Kapitola 54- Hrad Zniev

Konečne sa poriadne vyspal. Videl ako ho spoza záclon sleduje slúžka, ktorú mu Hunt pridelil a tak si ju kývnutím ruky privolal. „Po raňajkách by som sa rád trochu rozcvičil. Ako to tu v hrade máte zorganizovane s bojovým umením?“

-„Najlepším šermiarom je veliteľ hradnej posádky a keď ho požiadate o trochu precvičenia tak určite s tým bude súhlasiť“, povedala potmehúdsky.

-„Prečo sa tak usmievate?“, spýtal sa Alex.

-„Dúfam, že sa nezľaknete, keď vám prezradím, že on ešte nikdy neprehral a že vašej spoločnej rozcvičky sa rad zúčastní aj pán Hunt so svojou dcérou.“

-„Choďte to zariadiť a príďte po mňa, aby som tu v hrade nezablúdil.“ Sadol si za stôl a začal jest raňajky, ktoré mu už slúžka pripravila.

Krátko po tom, ako slnko prekročilo svoj vrchol na oblohe, sa objavila slúžka a požiadala ho, aby ju nasledoval. Zišli dolu na nádvorie a vstúpili do hradnej zbrojnice. Vo veľkej sále ich už očakával Hunt spolu s veliteľom hradnej stráže. Za nimi na vyvýšenom mieste sedela nejaká žena, ktorej Alex nevidel do tváre. „Počul som, že si chceš precvičiť svaly“, povedal s úsmevom Hunt. „Vybral som ti najlepšieho bojovníka, ktorého mám a ty si vyber zbraň, s ktorou chceš, aby ste si zmerali sily.“

-„Vyberám si súboj s mečmi“, odpovedal Alex. „Ale neviem, kde ste mi odložili ten môj, keď som prišiel.“

-„Tušil som, že si zvolíš meč, a tak som ten, čo si priniesol, nechal vyčistiť a pripraviť“, odpovedal Hunt. „Máš na ňom okrídleného býka, ako tvoj znak a ten sa líši od znaku Vršovcovcov v Čechách.“

-„Je to môj nový znak a vybojoval som si ho v bojoch, kde som už ako kresťan bojoval za práva starovercov. Býk bol najvýznamnejšou obetou, ktorú naši starí predkovia obetovávali bohu Perúnovi a krídla sú symbolom múdrosti bohyne Ality z dávnych čias ešte pred bohmi našich starovercov. Posledných desať rokov sa živím ako bojovník za tých, ktorým bolo ublížené.“ Hunt sa pozrel na svojho veliteľa a keď videl, že je pripravený, zdvihli pravú ruku a zavelil: „Môžete začať.“

Slúžka a Hunt otvorili ústa od údivu nad tým, čo videli. Ich neporaziteľný Kapitán sa stal kurčaťom v pazúroch orla. Vždy po pár úderoch mečmi sa zrazu ocitol v pozícii toho, komu Alexov meč buď mieril na krk, brucho, alebo hlavu. Vždy musel vypustiť svoj mec z ruky ako signál toho, že sa vzdáva.

-„Tak toto som ešte nezažil“, povedal Hunt, keď bojovníci ukončili svoj súboj. „Dovoľ, aby som ti predstavil moju dcéru Izabelu, ktorá sedí trochu obďaleč nie preto, že by sa bála, ale preto, aby lepšie videla.“ Podišli trochu vyššie a vtedy Alex zbadal tvár ženy, ktorej krása ho skoro zrazila na zem. Izabela sa uklonila a podala mu ruku tak, že rýchlo pochopil, že očakáva jeho pokľaknutie. Keď zoznamovacia ceremónia pominula tak sa Izabela pozerajúc mu rovno do očí spýtala. „Dnes večer, keď budeš čítať z knihy Jumiegesa o živote Slovenov- Dákov- Dunajcov, už ako Francúzov, môžem sedieť s Vami?“

-„Bude mi cťou“, odpovedal Alex.

Keď večer dojedli, sadol si Hunt s Izabelou oproti Alexovi a povedal: „Môžeš začať.“ Alex vybral záložku z knihy a začal čítať.

«Pri vykonávaní svojich výpadov a nájazdov obetujú svojmu bohu býka ako obetu. Dávajú bohu nielen dobytok a prasce, ale aj deti a obilie a ako dar aj ľudskú krv. Za najcennejšie považujú všetko, čo kňaz určí lósom. Býka v jarme často zabíjajú údermi do hlavy, uštedrujú mu nezvyklé údery. Potom ho hodia na zem slávnostným spôsobom a skúmajú žily jeho srdca, t.j. tepny. Keď je zbavený krvi, nalievajú si ju podľa zvyku na hlavu a na hlavy príbuzných, potom rýchlo vytiahnu lodné plachty. Myslia si, že tak uspokojili vetry a prudko sa oprú o veslá. Ak však niekedy vyrazia na koňoch, vztýčia do boja Martove zástavy. Tak vytiahnu zo svojich sídiel a snažia sa dať napadnutému národu smrteľný úder. Odchádzajú od otcov so svojimi vodcami, aby silne zaútočili na cudzie národy.

