Kapitola 5- Uppåkra

Telefón vo Vandalovom vrecku zazvonil, a prerušil jeho koncentráciu pri výpočte potrebného množstva reflexných vrstiev na odrazenie infračerveného žiarenia vo vákuovom priestore ním vyvíjaných akumulačných nádrží. Cieľom projektu bolo vyvinúť vákuom izolovanú nádrž, ktorá by ľudstvu umožnila lacné a efektívne uskladnenie tepelnej energie z leta na zimu. Telefón neprestával zvoniť a Vandal musel odpovedať. „Neviem, či si na mňa ešte spomínaš, ale posledne som ťa sprevádzala v Uppåkre.“ „Ahoj Marlena“, odpovedal Vandal, „a prepáč, že som sa neozval.“ V pamäti sa mu vynorilo ich posledné stretnutie v Lunde, kde bola profesorkou histórie, a ich návšteva Uppåkry, náleziska v starej cirkevnej provincii Dácia v terajšom južnom Švédsku. Poznala ho pod menom Vandal a keď jej porozprával o svojej pochybnosti o pravdivosti časti švédskej oficiálnej predstavy o vlastnej histórii, bola otvorene skeptická. Naviedol ju na stopu v diskusnom fóre historikov v Škandinávii, nazývanom Skalman, kde ju upozornil na názory severoafrického profesora histórie, ktorý písal svoje príspevky pod pseudonymom Vandal. Po viac ako roku od ich posledného stretnutia sa ozvala. „Musím sa s Tebou porozprávať“, povedala krátko. „Som v Štokholme a mám tušenie, že Vandal v Skalmane si Ty. Stratila som Tvoje číslo do Maroka a skúsila som to s Tvojim starým švédskym kontaktom.“ „Som tu“, odpovedal Vandal, „a môžeme sa stretnúť kedykoľvek tam, kde povieš.“ V skutočnosti nemal čas na nič, avšak všetko, čo sa týkalo histórie, dostalo vždy prednosť pred všetkým tým, čo sa už vlastne nedalo vôbec odložiť. „Prídem do Waxholmu“, povedala Marlena, „viem, že keď si vo Švédsku, tak tam niekde bývaš.“ „Je pol druhej“, povedal Vandal, „môžem Ťa vyzdvihnúť v prístave o štvrtej.“ „Budem tam povedala a vypla telefón.“

Vandal znovu otvoril počítač, avšak myšlienky na odrážanie infračerveného žiarenia ustupovali nepokoju z blížiacej sa návštevy. Nepoznal dôvod telefonátu, ale tušil, že Marlena niečo chce. Pri ich poslednom stretnutí mu Marlena prezradila, že Hitlerovi Švédi počas druhej svetovej vojny odovzdali špeciálny dar. Iba par ľudí vedelo, čo to bolo a nikto z nich už nežil. Na začiatku vojny bol tak Hitler, ako aj Himler posadnutý starými mytológiami, ktoré by pomohli preukázať nadradenosť nemeckej rasy nad inými obyvateľmi tejto planéty. Výsledkom pátraní však bol zdrvujúci fakt, ktorý naznačoval, že ľudia žijúci na tejto planéte v určitom čase a na špeciálnych miestach mali ďaleko väčšie poznatky, ako dnešní matematici a filozofi v Nemecku. Ešte zdrvujúcejším poznaním bolo to, že tieto staré kultúry nemali nič spoločné s dnešnými Nemcami. Ahnenerbe bola organizácia vytvorená Himlerom, a jej úlohou bolo konkretizovať, pátrať a aj zavádzať o pôvode tzv. árijskej rasy. Organizácia pátrala v Ázii, Škandinávii, Afrike a iných miestach po artefaktoch, ktoré by potvrdili nadradenosť Germánov. Okrem iného sa fašisti nejako dozvedeli o tzv. vesmírnych dierach- bránach, pomocou ktorých sa ľudia môžu dostať do iných svetov. Devín bol jedným takýmto utajeným miestom, pretože verili, že práve tam sa nachádza jedna z týchto brán do inej dimenzie. Po včlenení Rakúska do Tretej ríše v roku 1938 si Hitler vynútil pričlenenie Devína a Petržalky k svojej ríši. Špeciálne komando SS pod vedením Himlera začalo stavať most cez rieku Morava, a tiež kopať pod Devínskym hradom. Po dvoch rokoch sa im podarilo vybudovať amfiteáter, ako pietne miesto nemeckých hrdinov, ktorí tu padli v roku 907.

