Kapitola 52- Vršovec, hrad Zniev (1115 n.l.)

Viedol svojho koňa po úzkom chodníku hore strmým kopcom, na vrchole ktorého sa nachádzalo hradisko Zniev. Už viac ako 10 rokov býval v osade Frivald, kde si kúpil grunt, z ktorého cestoval po celej Európe s cieľom zjednotiť Slovenov v boji proti potomkov Frankov. Teraz vrátil z Francúzska, kde navštívil potomkov Rolla s úmyslom zistiť kde a aké kresťanstvo sa nachádza v Uhorsku, a či ho už celkom ovládli katolíci.

Keď prechádzal cez dedinku pod hradom zistil, že katolícki Záborskí benediktíni tu už založili svoj kláštor. S pánom hradu sa poznal už dlhé roky a niesol mu dokumenty, ktorých čítanie bolo tu v Uhorsku zakázané. Hlavne mu chcel darovať knihu Gesta Normannorum, ktorú napísal William of Jumieges. Chcel mu ukázať, že Sloveni, ktorí ovládajú Normandiu vo Francúzsku ešte stále žijú, a že ich korene sú práve tu, v dnešnom Uhorsku, vtedajšej Dácii, alebo v cirkevnom ponímaní na Veľkej Morave.

Zastavil koňa pri dverách pevnosti a zabúchal na dvere. Na strážnej veži sa zjavil vojak a keď videl iba jedného jazdca zakričal: „Otvorte dvere!“ Koňa a svoje zbrane odovzdal stráži hradu a ich veliteľ ho doviedol k pánovi hradu. Keď Hunt, panovník hradu, spozoroval kto prichádza, na jeho tvári sa rozžiaril Široký úsmev. „Vitaj Alex, už sú to roky, čo sme sa nevideli a už som si myslel, že Ťa tí vrahovia Přemyslovci niekde zabili.“

-„Neboj sa, som zdravý a živý a vraciam sa do mojej novej domoviny Uhorska a na môj grunt vo Frivalde. Nesiem ti pozdravy z Normandie a pár kníh, aby ste tu nezabudli na svojich príbuzných vo Francúzsku.“

-„Porozprávame sa neskôr. Najskôr sa poď umyť a najesť.“

Večer, keď už sedeli pri ohni sa Alex rozhovoril a vytiahol aj knihu, ktorú podal Huntovi: „Toto sú činy našich predkov vo Francúzsku a chcú, aby ste o nich vedeli aj vy.“ Hunt otvoril knihu a hneď sa mu zvraštilo čelo: „Toto je v latinčine a ja som už všetko zabudol. Prečítaj mi niečo z knihy“, povedal a vrátil knihu Alexovi. „Dobre, prečítam, ale bude to dlhý večer“, povedal Alex.

-„Môžeme tu byť až do rána“, odpovedal Hunt.

-„Pohodlne sa posaď a počúvaj“, povedal Alex. „Kniha sa volá Gesta Normannorum, seu de moribus et actis primorum Normanniae ducum a napísal ju William okolo roku 1070, ako poďakovanie potomkom Rolla, ktorý bol potomkom nášho panovníka Rastislava. Budem to rovno prekladať do nášho jazyka Slovenov a tak sa nediv, že čítanie bude trochu kostrbaté.“

Alex číta z knihy:

«Zaiste chcem ti povedať, aby si nemyslel, že som dobrovoľne váhal pristúpiť k tomuto dielu, ale potom som začal zo svojej vôle. Pred dvoma rokmi umrel. A preto som chcel podľa obyčaju u tak vynikajúceho vojvodu Richarda, syna markgrófa Viliama, ponúknuť' povinné služby za nespočetné dobrodenia, ktoré mi milostivo udelil bez mojich zásluh. On jedného dňa pristúpil ku mne a začal ma objímať najláskavejšími ramenami a svojimi veľmi milými rečami ma priťahovať', upokojovať hojnými prosbami, dokonca i prisahať lásku, aby som, ak môžem, pomohol mu svojím duchom, tak dlho očakávaným, to jest aby som popísal mravy a činy normanskej krajiny a tiež jeho prapredka ROLLA, ktoré ten zaviedol vo svojom kráľovstve. Bol som zarazený, akoby bez zmyslov a po niekoľkých dňoch odmietol som jeho prosby a vzpieral som sa to robiť. Avšak pohnutý toľkými prosbami, unavený toľkým naliehaním, sotva som vedel rozmýšľať, či položiť na svoje plecia váhu takého bremena.

