Kapitola 56- Hrad Zniev- Frivald (1115 n.l.)

Sen sa mu zase vrátil. Letel nad zalesnenou krajinou a nevedel, kde je. Jediné čo vnímal, bol pocit nekonečnej rovnováhy a pohody. Zrazu sa ocitol nad morom a videl zátoku, ktorú poznal. Uppåkra. Zobudil sa a uvedomil si, že je stále na hrade Zniev. Už vedel, kde sa podávajú raňajky a tušil tiež, že doobedie bude tráviť v spoločnosti hradnej stráže. Na jeho veľké prekvapenie zistil, že za stolom už sedí Huntova dcéra Izabela, ktorá keď ho videla, tak sa usmiala. „Dobré ránko Alex“, povedala, „posaď sa a zariadim, aby ti doniesli raňajky.“ Keď sa vrátila a sadla si oproti nemu, nemohol odolať pohľadu na jej tvár zarámovanú dlhými blond vlasmi. „Prepáč mi, ak by som sa na teba pozeral príliš dlho“, povedal Alex.

-„Nevadí mi to“, povedala, „po piatich rokoch v kláštore som rada, že sa na mňa niekto pozerá. Kde si vlastne bol počas tých posledných rokov odkedy sme sa nevideli?“

-„Teraz sa vraciam zo severu. Bol som v meste Lund, kde si katolíci založili novú cirkevnú provinciu pod menom Dácia. Dánsky kráľ sa s nimi spojil a tí, čo sa nenechajú pokrstiť sú braní do otroctva, alebo utekajú do Morávie, kde v meste Kalmar ešte vládnu staroverci. Najviac času som však strávil u Normandov v Itálii a Galícii. Možno si ešte pamätáš, že naši predkovia porazili pápežovu armádu a ovládli veľké územia v Itálii a dostali nazad aj Sicíliu. Jednou z podmienok mieru s pápežom bol jeho prísľub, že po vymretí rodu arpádovcov v Uhorsku pomaže za nového kráľa niekoho zo Slovenov, dnes už Normandov, alebo Talianov. Vodca Normandov požiadal svojich veliteľov, aby si s pomocou cirkevných funkcionárov vytvorili nové erby a založili nové rody na územiach, ktoré im pridelil v Itálii. V Galícii, kde dodnes žijú potomkovia našich Suevov je ariánstvo ešte stále silné. Chodil som na stretnutia cirkevných vodcov a podľa nich bol Ján Krstiteľ pre kresťanstvo podstatne dôležitejší, ako Kristus, ktorý bol jeho žiakom a neskoršie nami uznávaný ako profét. Tiež som videl nové erby a nové mená, ktoré si naši Sloveni v Taliansku vzali, aby mohli byt novou šľachtou, ktorá tieto územia ovládla. Jeden z mladých bojovníkov, ktorého rodičia bývajú na Sicílii mi vyrozprával príbeh ich rodiny. Do nového erbu si zobrali ariánsky znak, ktorý zdobil palicu svätej Heleny a za meno si dali názov anjela v jazyku ariánskych Galíčanov Anjou. Podmienkou ich existencie v Taliansku je, že sa nechajú pokrstiť v katolíckom obrade. Sú tam však ešte aj tvrdé ariánske sekty, z ktorých Katary sú najznámejší hlásatelia tejto viery a najväčšími nepriateľmi pápeža v Ríme.“

Izabela počúvala čo hovorí a zrazu povedala: „Chcela by som vidieť, kde leží tvoj grunt, ktorý si dostal od môjho otca.“

-„Nie je to tak ďaleko, ale cesta je náročná a možno aj trochu nebezpečná“, povedal Alex. „Nie je tam ani poriadna budova a ešte som tam ani poriadne nevyklčoval les.“

-„Nevadí, idem oznámiť môjmu otcovi, že pred obedom vyrazíme a večer sme nazad“, povedala Izabela. Keď bežala za otcom vydávala rozkazy, ktorých účelom bolo pripraviť dva kone a zabaliť nejaké jedlo pre dvoch. Našla otca a rýchlo mu oznámila, že Alex súhlasí s cestou na jeho grunt.

-„Musíš mi potom porozprávať, ako to dopadlo“, povedal s úsmevom.

