Kapitola 4- Burebista

Vôňa kadidla prenikala ďaleko od miesta obradu, ktorý viedla vrchná kňažná- striga, za účasti všetkých kmeňových náčelníkov, ktorí sa na príkaz kráľa Dákov Burebistu zhromaždili v Parjene (dnešná Nitra).

Vodca kmeňa Kvádov Ariovista, ktorý tu sídlil mu navrhol, aby presvedčil svojich spojencov o nevyhnutnosti postaviť sa proti expanzívnym Keltom. Kvádi vyznávali boha Perúna, ktorého obyvatelia vo východnej Dácii nazývali Zalmoxiom- vládcom zeme. V západnej časti jeho ríše ešte prevládal matriarchát a postavenie žien demonštrovali kňažné, ktoré vládli duchovnu mnohých kmeňov. Na východe jeho ríše však už nový kňazi preberali staré chrámy a zavádzali nové formy obetí a rituálov pre velebenie bohov. V Hornej Dácii, ktorej severnú hranicu tvorili Suevské hory (dnešné Tatry),vládli okrem Kvádov aj dva vandalské kmene. Na severozápade to boli Zilingovia a na ústí rieky Hron sídlili Hastingovia. Kmene Semnonov obývali územia na sever od Suevských hôr.

Kráľ pozoroval zhromaždených náčelníkov prevažne z kmeňov suevského kmeňového spojenectva a dúfal, že obrad vykonaný na počesť boha Stri na nich zapôsobí. Radšej by sám mal obrad na Perúnovom obetišti, ale chápal, že takýto obrad sa dá zorganizovať iba po víťazstve nad Keltmi. Kňažnú poznal už dávno a vedel, že svoje remeslo ovláda. Pochádzala z kmeňa herulov- Srbov, ktorí sa dnes rozdelil na dva veľké kmene. Jeden obýval Ilýriu a druhý bol rozptýlený pozdĺž riek kontinentu. Všetci ich náčelníci boli tiež prítomní na dnešnom obrade a kráľ vedel, že ich účasť, alebo neúčasť na pripravovanom ťažení rozhodne o jeho výsledku. Kňažná, ktorej viera bola starodávnou kumírskou tradíciou ešte z dôb, keď všetky jemu známe kmene spájala táto viera, sa chystala vykonať obrad na počesť boha pomsty a smrti Velesa. Jeho obetištia sa nachádzali na kopcoch zvaných aj chlmcami, ktoré Sloveni na severe volali tiež holmami.

Obetište boha Velesa bolo osvietene fakľami a obete v podobe štyroch keltských náčelníkov boli priviazané pri obetných stĺpoch. Kňažná začala spievať prastaré zariekania a Burebista cítil, že kadidlo zabralo a on sa pomaly začína vznášať nad prítomnými náčelníkmi. Bol to pocit absolútneho uvolnenia, rozdielny od nového obradu na počesť Perúna, ktorý sa uskutočňoval po boji a viedol k stavu opojenia z víťazstva. Dva citeľne rozdielne duševné orgazmy, ktorých vyvolanie si vyžadovalo prácu bud kňažných, alebo kňazov. Kňažná pokračovala v speve a pomaly sa približovala k obetnému nožu. Pred desiatkou rokov, v čase keď úlohu hlavnej kňažnej vykonávala jej matka, mal k dnešnej kňažnej veľmi blízko. Ako syn skírskeho kráľa mal povinnosť vzdelávať sa v starých tradíciách- mytologiách a jeho vzdelanie zabezpečovala práve matka kňažnej, ktorá dnes vykonávala pravdepodobne najdôležitejší obrad v jeho živote.