Svojich bezmocných zanechávajú doma, aby kupovali obživu od cudzincov. Sami nevlastnia pozemky, ale ich prenajímajú pokojne cudzím. Odstraňujú vyhnancov, ktorí úžerníčia medzi bojujúcimi. Podporujú svojich, aby sa zúčastňovali života s cudzincami. Sú vylúčení zo svojho národa a závidia majetky cudzincov. Otcovia ich vyháňajú, aby nežili pri matkách, povzbudzujú ich mladícku drsnosť na ničenie cudzích národov. Zbavujú ich vlasti a tak sa ona ochudobňuje o svojich obyvateľov. Ľutujú ostatné kraje, ničomne zničené nepriateľom. Tak vyľudňujú všetko, čo im je v ceste. Plavia sa pri pobreží, aby mali na dosah korisť z polí. Keď zničia jedno kráľovstvo, idú do druhého. Dožadujú sa prístavov, chránených mierom. Tam vymieňajú nakradnuté majetky. Nazývajú sa Dáci, medzi sebou Danajci alebo Dáni. Chvália sa, že pochádzajú od Antenora. Ten po zničení Tróje unikol spomedzi Achájcov, vnikol so svojimi do Ilýrska. Ilýrcov sami vyhnali podľa dáckeho zvyku. »

V miestnosti bolo ticho a Alex povedal: „Teraz príde časť nadávok na našich predkov, ktoré si Jumieges nemohol odpustiť, a nie som si istý či toľko nadávok máme v našom jazyku. Pokračujem v čítaní.“

«Keď Francúzsko roztiahlo svoje územia doširoka, prišli tam so svojim odvážnym vojvodom Anstinom. Ten bol ich kňazom, odvážny, príliš krutý. Divoký. Ničomný nepriateľ, hrozný, divoký, nemravný, ničomný a nestály, bezočivý, búrlivý a bez zákona, ničomný, nevľúdny, všade chránený pred rebelmi, zradca a podpaľač, dvojnásobný zlý pokrytec, bezbožný, pyšný a úskočný klamár, odvážny lotor, hriešny, bezuzdný, škrieplivý. Zväčšovateľ nečestného zla, stále rastúceho. Nepíše atramentom, ale uhlíkmi, vyznačuje sa takými zločinmi, nad všetky strašnejšími a podozrievavo sa snaží siahnuť na hviezdny Olymp. Raz tu, raz inde nastrašil utekajúce národy a ich majetky si prisvojil. Napadol mocné galské panstvo a ovládol francúzske kráľovstvo. Znesvätil kňazstvo, pošliapal svätyne. Slovne napadol francúzskeho kráľa, ktorý v pokoji nažíval so svojimi poddanými. Ručal cez múry na obrancov ako vlk pri ovčom košiari. Bez váhania vešal Frankov, prestrašených vo svojich posádkach. Prenasledoval všetkých, ako lev jelene. Zabíjal na koho natrafil, vykonával skazu, podrezával hrdlá mečom. Pokutoval klérus, trestal ich krutou smrťou.

Útočníci obliekajú kňazské kazuly, ktoré strhávajú z posvätných oltárov, obliekajú alby, ktoré sa používajú pri slúžení omše. Ktokoľvek pozdvihne proti nim zbraň, je kruto zabitý. Ostatný bezbranný ľud odvádzajú ako zajatcov. Prznia ženy. Žalostne prichodiace odvádzajú. Všetky devy hanebne zneuctia. Zmučených starcov a deti vláčia do ďaleka. Čokoľvek je zverského, to oni pokladajú za cenné. Ich zúrivosť rastie a zväčšujú ju mnohými zlými činmi. Podľa svedka Quintina zapálili chrám, najvýznamnejší v otázkach mníšstva, ale aj všetky ostatné kostoly, umiestnené v hraniciach Normandie. Kláštor vedúceho Kristovho bojovníka Dionýza je spálený ohnivou záplavou. Zabili novomocenského biskupa aj s jeho diakonmi, a to 4. mája, aké nešťastie! Všetok opustený ľud bol zajatý a odvedený na lode. Bazilika Medarda a Elígia, vyznávačov Krista, je tiež bezbožne spálená. Posvätný chrám sv. Genovéfy- panny v Paríži, bol tiež bezbožne spálený. Ostatné kostoly mimo hradieb zhoreli skoro všetky. Francúzsko, zničené týmto zákerným zlom, je celkom vyľudnené. Plačú deti, zbavené chleba, ktorého tu bolo kedysi nadostač.»

Tu Alex prestal čítať a povedal: „Ja vám tu tú knihu nechám.“

-„Otec“, povedala Izabela, „chcem, aby tu Alex zostal ešte pár dní, kým knihu nedočítame. Cez deň môže trénovať našu posádku v boji s mečom a po večeroch môžeme čítať o našich predkoch v cudzine.“ Hunt pozrel prosebne na Alexa, ktorý prikývol a vo vnútri srdca cítil, že ho táto prosba veľmi potešila.