Marlena stála na móle a Vandal musel priznať, že aj napriek jej 38 rokom vyzerala ako dvadsaťpäťročné dievča. Husté čierne vlasy mala spletené do vrkoča, ktorý jej siahal až k drieku. Dnes mu zjavne chcela ukázať aj svoje štvorkové poprsie. Keď sa predklonila aby chytila jeho lano pri pristátí, skoro narazil do móla, pretože jeho oči očakávali, že jej prsia vypadnú z podprsenky pri takomto predklone. Keď sa tak, k jeho tichému sklamaniu nestalo, priviazala lano námorným uzlom tak jednoducho, akoby to robila každý deň.

Stála pri ňom, keď vyrazili z prístavu všimol si, že bez jeho výzvy uložila fendre do lode a umiestnila sa tak, aby sa loď nenakláňala na žiadnu stranu. „Stará námorníčka“, utrúsil Vandal. „Vyrástla som pri mori a more je mojou súčasťou aj dnes. Ale ty, arab s modro zelenými ocami, ma prekvapuješ stále viac a viac. Kam sa vlastne plavíme?“ „Prenajímam si tu jeden dom na ostrove Västra Granholmen, a tak sa tu učím veci, ktoré my ako suchozemci až tak neovládame“, zaklamal sčasti Vandal. Keď sa preplavili úzkou zátokou zahol doprava, a úzkym otvorom vošiel do malého prístavu. Pristál na jeho východnej strane chránenej bralom zo sivej a červenej žuly. Vyložil jej tašku na plávajúce mólo a priviazal loď dopredu pripravenými lanami. Vystúpili z prístavu a na ich pravej strane sa nachádzalo mólo v rekonštrukcii. „Majiteľ ho práve začal opravovať, ale čaká na ukončenie prác na vlnolame, aby práce mohli pokračovať ďalej“, povedal Vandal. Ukázal jej zároveň na schodište zo žulových kameňov, na ktorého konci sa týčil mohutný kamenný múr. V strede múru bol priechod, ktorý strážili dve bronzové sochy okrídlených býkov s byzantským dvojkrížom. Marlena pochopila, že dočasné sídlo Vandala nebude malou chatkou, ale niečím, čo ju ešte prekvapí. Keď vystúpili až hore, privítal ich obrovský drevený dom vyzdobený verandami na každej strane. Marlena vedela, že takéto domy stavali švédski boháči v osemnástom storočí medzi Štokholmom a Waxholmom, ako svoje letné sídla. Po ich pravej strane videla modernú sochu najznámejšieho fínskeho sochára a pod starými dubmi asi o sto metrov ďalej spozorovala siete tenisového ihriska. „Buď máš veľmi bohatých priateľov, alebo zarábajú profesori v Afrike viac ako my v Európe“, povedala Marlena. „Moja chatka tu v Štokholmskom archipelágu stojí 500 euro za týždeň, a tvoj dom minimálne dvadsaťkrát toľko.“ „Prestaň na chvíľku rozmýšľať ako evanjelik, a nasleduj ma“, povedal s úsmevom Vandal. Vyšli ďalším kamenným schodiskom ozdobeným kríkmi ruží, a ocitli sa na malom výklenku s kamennou podlahou a stolom so štyrmi stoličkami. Na západnej strane bol postavený žulový krb a Vandal zapálil drevené uhlie pod jedným z jeho roštov. „Dúfam, že ťa môžem pozvať na niečo na zjedenie.“ Marlena prikývla a Vandal to pochopil ako áno.

Keď začal grilovať lososa zabaleného v alobale, stála Marlena s pohárom bieleho vina v ruke a pozorovala západ slnka nad morom. Tušila, že Vandal nie je iba profesorom z Afriky. Tak ako on, aj ona viedla vlastný výskum týkajúci sa zbraní staroveku. Jej otec pracoval oficiálne ako matematik na univerzite v Uppsale, ale neoficiálne spolu s ňou hľadali odpovede na otázky, ktoré sa nedali zodpovedať jednoducho, alebo boli odpovede predmetom starých tajomstiev viacerých krajín. Na Vandala narazila najprv v Afrike a neskôr na Skalmane- internetovom fóre, kde rôzni historici závodili medzi sebou s cieľom vyniknúť a ukázať akademickú dimenziu histórie. Keď sa na tomto fóre zjavilo meno Vandal, okamžite otvorila jeho príspevok, a ani na chvíľku nepochybovala o tom, kto to je. Časom pochopila aj to, že ich stretnutie v Afrike nebola náhoda. Keď odchádzal z Uppåkry po jeho prvej návšteve na jej pracovisku, naznačila mu, že vie o amerických pokusoch s Okom boha Stri. Prezradila mu tiež meno darcu historického predmetu, ktorý Švédi darovali Hitlerovi počas druhej svetovej vojny. Cítili, že niekto z nich musí znížiť gardu a začať rozprávať...