V hlave mu rýchlo prebehli spomienky, ako sa on a iné deti slovenských vodcov kmeňov, ktoré sídlili pozdĺž Dunaja, stretávali pri obradoch a diskutovali svoje zážitky a skúsenosti z týchto obradov. Kráľ a kňažná po viac ako troch rokoch cítili, že je medzi nimi aj iné puto ako priateľstvo a stali sa milencami. Vedeli, že si spolu ukradli iba zlomok času, ale čas, ktorý sa milosrdne vinul ďalej, sa vtedy zastavil a počkal na ich lásku. Keď sa čas naplnil, odišiel Burebista za svojím otcom a pomaly prebral vodcovstvo v kmeni, v ktorom si ešte pamätali ich príchod pod Suevské hory (Karpaty) cez Bythíniu, až niekde od jazera Van pod horou Ararat. Boli tu už dávno pred rozpadom ríše Urartu a ich náboženské rituály si preniesli ďaleko na západ. Napriek skutočnosti, že ich predkovia ešte stavali posmrtné mohyly pre svojich náčelníkov, im už dnešné náboženstvo neprikazovalo takto konať. Vedeli, že po smrti splynú všetci so svojim bohom a ich duša bude démonmi odovzdaná bohu podsvetia Kovladovi, aby ju neskôr vydal ďalšiemu pokoleniu ich kmeňa. Jeho túžba vykonať niečo významne počas svojho života bola obrovská a teraz konečne prišla príležitosť.

Kráľ sa rozhodol pre to najťažšie. Postaviť sa proti Keltom a zastaviť ich expanziu na východ. Vedel, že ani veľká Rímska ríša a ani Gréci si s nimi nevedeli poradiť . Preto bola táto výzva primeraná jeho ambíciám. Nedávno Kelti začali budovať osady pozdĺž riek Orava a Kysuca a týmto odrezali kráľove príjmy z obchodu medzi severom a juhom. Spoločne s kráľom Semnonov, ktorí žili na severe od Suevských hôr sa dohodli, že Keltov zastavia. Kráľ Semnonov zajal jedného z keltských náčelníkov a priviedol ho ako obeť na dnešné stretnutie. Burebista nepochyboval o jeho nenávisti voči Keltom.

Vodca Vinilov, sídliaci vo Vindobone (dnešná Viedeň), dovliekol ďalšieho keltského náčelníka. Kelt bol vodcom kmeňa, ktorý sa pokúsil kolonizovať územie Solnobane (dnešný Salzburg). Tretím zajatým Keltom bol náčelník, ktorého doviedli Rugovia, vyznávači boha Svantovita. Štvrtého zajal sám na ceste do Grécka.

Kňažná prestala spievať a pobozkala obetný nôž. Dotyk týchto pier poznal Burebista ako prejav lásky a poznal aj nôž, s ktorým obrad mal byt vykonaný. Nôž bol darom od boha Strí a nepodliehal skaze zubu času. Iba obrad vykonaný s týmto nožom bol vhodný pre tuto príležitosť a obrad mohla vykonať iba hlavná kňažná.

Pred každým obetným stĺpom stál kameň, na ktorý kňažná mohla vystúpiť tak, aby stála v polohe na vykonanie obetného obradu. Najprv vystúpila na kameň smerujúci na východ a zdvihla nôž. Neuveriteľne rýchlym pohybom noža vybrala srdce keltského náčelníka priviazaného k východnému stĺpu tak, že tento ani nezbadal co sa stalo. Srdce položila na kameň a postavila sa proti ďalšej obeti. Keď všetky štyri srdcia ležali a pulzovali na kameňoch, začala znovu spievať. Prítomní náčelníci vedeli, že nadišiel čas veštby.

Kňažná opatrne vybrala z koženého puzdra najsvätejší predmet všetkých kmeňov, ktorým vládol. Oko boha Strí. Táto zlatá palica s veľkou obručou, na ktorej sa nachádzala soška jeleňa, bola rituálnym nástrojom, pomocou ktorého kňažná mohla vidieť do budúcnosti. Videl, ako srbskí náčelníci spozorneli, pretože vedel, že Oko boha Stri poznajú iba z rozprávania. Pred stáročiami patrilo Oko Herulom, ale po vnútornej vojne medzi nimi bolo Oko odovzdane Skirom.

Kňažná zdvihla palicu symbolizujúcu Oko do výšky a začala vyslovovať staré zaklínadlo. V obruči Oka sa zrazu rozsvietilo svetlo. Pomocníčky kňažnej ho rýchlo svojimi kadidlami stlmili a obklopili kňažnú tak, že nikto nemohol vidieť, ako sa s Okom narába. Iba kňažná mala právo nahliadnuť do svetla a vidieť budúcnosť.

