Kapitola 35- Studená vojna

Skupina robotníkov odvíjala oceľové lano z obrovského kotúča a pomocou špeciálneho nástroja umiestneného na bagri toto lano vsúvala najprv do jednej a potom do druhej kladky. Dolná kladka visela minimálne jeden meter nad hrubou betónovou platňou s priemerom sedem metrov. Nad ňou vo výške asi päť metrov visela druhá kladka uchytená na podpornej konštrukcii s nosnosťou okolo 300 ton. Franti vypočítal, že platňa, ktorú chceli nadvihnúť by nemala vážiť viac ako 150 ton a nezostávalo mu nič iné, než čakať na to, kedy montéri z VUNARU ukončia prípravu kladkostroja, ktorý montovali.

Bolo už pár minút po dvanástej, keď jeden z montérov našiel Frantiho v podzemnom laboratóriu a oznámil mu, že kladkostroj je pripravený. „Už ste obedovali?“, spýtal sa Franti. „Od siedmej rána montujeme kladkostroj a pijeme iba vodu“, odpovedal montér. „Choď za ostatnými a povedz im, že ideme spolu na obed do Vaxholmu, a že za 15 minút odchádzame z prístavu.“ Montér sa usmial a ticho povedal: „Zase nebude žiadna polievka.“ Franti to počul a odpovedal: „Bude pivo, zelenina, hlavné jedlo, káva a koláčiky.“

Za 15 minút už montéri nastupovali do hliníkovej lode typu Anytec, ktorú Franti používal na plavbu medzi ostrovom na ktorom býval a ostrovom na ktorom pracovali. Už viac ako 10 dní chodili na spoločný obed do Vaxholmu, centrálneho ostrova v blízkosti, ktorý na rozdiel od tých predošlých ostrovov bol cez most prepojený s pevninou.

Cesta v rýchlosti okolo 40 uzlov netrvala viac ako 10 minút, a slovenskí montéri už po pár dňoch námorného tréningu fungovali ako skúsení námorníci. Ani nie 15 metrov od miesta, kde vyviazali loď, boli dvere do miestnej krčmy, ktorá ponúkala tradičné švédske denné menučko. Ryba, mäso, alebo niečo diétne. Namiesto polievky si každý mohol naložiť zeleninu zo švédskeho stola.

Keď dojedli tak, si skoro každý doprial švédsku kávu s koláčikmi, ktorých typ a forma bol iný každý deň.

O druhej hodine už boli pri kladkostroji a Franti všetkým nariadil, aby stáli minimálne 30 metrov od konštrukcie, na ktorej visel kladkostroj. Sadol si do bagru, na ktorého podvozku bol upevnený voľný koniec lana a začal cúvať. Videl ako Christoffer zapol kameru a presunul sa do bezprostrednej blízkosti platne, ktorú chceli nadvihnúť. Laná sa napli a Franti cítil, že pohyb ťažného bagru sa zastavil. Asi po 20 sekundách sa zrazu platňa o pár centimetrov nadvihla a bager znovu začal cúvať. Keď platňa bola vo výške okolo jedného metra, začal Christoffer prudko gestikulovať a Franti pochopil, že chce aby platňu znovu spustil dolu. Prepol chod bagru na chod dopredu a platňa pomaly klesala tam, kde pôvodne ležala. Nikto okrem Christoffera nechápal čo sa dialo.

Franti vyskočil z bagru a išiel sa ho opýtať čo sa stalo. „Musím s tebou hovoriť a musíš si pozrieť moju nahrávku“, povedal Christoffer. Bolo na ňom vidieť, že je riadne rozrušený. „Musíme ísť do kancelárie a nikto zo Slovákov tam nesmie byť.“

V kancelárii pripojil Christoffer kameru na veľkú obrazovku a ticho povedal: „Teraz pozeraj.“ Na obrazovke sa objavila veľká sála so stoličkami a stolmi, na ktorých sa nachádzali obrazovky vyrábané niekedy v rokoch 1960-1970. Franti mal pocit, že pozerá na americký film z obdobia studenej vojny. „Je to riadiace centrum pre niečo, čo sa vybudovalo po vojne a ja tuším, čo to je zašepkal Christoffer.“

Keď pred desiatkou rokov kúpili ostrov Stora Höggarn, podpísali zároveň zmluvu so špeciálnou štátnou spoločnosťou, ktorá bola zodpovedná za skladovanie palív pre švédske vojsko. Vojaci platili za prenájom cisterien na ostrove a starali sa aj o ich údržbu. Vždy tvrdili, že sa na Höggarne skladuje letecké palivo a Franti nikdy nepochyboval, že tomu tak aj bolo. Pred pár rokmi Franti vypovedal zmluvu s vojakmi a začal budovať výskumné centrum pre prieskum zemskej kôry. Podzemné priestory sa pomaly premieňali na technické laboratória, kde sa testovali dostupné technológie, ktoré sa používali v banskom priemysle. Na rozdiel od technického pokroku vo všetkých priemyselných odvetviach zostalo dodnes podzemné staviteľstvo a banský priemysel na technickej úrovni spred sto rokov. Bola tu technická a komerčná príležitosť preniknúť do tohto segment a spolu s VUNAROM začali výskum a vývoj novej generácie raziacich metód.

Raz, keď odstraňovali oceľové potrubia, ktoré do podzemia dopravovali palivo z prístavu, zistili, že chemické látky v potrubí nenesú stopy leteckého paliva, ale stopy paliva pre ponorky. Nikto tomu nevenoval pozornosť a práce v podzemí pokračovali ďalej.

„Budeme musieť riadne prehodnotiť históriu ostrova“, povedal Christoffer. „Možno fámy o amerických ponorkách vo švédskych výsostných vodách počas studenej vojny vôbec nie sú fámy. Zatiaľ v tom nevŕtajme a zabudnime na to, čo sme videli“, povedal Franti. „Musíme si tiež premyslieť, čo povieme našim montérom.“