Kapitola 48- Hamburg (915 n.l.)

Ondrej pozeral na 600 bojovníkov zhromaždených v lese neďaleko Hamburgu. Franská ríša sa po smrti posledného potomka Karola Veľkého, Ludwiga nazývaného decko, pomaly rozpadala. V roku 907 utrpeli Frankovia zdrvujúcu porážku pri Bratislave a ríša sa dodnes z tejto porážky nespamätala. Vojská Slovenov a starých Maďarov sa vydali na západ a Ondrej sa dohodol s ich veliteľom, že on zaútočí na územie Hamburskej diecézy a oni si vezmú územie diecézy Brémskej. Vojaci Frankov už niekoľko rokov nedostali žold a nič sa nezmenilo ani keď na franský trón nedávno nastúpil Konrád, ako prvý kráľ, ktorý nebol dedičom Karola. Nečakali veľký odpor od vojakov a arcibiskup Hoger sa okrem správy vlastného majetku nevenoval ani svojim veriacim.

V novej Dácii (Dánsko) sa po odchode vojska Rolla pozostávajúceho iba zo Slovenov ujali moci lokálni vodcovia kmeňov, ktorí nenávideli katolíkov ešte viac ako Sloveni. Ondrej stretol Hardeknuta keď regrutoval vojakov do svojej armády a pochopil, že títo kmeňoví vodcovia sa viac bijú medzi sebou, ako s Frankami.

Zdvihol ruku a zavelil: „Ideme!“ Jazdci čakali kým pešiaci v dvoch vojoch prejdú pár sto metrov a kľudne vyrazili za nimi. Jeden voj smeroval ku kostolu a druhý sa vydal oproti kláštoru. Malá skupina jazdcov smerovala k malej vojenskej pevnosti a mali rozkaz nezaútočiť na vojakov, ale počkať kým títo nevyrazia na pomoc farárom a mníchom v kostole a v kláštore. Ondrej viedol voj proti kostolu a farským budovám v jeho okolí. Keď farári zbadali blížiacich sa vojakov a pochopili, že to nie sú Frankovia, bolo už neskoro. Areál sa už nedal opustiť a Ondrej zakričal: „Zabite všetkých a berte všetko, čo sa dá odniesť.“ Vojaci čakali na tento povel a rabovačka mohla začať. Veľa z nich si živo pamätalo, ako farári okradli ich rodičov a ako ich poslali do otroctva. Deti si nechali ako sluhov roľníkov, ktorí prijali katolícky krst. Medzi Slovenmi, ktorí nechceli žiť v otroctve sa rozšírilo, že Ondrej v Novej Dácii regrutuje vojsko a pripravuje sa na boj s Frankami. Veľa z nich utieklo na sever a pridali sa do jeho vojska. Teraz boli nazad a mohli potrestať tých, ktorí im zabili alebo odvliekli rodičov. Všade tiekla krv a keď posledné výkriky utíchli, začali bojovníci hľadať korisť, ktorú by si mohli odniesť.

Ondrej nasadol na koňa a spolu so skupinou jazdcov sa vydal smerom ku kláštoru. Keď dorazili, uvidel asi tridsať mníchov obkľúčených veľkou skupinou biedne oblečených ľudí, ktorí neboli jeho vojaci. Privolal veliteľa a požiadal o vysvetlenie. „Toto sú naši Sloveni, ktorí tu pracovali ako otroci na cirkevných majetkoch. Oslobodili sme ich a teraz sa chcú mníchom pomstiť.“

-„Rozdajte im meče a nech každému mníchovi odseknú vrch hlavy tak aby im obnažili mozog. Nech všetci vidia, že žiaden duch neopúšťa telo človeka, keď zomiera“, povedal Ondrej.

Keď bolo po všetkom, Ondrej nariadil voľnú rabovačku a povedal: „Večer zapálime kostol a kláštor. Nech všetci vidia, čo sa stane kresťanom, ktorí okrádajú iných kresťanov.“

Večer, keď už oblohu ožiarili plamene, nechal zhromaždiť svojich vojakov a oslobodených otrokov. „Ponúkam vám tri možnosti“, povedal. „Všetci ste slobodní a môžete sa rozhodnúť sami. Tí, ktorí si myslia, že tu môžu zostať aj po tom, ako my odídeme, tak zostaňte. Bojím sa, že po krátkom čase tu prídu noví vojaci a mnísi, ktorí sa vám budú chcieť pomstiť za všetko to, čo sme dnes vykonali. Druhou alternatívou je pridať sa k armáde Slovenov a Maďarov, ktorá sa vydáva na juh. Treťou možnosťou je pridať sa k nám, ktorí odplávame do Normandie slúžiť Rollovi. Všetci ste slobodní a nikto vám už nič nemôže nariadiť. Berte so sebou všetko, čo sa dá.“