Po chvíli, ktorá trvala ako večnosť, sa obrátila k náčelníkom a vyriekla: „Boh Stri je s vami. Víťazstvo je vaše.“ Uklonila sa pred kráľom a pomaly začala ustupovať smerom k svätyni. Jej pomocníčky ju stále zahaľovali dymom z kadidiel a prítomní postrehli zmenu vône kadidla. Obrad sa skončil.

Kráľ sa prichytil pri túžobnej myšlienke na milovanie sa s kňažnou, ale vedel, že to je nemožné. Kňažná už nepatrila tomuto svetu a jej mimoriadne schopnosti by možno naveky boli stratené. Nariadil, aby sluhovia doniesli kožené mapy území, kde mohlo dojsť k stretnutiu jeho vojska s vojskom Keltov.

Najsilnejším kmeňom Keltov na západ od územia Vinilov bol kmeň Bójov, ktorých spojencami boli kmene Sikordisov a Tauriskov. Keby sa Burebistovi podarilo poraziť ich, získali by Dákovia nielen daňovú nadvládu nad osadami Keltov, ale otvorila by sa aj cesta pre výboje na západ a juh. Predložil náčelníkom svoj plán, ktorý spočíval v tom, že vylákajú Keltov tak, aby ich vlastným hlavným vojskom mohli napadnúť vtedy, keď jedna strana keltského vojska bude ohraničená Neziderským jazerom a nebudú mat kde ustúpiť. Lákadlom mali byt kvádski ľahkí jazdci, ktorí mali začať sériu nájazdov na keltské osady a týmto vyvolať keltskú odvetu proti sídlu Kvádov v Parjene. Jediná cesta proti Kvádom viedla popri Neziderskom jazere a špióni v sídlach Keltov mali zabezpečiť informáciu o blížiacej sa odvete. Skúsenosti z predchádzajúcich vojen ukazovali, že taktika postupu Keltov pozdĺž riek je vždy tá istá. Jazero však nebolo riekou a ústup bol nemožný.

Burebista vysvetlil náčelníkom v čom spočíva slabina keltských bojovníkov. Najprv ich musia zatlačiť tak, aby sa rady bojovníkov prehustili. Potom musia pomocou lučišníkov napadnúť zhustenú keltskú armádu a nakoniec pobiť všetkých ranených a boja neschopných Keltov. Každý kmeň má dodať 1000 lučišníkov s ťažkými strelami v počte 300 striel na lučišníka. Ďalej majú kmene zabezpečiť 1500 ľahkých jazdcov na dorazenie nepriateľa. Žiaden z náčelníkov neprotestoval a Burebista rozhodol, že armáda sa zhromaždí medzi Vindobonou a Dunajom, na mieste kde nie sú žiadne keltské osady a ani obchodné cesty.

Keď žiaden z náčelníkov nevyužil svoje právo postaviť sa proti kráľovmu návrhu, bolo potvrdené, že akcia sa bude konať a kráľovi bolo odovzdané velenie. Zodpovednosť prešla na špehov a hostina mohla začať.

Slnko ešte nevyšlo a kňažná so svojimi spoločníčkami už nasadali na kone. Mali pred sebou deň jazdy a večer už chceli byt doma. Stráže úctyhodne otvárali hlavnú bránu pre tento malý sprievod, pozostávajúci iba zo žien, ktoré boli všetky ozbrojené. Doteraz sa nikdy nestalo, žeby sa niekto odvážil napadnúť sprievod hlavnej kňažnej. Musia po obede prebrodiť Dunaj pár kilometrov na sever od Devína, a dosiahnuť ich vlastnú svätyňu na pravom brehu. Dve veľké pevnosti chránili vstupnú bránu do srdca Európy. V jednej vládla kňažná a v druhej Burebista s Ariovistom. Každý večer si pevnosti vymieňali dohodnuté signály a navzájom si potvrdzovali, že je všetko v poriadku. Myšlienky kňažnej sa stále vracali k včerajšiemu obradu a obraz Burebistu si nemohla vyhnať z hlavy. Musia zvíťaziť.

Obraz č.1- Porážka Keltov- Burebista