Christoffer sa objavil vo dverách s dvomi šálkami kávy a prehlásil, že chce vedieť všetko, čo Franti robil s rusmi. „Je toho dosť a začnem s Raulim, ktorý vyrábal hliníkové člny vo svojej lodenici a nahovoril ma, aby sme vyskúšali výrobu vznášadiel. Po zopár konštrukčných pokusoch som mu oznámil, že komerčne použiteľné vznášadlo pre 8-10 ľudí vôbec nie je tak jednoduchá záležitosť, ako sme si mysleli. Navrhol som mu tiež, aby sme sa pozreli na ruské konštrukcie, pretože som niekde čítal, že Rusi sa s Nemcami dohodli na dodávkach vzduchom chladených motorov práve pre ich vznášadlá. Politická situácia bola výborná a všetci sme verili, že je iba otázkou času, kedy Rusi a Američania odzbroja. V časopise, kde som čítal o nemecko-ruskej spolupráci pri výrobe vznášadiel som zistil, že v Moskve je to spoločnosť Neptún, ktorá je priamym partnerom Nemcov. Zohnal som ich adresu a div sa svete, do jedného mesiaca som mal odpoveď aj s pozvánkou do Moskvy. Napriek tomu, že bol február a v Moskve bola predpoveď počasia na mínus tridsať stupňov, sme tam s Raulim doleteli. Rusi nás ráno vyzdvihli v hoteli a za takú pol hodinu cesty sme boli v ich inštitúte pri Volge. Privítal nás nejaký inžinier a povedal, že ich riaditeľ nás už očakáva. Rauli bol Fín, ktorý neovládal ruštinu a jeho angličtina nebola tiež nič moc. Potom nás prebrala sekretárka riaditeľa a rovno sa opýtala, ktorý z nás bol František. „Tak ma volali už dávno“, povedal som mojou bezchybnou ruštinou a predstavil som aj Rauliho.

-„Náš riaditeľ Sergej si vás pamätá zo školy v Martine. Vraj ste boli ich najlepší matematik.“ Následne otvorila dvere do kancelárie riaditeľa. Za obrovským stolom sedel Sergej a keď nás videl, rýchlo vstal a vystrel ku mne ruku: „Vitaj v Moskve. Trochu sme zostarli, ale stále nám to ide“, povedal, keď sme sa zvítali. Potom som si zrazu spomenul, kde sme sa spoznali. Ako budúci dôstojníci sme mali otestovať ruské protitankové rakety, ktoré boli riadené pomocou joystickov a káblov na rakete. Sergej bol inštruktor, ktorý nás to mal naučiť. Keď sa nám počas celého dna nepodarilo trafiť ani jeden pohyblivý cieľ bolo jasné, že s touto zbraňou žiadnu vojnu nevyhráme. Teraz som bol v Moskve a zhodou náhod nám Sergej mal ukázať ďalšiu vymoženosť ruskej techniky. Vyzval nás, aby sme sa nezobliekali, pretože vznášadlo už bolo pripravené na test. Na zamrznutej Volge sme úspešne otestovali výsledok ruských konštruktérov a nemeckých motorových inžinierov. Bolo to impozantné. Jediný, kto bol smutný, bol Sergej, a ja som nechápal prečo. Pri obede sa Sergej rozhovoril a po pár pohároch vodky už zhrnul svoje životne skúsenosti. „Keď som ako mladý dôstojník prišiel do Martina ukázať našu vojenskú techniku, tak som sa musel vrátiť s potvrdením, že ste ako naši spojenci spokojní s našimi raketami. Ty si bol jediný, kto mal odvahu napísať, že je to na hovno a skoro ťa degradovali. Ja som dostal od vašich politických dôstojníkov papier, že naša technika je ukážkou našej večnej a úspešnej spolupráce a bol som povýšený.“ Priebežne som prekladal Raulimu náš rozhovor a on ničomu nerozumel. Nakoniec bol taký nervózny, že ma požiadal, aby som sa spýtal, či môžeme byť distribútorom ich vznášadiel aspoň v Európe. Keď som Sergejovi preložil Rauliho otázku, tak mi priamo povedal, že vývoj vznášadiel je po ich armádnych testoch zastavený, a že jeho kariéra ako šéfa vývoja tohoto typu vznášadiel sa o mesiac končí. Nič som nechápal, a tak som sa ho spýtal, prečo sa to vznášadlo nepáči armáde.

Armáda vtedy mala pravdu. Vznášadlo sa nedalo vyzbrojiť rýchlopalným kanónom nie preto, že ho neunieslo, ale preto lebo neudržalo pevný smer a stále sa podľa toho odkiaľ fúkal vietor muselo pomocou jeho vodiča vracať do smeru jazdy. Nemohli vtedy pomocou radaru zamknúť cieľ a také plavidlo ani armáda, ani námorníctvo nepotrebovali. Že mali jeden svetový produkt, to v Rusku vtedy nikoho nezaujímalo. Ukázal mi tiež výkresy možnej stabilizácie vznášadla, ale podľa neho už bolo neskoro a stabilizátory, ktoré navrhli, sa nedali riadiť vtedajšími technológiami. Dnes sme však technologicky niekde inde“, pokračoval Franti. „Vezmi si naše stíhačky Jas-Gripen, ktoré sú v podstate nestabilné konštrukcie, ktoré by bez dnešnej elektroniky ani nevzlietli. Počas štartu, letu, bojového nasadenia a pristátia neustále meníme profil krídel a experimentujeme aj s menením profilu trupu. Keď túto metódu uplatnime aj v rýchlych lodiach, tak sa nám možno podarí oklamať aj samotnú prírodu.“

-„Nezabudni, že hovoríme o vode“, povedal Christoffer. Jej hustota je podstatne vyššia ako hustota vzduchu.“ Franti sa na neho pozrel a povedal: „My nerozprávame o rýchlostiach okolo 3000km za hodinu, ale o rýchlostiach maximálne 150 km za hodinu, také materiály a riadiacu elektroniku už máme.“

-„Idem kosiť a ty začni kresliť“, povedal Christoffer a vydal sa ku dverám.