Keď na dvoch koňoch opustili hrad, vydali sa po hrebeni hory, ktorý viedol na severozápad. Z času na čas museli zosadnúť, pretože chodník, ktorý sledovali, bol príliš úzky. Obloha bola zamračená, ale nepršalo. Alex zdvihol ruku a povedal: „Ideme dolu do doliny, až k potoku.“ Pri potoku napojili kone a Izabela vybalila chlieb a slaninu. „My tu v horách zeleninu nemusíme, ak by si chcel nejakú taliansku špecialitu. Mám však trochu alkoholu, ktorý nám dodá silu na ďalší pochod.“

Sledovali potok smerom po jeho toku a chodník sa pomaly menil na cestu pre vozy. Prišli k brodu, kde sa do ich potoku vlieval ďalší potok a Alex zabočil doprava. „Sme v údoli osady Frivald, a už sme skoro pri mojom grunte.“ V diaľke videli dym, ktorý stúpal k oblohe. Alex trochu znervóznel, lebo tušil, že horí práve na jeho grunte.

Čím boli bližšie k cieľu, tým istejšie bolo, že oheň horí na Alexovom grunte. Keď prešli poslednou zákrutou videli, že celý svah sa hemží vojakmi z Huntovho hradu, ktorí so svojim veliteľom klčovali a upravovali jeho grunt. Hrubé vypílené smreky a borovice sťahovali s koňmi a tesári ich triedili podľa toho, na čo ich chceli neskôr použiť. Veliteľ posádky im vyšiel v ústrety a srdečne ich privítal. „Dostal som rozkaz, aby sme ti ako výmenu za to, že nás budeš trénovať v bojových umeniach vyklčovali grunt a postavili dom. Koncom leta sa môžeš nasťahovať. Necháme ti tu aj niekoľko služobníkov a zvieratá, ktoré treba. Alex začal chápať, že tu končí jeho cesta utečenca a začína sa jeho nový život slobodného zemana v Uhorsku. Obrátil sa na Izabelu a povedal: „Ty si to vedela a preto sme tu.“ Prikývla a povedala: „Ak nechceme prespať niekde v lese, je čas na cestu na hrad.“ Rozlúčili sa s veliteľom posádky hradu a otočili kone.

Keď došli k sútoku potokov, začalo popŕchať. Po krátkej chvíľke sa obloha otvorila a chladný lejak ich premočil tak, že museli vyhľadať útočisko proti dažďu. Keď neprestávalo pršať, Alex navrhol aby prenocovali niekde po ceste. Našli starú suchú jaskyňu a Alex navláčil dnu suchú čečinu a rozvinul svoju kožušinu, ktorú vždy nosil so sebou uviazanú za sedlom koňa. Videl ako Izabela hrkoce zubami a navrhol jej, nech sa vyzlečie a zalezie do kožušiny. Keď tak urobila, tak si sadol ku nej a čakal, kým zaspí. Zrazu zacítil jej ruku na svojom chrbte a počul, ako šepká: „Poď ku mne, ináč zamrzneš.“ Zhodil zo seba mokré šaty a celkom nahý vkĺzol k nej pod kožušinu. Cítil jej chrbát a tak tam iba ticho ležal. „Pritúľ sa ku mne“, povedala Izabela, „stále mi je zima.“ Otočil sa a telom sa ku nej pritúlil. Objal ju jednou rukou a dlaň mu skončila na jej prsníku. Keď po chvíľke nereagovala, počúval jej dych a jemne ju rukou začal hladkať po prsníku. Izabelin dych sa zrýchlil a jeho ruka skĺzla na jej brucho a pokračovala stále nižšie. Izabela cítila, ako sa jeho úd stoporil medzi jej zadkom a trochu ním pokrútila. Alex jemne pootočil jej telo tak, že už ležala na chrbte a jeho ruka ju hladkala v rozkroku. Keď roztiahla nohy tak pochopil, že môže pokračovať a pretočil sa tak, aby jej videl do tváre. Tmavé oči mala otvorené a rukou chytila jeho úd tak, aby smeroval do jej lona. Tichý výkrik z jej úst potvrdil, že do nej vnikol dostatočne hlboko, aby bolo v chotári o jednu pannu menej. Pocítil tiež, že jej lono začína odpovedať na jeho tlak a jej ruky a nohy ho obvinuli tak, ako keď pavúk obvinie svoju obeť. Obidvaja vedeli, že nie je nikto obeťou, ale že sú súčasťou niečoho nového, niečoho čo možno spojí ich cesty a ...