Kapitola 41- Amfiteáter

Franti pozeral na informačnú tabuľu popri ceste, ktorá všetkým oznamovala, že ak odbočia doprava, tak sa dostanú do mesta Oldenburg v severnom Nemecku. V hlave mu prebehla myšlienka na históriu tohto mesta ležiaceho blízko Hamburgu, v ktorom na ceste na Slovensko práve prenocoval. Tiež si spomenul na Štokholmského právnika menom Uno Oldenburg, ktorý v Paríži študoval s bratom jeho otca, a ktorého časť nehnuteľností v Štokholmskom súostroví pred desiatkami rokov odkúpil. Jeho spomienky prerušilo zvonenie telefónu a na palubnej doske videl meno Majchrák. Stlačil gombík na volante a povedal: „Ahoj Bohuš, čo máš nové?“ -„Chcel som ti iba oznámiť, že sme vyhrali spor s mestom Bratislava ohľadom nájomnej zmluvy Amfiteátra na Devíne.“ Pán Majchrák bol dvorným právnikom spoločností v skupine DIVIDEND a zastupoval aj jeho spoločnosť SEAFLY AB vo Švédsku, ktorá s mestom Bratislava pred dvadsiatimi rokmi podpísala nájomnú zmluvu na amfiteáter na Devíne.

„Nie som si istý, či to je výhra“, odpovedal Franti. „Ak sa zas odvolajú, bude spor pokračovať, a ak nie, tak ich musíme znovu žalovať a vynútiť si ich súčinnosť pri obnove amfiteátra, ku ktorej sa zaviazali a zjavne si to neuvedomujú, alebo nechcú uvedomiť.“ -„Zajtra som v Bratislave“, povedal Bohuš, „môžeme to prebrať.“ -„Dobehni niekedy po tretej a určite budem v kancelárii“, odpovedal Franti a ukončil rozhovor.

Ručička rýchlomeru v aute stála na 180 kilometroch za hodinu a Franti dúfal, že do šiestich hodín bude doma v Bratislave. Nemohol sa v hlave zbaviť spomienok na udalosti spred dvadsiatich rokov, keď ho vyhľadal riaditeľ Mestského múzea Bratislavy, pán Jančo. Rozhovor začal tým, že pán Jančo skontroloval, či som ten správny človek zo Švédska a keď zistil, že skutočne každý týždeň cestujem z Bratislavy do Štokholmu, a že auto SAAB stojace pred mojim domom mi skutočne patri, tak sa rozhovoril. „Ja som tiež vlastníkom auta značky SAAB a som s ním veľmi spokojný.“ Franti prikývol a stále nechápal prečo sa pre neho vtedy neznámy človek prišiel porozprávať o autách práve s ním. „Mám však jeden problém“, pokračoval pán Jančo. „Mám zhrdzavený výfuk a potreboval by som ho vymeniť.“ Franti stále nechápal, prečo mu pán Jančo rozpráva o výfuku a tak povedal: „Treba iba nájsť predajcu spoločností SAAB na Slovensku a kúpiť si novy výfuk.“ -„V tom je ten problém“, odpovedal pán Jančo. „My tu predajcu týchto áut nemáme. Vy by ste mi nejaký výfuk mohli priniesť zo Švédska, keď tak často cestujete. Môže byt aj trochu opotrebovaný zo šrotoviska.“ Franti nevedel, čo má odpovedať a tak sa pána Janča, ktorého meno vtedy ešte nepoznal opýtal: „Poznáte to tu na Devíne?“ -„Veľmi dobre“, odpovedal pán Jančo a konečne sa predstavil. „Kúpil som tu jeden pozemok pri parkovisku“, povedal Franti „a idem sa tam pozrieť. Ak chcete, tak vás tam zaveziem, a môžete si vyskúšať aj tento posledný model auta SAAB, v ktorom ja cestujem. Je to špeciálne turbo s pohonom na všetky štyri kolesá.“ Po pár sto metroch pozdĺž Dunaja, pri nejakej starej budove, pán Jančo zrazu zastavil auto a povedal: „Musím vystúpiť, zase tu niekto rozbil okná a vylomil dvere.“ Keď vystúpili, pán Jančo mu porozprával, že je riaditeľom mestského múzea, a že mu mesto túto budovu amfiteátra zverilo do správy. Problémom bolo to, že múzeum nemalo peniaze na rekonštrukciu budovy a žiaden potenciálny nájomník by sa do nej nechcel nasťahovať, pretože budova nemala napojenie na elektrinu, ani na mestskú kanalizáciu. Porozprával tiež, že mesto nedávno ukončilo architektonickú súťaž na obnovu amfiteátra a teraz pripravuje konkurz, ktorého cieľom je nájsť nájomníka, ktorý by amfiteáter obnovil podľa mestskej štúdie a predložil tiež návrh na jeho využitie v budúcnosti. Pokračovali autom až na parkovisko, z ktorého viedla asfaltová cesta hore na hrad. Pán Jančo sa poďakoval za možnosť šoférovať Frantiho auto a vypýtal si jeho vizitku pre prípad, že by sa s tým výfukom niečo dalo urobiť.

Ani nie do dvoch týždňov Frantimu zvonil telefón a zistil, že pán Jančo sa s ním chce stretnúť ohľadom amfiteátra. Keď sa stretli, tak sa dozvedel, že mesto skutočne vypísalo konkurz na prenájom amfiteátra a pán Jančo navrhol, aby sa ho zúčastnila niektorá z jeho spoločností. Pripomenul tiež, že účastníci konkurzu musia preukázať, že majú 18 miliónov korún na učte v banke, ktoré budú potrebné na rekonštrukciu objektu. Už si ani nepamätal, prečo pánovi Jančovi vyhovel a jeho švédska spoločnosť napísala trojstranový dokument, v ktorom predložila svoj plán a podmienky, za akých sa chce zúčastniť obnovy amfiteátra. Do dvoch týždňov obdržal dopis, v ktorom mu Mestské múzeum oznamovalo, že jeho švédska spoločnosť vyhrala konkurz na obnovu amfiteátra, a že má pripraviť návrh nájomnej zmluvy. Na ekonomickom oddelení sa opýtal, či poznajú nejakého šikovného právnika a keď mu nikoho neodporučili, tak sa obrátil na pani Folbovú, ktorá v tom čase robila jeho právnu agendu. V ten istý večer už mal návrh nájomnej zmluvy v ruke a cestou na Devín ho nechal aj na Mestskom múzeu. Na druhý deň mu z múzea zavolali, aby prišiel podpísať nájomnú zmluvu a prevziať výkresovú dokumentáciu víťazného architektonického návrhu na obnovu amfiteátra.

Neskôr však nastali veci, ktorým dodnes neporozumie, ktoré zablokovali možnosť akéhokoľvek využitia amfiteátra a jeho obnovy. V podstate mu mesto oznámilo, že neuznáva nájomnú zmluvu a vždy uvádzalo groteskné dôvody prečo. Po dvadsiatich rokoch súdneho procesu sa vec znovu vrátila do hry…