Slovo, práchno sveta, živiteľ a tvorca rozsiahleho zemského povrchu, hviezdna myšlienka, to vidiac, poníženými modlitbami skúmam svoje sľuby, ako by slovo napomohlo aj nevedomky popísať' trasľavé začiatky činov a vecí. Chcem presne vykladať všetky nešťastia, ale budem to môcť urobiť len v próze. To, čo sa prihodilo za vojvodu ALSTEMA, tie zúrivé barbarstvá a čo sa stalo za ROLLA, už pokresťančeného, ako aj za jeho potomstva.

Viliam veľmi nepomohol pri povznášaní ríše všetkými svojimi zákonmi. Pretože aj zásluhou Richarda a predovšetkým so známymi patricijmi, veľmi pobožnými kresťanmi, sa právne upokojila krajina normanského ľudu. Počas plodných rokov, pri zachovaní mieru, Ty Bože si čele, Ty, ktorý všetko obsahuješ, sám vládneš a živíš a zotrváš na veky.»

-„Píše ako farár, ale teraz pozorne počúvaj ako opisuje nás a našu krajinu spred viac ako 300 rokov, keď sme my ešte neboli katolíci, ale ariánski kresťania“, povedal Alex a čítal ďalej:

«Po namáhavom opísaní množstva krajín, obchádzok a povrchu zeme znova premeriavam celú zem, obkolesenú stálou obrubou oceánu zo všetkých strán, pod štyrmi hlavnými smermi vzdušne rozdelenú. Taký názor majú zemepisci. Oni rozdelili zem na tri časti: Áziu, Európu a Afriku. Z nich Európa je pomenovaná podľa provincií, ktoré ju ohraničujú mnohými korytami riek. Tie provincie sú zas ohraničené ustálenými hranicami. Z nich najrozsiahlejšia provincia, osídlená nespočetným množstvom ľudí a iných skutočnosti, sa nazýva Germánia. Tam pramení rieka Ister vo vysokých vrchoch, zväčšuje sa množstvom prítokov a búrlivo meandruje od juhu na východ a preteká cez Germániu a Skýtsko až po zaústenie do Skýtskeho mora (Čierne more). Tam sa odlišne nazýva Dunajom. Na veľkých plochách pri Dunaji až po Čierne more sa vo veľkom rozsahu nachádzajú národy a barbari...

Tie sú ako na ostrove obkľúčené všade Oceánom, ako včely v úli, alebo ako meč v pošve. Mnohorako sa odlišujú od seba, vyskakujú podľa barbarského zvyku. Nachádza sa tu najväčší kraj Alanov, nemenej hojné sú sídla Dákov a veľmi roztiahnutý kraj Grékov. Z nich Dácia vyčnieva v prostriedku na spôsob koruny, s mestami chránenými preveľkými horami, ktoré vytvárajú ohyb, obývaný zúrivými národmi, ktoré pripomínajú bojovného Marta. Sú to Góti, ktorí sa nazývajú aj sarmatskými Gótmi, Trákmi a Alanmi. Tieto početné národy- podľa môjho výskumu- obývajú aj rozsiahle močiare. Sú vznetlivé, príliš bezočivé a márnivé. Znásilňujú veľa žien neobvyklým potupným miešanín manželstiev a z týchto miešaných manželstiev sa rodia mnohé nešťastné deti. Tie keď' dospejú, požadujú od otcov, od dedov majetky a medzi sebou sa často zúrivo škriepia. Keďže zeme, ktoré obývajú im nepostačujú, vo veľkom množstve sa zhromažďujú a z cudzích krajov kruto vytláčajú národy, aby si tak privlastnili ich kráľovstvá, kde by mohli žiť večne a v pokoji...»

Hunt zdvihol ruku a povedal: „On nás síce nenávidí, ale aj obdivuje.“

-„Máš pravdu“, odpovedal Alex. „Som po mojej dlhej ceste unavený a rád u teba pár dní zostanem, aby sme to mohli dočítať.“

-„Dobrý návrh“, povedal Hunt a privolal mladú slúžku. „Postaraj sa o neho, už sa okúpal.“