Kapitola 38- Bohovia alebo anjeli?

Nasledovali Marka, ktorý ich viedol chodbou v ktorej bolo svetlo, ale nehoreli tam žiadne fakle. Steny chodby boli hladké ako sklo a Roland s Eldou mali pocit, že sa ocitli v inom svete. Mark sa otočil a vidiac ich vzrušenie a neistotu povedal: „Ešte pár metrov a budete to počuť.“ Za malú chvíľku bolo počuť tóny neznámeho strunového nástroja, ktoré na nich pôsobili tak, že neistota, ktorú doteraz pociťovali, sa pomaly premieňala na pocit harmónie a istoty. Pred nimi sa otvorila obrovská sála, v ktorej sa nachádzali vysoké budovy z bieleho kremeňa. Okolo domov bola zeleň a v priestore nebol žiaden pohyb.

„Kde to sme?“, spýtal sa Roland. „Doviedol som vás do sveta iných inteligentných bytostí, ktoré tak ako my žijú tu na zemi. Niektorí ľudia si myslia, že sú to bohovia a všetky mne známe náboženstvá ich považujú buď za bohov, alebo božích poslov často zobrazovaných ako anjelov. Kláštor, ktorého som opátom už od nepamäti chráni vstup do ich sveta a oni nás učia veci, o ktorých sme dodnes nevedeli.“ Roland sa pokúsil poloziť ďalšiu otázku, ale cítil, že hudba, ktorú počúval, efektívne spacifikovala jeho zvedavosť. „Na dnes to bude stačiť“, povedal Mark a vydal sa k vstupu do chodby, ktorou prišli. Tóny strunového nastroja sa pomaly vytrácali z ich hláv a ich mozgy začali vnímať svet, z ktorého prišli.

Elda konečne prehovorila. „To, čo sme videli a zažili, zostane medzi nami. Našou úlohou je odovzdať odkaz Gelamíra Slovenom. Už nebudeme potrebovať nových bojovníkov do Afriky a prístav na ostrove v severnej Itálii (Venedik- Benátky) bude spolu s prístavmi na Sicílii a Sardínii stále chrbticou nášho loďstva v Stredozemnom mori. Časť našich lodí sa presunie na sever do Suevského mora a založíme tam Novú Dáciu.“ -„No a čo bude s našim kresťanským učením?“ -opýtal sa Mark. -„Počas vyjednávania s Justiniánom sme mu dali sľub, že na územiach Slovenov môže pôsobiť aj rehoľa Benediktínov, ktorí od neho dostanú poverenie šíriť jeho predstavu kresťanstva. Ich symbolom budú tri kopce s byzantským krížom.“

Všetci traja pokračovali v spoločnej ceste von z kláštora a pred jaskyňou stretli vojakov z ich sprievodu, ktorí boli zahĺbení do diskusie s mníchmi z kláštora. Jeden z vojakov menom Johan, ktorého matka bola ariánsku kazateľkou, sa im vyrovnal v poznatkoch o ariánskom kresťanstve a s údivom počúvali to, čo hovoril. Keď vojaci videli, že prichádza ich veliteľ Roland, tak sa diskusia prerušila a vojaci sa zoradili do vojenského útvaru. Roland ich pozdravil a povedal: „Len diskutujte, tu niet nepriateľov.“ Johan nečakane oslovil Rolanda: „Rád by som s tvojim dovolením zostal tu v kláštore“, povedal. „Vždy som sníval o tom, že sa niečo môžem naučiť a títo mnísi vedia veľa o veciach, ktoré u mňa prebudili veľkú zvedavosť. Ak tu zostanem, budem naďalej verný Gelamírovi a nasej ariánskej myšlienke.“ Roland sa pozrel na Marka, ktorý vojaka pozorne počúval a čakal na jeho reakciu. „Ak ťa opäť prijme do kláštora, tak tu môžeš zostať. Možno raz príde čas, kedy budú potrebovať aj služby vojaka.“ Mark prišiel bližšie k vojakovi a položil mu ruku na plece: „Ako opát kláštora ťa vítam medzi nami.“ Mnísi začali tlieskať a Roland spolu s Eldou mali pocit, že sú doma medzi svojimi.

Po krátkej chvíľke voľnej diskusie zrazu Roland zavelil: „Balíme a odchádzame. Musíme dobehnúť našu kolónu a pokračovať ďalej na sever.“ V jeho blízkosti sa objavila Elda a podala mu jeho zbrane. „Je čas plesknúť bicom“, povedala s úsmevom.

Keď zostupovali nadol zistili, že s koňmi je oveľa ťažšie ísť strmým kopcom dole, ako nahor. Nakoniec Roland zoradil vojakov pod kopcom a nariadil, aby traja vojaci išli na dohlaď pred ostatnými. Všetci si pamätali cestu, ktorou prišli a cesta im nerobila žiadne problémy. Roland s Eldou robili zadný voj a tak ich kone kráčali blízko a oni sa mohli nerušene rozprávať. „Čo budeš ako kazateľka kresťanstva robiť teraz po tom všetkom, čo sme zažili?“ -spýtal sa priamo Roland. „Budem kázať o láske k svojim blížnym“, odpovedala. „Toto o povinnostiach a službách Bohu vymením za služby a povinnosti voči sebe samému a všetkým tým, ktorí tu v mieri žijú s nami už odpradávna.“