Kapitola 42- Slavomír

Sedel so svojimi veliteľmi a vyhodnocoval s nimi situáciu na bojiskách. Podarilo sa mu konečne zastaviť neustále útoky Frankov na územia pozdĺž Dunaja. Po dohode s Bulharmi na juhu sa už neobával útokov Maďarov a s Avarmi vychádzal celkom dobre. Na severe pozdĺž Labe sa mu podarilo uzavrieť zmluvy so všetkými kmeňmi Slovenov a Sasi prestali expandovať na sever. Cez Suevské more obsadili úžiny a ostrovy medzi Škandinávskou pevninou a výbežkom spojeným s Európskou pevninou, ktorý nazvali Dáciou. Trochu ho mrzelo, že nenašli iné meno, ale domorodci z rôznych kmeňov, ktorí tam žili, si na toto meno zvykli, pretože jeho bojovníkov všetci volali Dáci. Konečne mohol zaútočiť na Frankov aj zo severu a jeho lode mohli voľne plávať do prístavov v Anglicku. Jeho ríša sa rozprestierala od Škandinávie na severe až k Čiernemu moru.

Jediné, čo ho znepokojovalo boli neustále prieniky katolíckych misionárov, ktorí sa snažili propagovať ich vierovyznanie medzi ľuďmi, ktorí žili v jeho ríši. Títo fanatickí barbari ničili s nasadením vlastného života všetky predmety starých kultúr, na ktoré natrafili. Urážali ľudí a nazývali ich modlármi. Keď však napadli chrámy starovercov, boli bez milosti zabití. Často mal dojem, že títo misionári boli vybraní a vyslaní iba pre to, aby obetovali vlastné životy a urýchlili si tým cestu do katolíckeho neba.

Každý rok dostával listy od pápeža v Ríme, ktorý pre svojich mníchov žiadal právo pohybu v jeho ríši a právo krstiť jej obyvateľov. Žiadal tiež, aby ich oslobodil od povinnosti vojenskej služby a povinnosti platiť dane. Zatiaľ nevidel vôbec dôvod, aby pápežovi na takéto návrhy odpovedal.

Študoval expanziu moslimov v Afrike a Ázii, ako aj ich prítomnosť v Európe. Nerozumel ich náboženskému štátu a nechcel, aby sa ariáni vydali tou istou cestou. Jeho skúsenosť z bojov s katolíkmi pod vedením pápeža a ich pokrstenými kráľmi mu ukazovala, že takéto duševné otroctvo je porovnateľné s fyzickou neslobodou otrokov. Veľa moslimov z arabských krajín voľne cestovalo cez jeho ríšu a spolu s nimi porovnával výhody a nevýhody rôznych typov integrácie náboženstva do štátnych štruktúr. Chudáci Frankovia dnes už bez rozhodnutia pápeža, alebo ním menovaných biskupov ani nevedeli dosadiť svojich panovníkov. Bol presvedčený, že je iba otázkou času, kedy niektorému z ich panovníkov pretečú nervy a vymení pápeža za niekoho, kto mu nebude v mene Boha nariaďovať, čo má robiť.

Vedel však tiež o slabinách jeho formy vládnutia, pretože ak sa mu nepodarí pred smrťou menovať svojho nástupcu, jeho smrť určite bude znamenať rozpad jeho ríše. Takéto menovanie však nemal vo svojich rukách, pretože každý kmeň, s ktorého pomocou vládol, mal iné predstavy o budúcnosti ríše. Kým cestoval so svojou družinou medzi slobodnými panovníkmi a u svojich hostiteľov po nociach vyrábal potenciálnych dedičov jeho trónu, tak to vyhovovalo každému spojencovi. Nového kráľa si však kmene slobodne volili po smrti starého a on dnes vládol viac ako dvadsiatim kmeňom. Keby mal tak, ako Franskí vládcovia, k dispozícii organizáciu biskupov, mohla by jeho príprava následníka trónu byť celkom iná.

Pochopil, že tento problém mali vládcovia Rímu už pred tisíckou rokov a vládcovia neariánskych kmeňov v jeho ríši ho tiež riešia pomocou starých verných žrecov. Pomocou hľadačov minerálov a zavedení rozšírenej výroby zbraní a domácich naradí sa mu podarilo zabezpečiť materiálny blahobyt skoro v každej časti jeho ríše. Roľníci používali železné pluhy a z ich produkcie obilnín dokázal jeho ríšu zabezpečiť aj v rokoch neúrody bez potreby napadnúť okolité krajiny.

„Možno sa zbytočne znepokojujem nad budúcnosťou“, pomyslel si, ale nedokázal tieto myšlienky vyhnať z hlavy. Už dávno rozmýšľal nad možnosťou založenia hlavného mesta vo svojej ríši, ale bál sa, že to povedie k jeho izolácii od náčelníkov kmeňov a následne k rozpadu jeho ríše. Potreboval sa zbaviť týchto myšlienok a tak sa obrátil na vrchného sluhu a zavelil: „Choď pre Helenu!“