Kapitola 50- Robert Guiscard (1065 n.l.)a Martinina kliatba

Loď vyrazila z prístavu na Sicílii, jedného z jeho panstiev v Taliansku, vládu nad ktorým mu nedávno potvrdil aj pápež Nicholas II. Jeho otec Transred, a hlavne jeho brat Humphrey z Hauteville, ktorý bol už v roku 1050 grófom v Apúlii, boli potomkami Rolla v Normandii. Boli Slovenmi, ktorí už viac ako 100 rokov bojovali o územia v Taliansku a v roku 1053 v bitke pri Civitate sa im podarilo poraziť armádu vtedajšieho pápeža Lea IX. V rozhodujúcej bitke proti pápežovmu vojsku, ktoré pozostávalo z pravých Talianov, Lombardov a Švábov, použili silu pechoty Slovenov a donútili nepriateľov vrátane pápeža ku kapitulácii. Následne im pápež musel potvrdiť kontrolu územia Apúlie a teraz mu nový pápež potvrdil aj kontrolu nad Kalábriou a Sicíliou.

Jeho syn Bohemund ho sprevádzal na tejto plavbe a teraz, keď si sadli ku stolu, mu položil priamu otázku: „Kto vlastne sme, otec? Všetci taliani na nás už roky pozerajú ako na okupantov.“

Robert pozrel na syna ako otec, ktorý práve zistil, že syn už nie je chlapcom, ale dospelým chlapom. „Začalo to vraždou nášho panovníka Rastislava v roku 873. Zradcom boli Svätopluk a jeho biskup Metod, ktorý sa stal horlivým katolíkom. Nastalo rabovanie majetkov tých, ktorí sa nechceli nechať prekrstiť na katolíkov. Väčšina Rastislavovi verných veľmožov spolu s rodinami a bojovníkmi opustila krajinu a vydali sa spolu s Rollom do Novej Dácie pri Suevskom mori (dnešné Dánsko). Po rokoch bojov sme od francúzskeho kráľa vybojovali Normandiu, ale nie všetci z nás sa tam cítili doma. Veľká časť bojovníkov odišla so svojimi vodcami do Itálie a iná časť do Byzancie. Stali sme sa nájomnými žoldniermi medzi katolíkmi tak v Byzancii, ako aj na pápežom kontrolovaných územiach. Všade sme nenávidení a zároveň vládcami používaní ako tí, ktorí nemajú zľutovanie s ich nepriateľmi. Tu v Itálii sme sa stali rímskymi katolíkmi a v Byzancii sme grécki katolíci. Bojujeme za nich, pretože sú ako my kresťania a odmenou sú majetky, ktoré nám panovníci a cirkev odovzdávajú viac menej pod našim nátlakom. Podľa mojej veštkyne Martiny, toto prekliatie Slovenov potrvá ešte stáročia a budú chodiť v státisícoch za prácou do iných krajín až dovtedy, kým sa čas nenaplní a dokážu si medzi svojimi vybrať vodcov, ktorých nezradia.

Naše deti dnes hovoria iným jazykom ako naši otcovia a naše ženy sú iba zriedkakedy Slovenky. Tebe som dal meno Bohemund a môžem ti vysvetliť prečo“, povedal otec Robert Guiscard. „Jeden z našich dávnych predkov Gelamír viedol výpravu ariánskych Slovenov- Vandalov z našej domoviny Dácie proti pápežovi v Ríme, ktorí si v tom čase spolu s rímskym cisárom vymysleli model štátneho kresťanstva. V princípe to znamenalo a dodnes znamená, že ten, kto neprijal katolicizmus v Rímskej ríši prišiel o majetok a stal sa otrokom. Bojím sa, že dnes už tento princíp ovládol skoro celú Európu a pápež bude čoskoro potrebovať pokrstiť aj iné národy mimo Európy. Nebude trvať dlho a vyhlásime svätú vojnu moslimom v snahe z nich urobiť katolíkov. Ale nazad k tvojmu menu. Vodca Vandalov Gelamí, ktorý je mojim vzorom, mal meno zložené z dvoch slov. Gela a mir. Gela u Slovanov znamená Želá, čiže ten čo niečo chce. Mir u našich predkov mal dva významy. Buď znamenal pokoj, alebo svet. Jeho rodičia boli múdri, keď mu vybrali takéto meno, a ja som nechcel byt horši. Boh je bohom iba v jazykoch Slovenov a tak som neváhal všetkým potvrdiť odkiaľ si. Mund je tak ako v prípade Gelamírovom možné vykladať aj vo význame ako svet, ale aj ako mier. Dúfam, že tomu menu neurobíš hanbu, keď cely tvoj život budeš nosiť meno Bohemund.“

Bohemund počúval so sklonenou hlavou a pochopil, že práve v tomto okamžiku mu jeho otec odovzdal časť z jeho histórie a tiež jeho očakávanie toho, čo má práve on robiť v budúcnosti. Vypadli mu slzy a prešiel k otcovi. Objal otca a povedal: „Ďakujem ti za moje meno.“

Stáli spolu s otcom na môstiku a spolu pozerali dole na palubu, kde sa práve zhromažďovala posádka ich lode v očakávaní večere. Bohemund zrazu pochopil, že títo zarastení a často nevzdelaní bojovníci idú s ním a jeho otcom so slepou vierou v to, že konajú v záujme nielen svojich pánov, ale aj v záujme niečoho vyššieho, niečoho čo zabezpečí, že ich život tu na zemi nebol zbytočný. „Ja vás nesklamem“, povedal si ticho.