Kapitola 30- Rím (455 n.l.)

Skupina vandalských bojovníkov si razila cestu k palácu pápeža. Ich vodca Huneric videl, že bez ďalších bojovníkov nedokážu preraziť odpor pápežových vojakov a zastavil útok. Privolal veliteľa Sama a požiadal ho, aby doviedol posily. Chcem, aby si zavolal Alexandra a jeho Zilingov. Nájdeš ich pri Koloseu, ktoré včera dobili. Vdovu po cisárovi Valentinianovi III aj s jeho snúbenicou Eudociou už zachránil v Ravene a teraz bol anjelom pomsty voči tým, čo si objednali jeho vraždu. Rozhodol sa, že pápežovo sídlo Rím vypáli tak, aby už nikdy nepripomínalo to, čím bolo kedysi.

Po roku 410, keď Rím dobili Vizigóti, už v Ríme sídlil iba pápež. Cisári Západného Ríma už ríšu dávno riadili z Raveny, a keď sa rímske ríše nebili medzi sebou, tak sa bili s Húnmi alebo Vandalmi v Afrike. Otec Hunerica Geiseric si za sídlo svojej ríše v Afrike vybral Kartágo a v roku 435 si mierovou zmluvou s Valentinianom zabezpečil pokoj pre seba a ariánsku cirkev vo svojej ríši.

Keď pápež Leo ako vodca katolíkov videl, že katolícka dogma nemá v boji o duše v konkurencii s kresťanskými áriami bez pomoci štátu šancu na prežitie, začal financovať rôzne nepokoje a malé povstania proti cisárovi Valentinianovi. Nakoniec si najal vrahov a tým sa podarilo cisára zavraždiť. S čím ale nerátal, bola rýchla pomsta zo strany Vandalov. 16. marca bol Valentinian zavraždený a už 2. júna sa Vandali vylodili neďaleko Ríma. Flotilu viedol po dohode so svojim otcom a cieľom nebolo iba zničenie Ríma, ale aj pripraviť svadbu s dcérou Valentiniana Eudociou, a tým zabezpečiť nárok Vandalov na Rímsky trón.

Zbadal, že na druhej strane ulice v smere odkiaľ prišiel on a jeho bojovníci, sa objavila veľká skupina urastených bojovníkov s bojovými sekerami v rukách. Netrvalo dlho, a asi tristo bojovníkov sa pridalo k jeho skupine. Ich vodcom bol vždy usmiaty Alexander s modrými očami a čiernymi vlasmi. Spomenul si na ich prvé stretnutie pred už skoro piatimi rokmi, keď na lode Vandalov ďaleko na severovýchode pobrežia Itálie nakladali posily z vandalských kmeňov, ktoré žijú pod Suevskými horami (dnešné Tatry). Alexander bol synom náčelníka Zilingov, ktorí kontrolovali obchodnú cestu na sever do Hyperborey cez Suevské hory. Po prekročení Suevských hôr sa dalo pokračovať ďalej až k Suevskému moru pozdĺž dvoch riek. Alexandrovi bojovníci mali so sebou železné sekery na dlhých poriskách, ktoré oni sami nazývali valaškami. V porovnaní s rímskymi mečmi to boli smrtonosné zbrane a žiadni Rimania nechceli proti nim bojovať. Ďalším prekvapením bolo, že časť vandalských bojovníkov mala so sebou aj ženy. Odchádzali a vedeli, že sa pravdepodobne už nikdy nevrátia. Alexandrova žena sa volala Freja, čo podľa neho bolo oficiálne meno jeho milovanej frajerky. Aj teraz stala pri ňom.

„Som rád, že ste prišli“, povedal Huneric. „Na konci ulice je pápežov palác a sú tam aj jeho bojovníci. Musíme ho zajať a donútiť, aby zastavil odpor Rimanov. “ Alexander prikývol a povedal: „Ty zostaň tu a my ich napadneme zozadu.“ Netrvalo dlho a okolo paláca bolo počuť zvuky boja a hrozný krik. Huneric videl ako sa dvere paláca otvorili a v nich sa objavili bojovníci s valaškami. Videl aj Alexandra, ako za vlasy vlečie nejakého vyobliekaného Rimana. Keď ho dovliekol až k Hunericovi tak povedal: „Dovoľ, aby som Ti predstavil pápeža Lea.“ Pápež prosíkal o svoj život a Huneric mu rýchlo vysvetlil podmienky jeho ďalšieho života.

Večer už bol Rím v ich rukách a nikto nekládol ďalší odpor. Všetko, čo malo nejakú cenu sa ešte týždne nakladalo na lode. Pápež Leo sa začal učiť ako smrdí chudoba, a množstvo remeselníkov sa dobrovoľne prihlásilo do ich služieb v Kartágu.

„Nenakladajme všetko“, povedal Huneric Alexandrovi. „Vždy, keď budeme plávať okolo si môžeme niečo odniesť“, povedal s úsmevom. „Nezabudnite, že Rím nemá pristav“, vstúpila do rozhovoru Freja. „Je to minimálne dva dni cesty z prístavu. Na kameňolom je to ďaleko od mora a niekto to v budúcnosti určite zase premení na mesto.“

„Nechajme tu pár remeselníkov, aby odstránili a zhromaždili všetko, čo je z kovu“, povedal Alexander.

„Teraz sa vydajme domov do Kartága a ideme Ťa ženiť tak, ako sa na Zilingov (Žilinčanov) patrí.“

Večer, keď prišli do prístavu, Alexander s Frejou na príkaz kapitána prístavu otvorili pergamen, ktorý dostali od Hunerica. Freja začala čítať a ticho vykríkla: „Sme pozvaní na svadbu Hunerica a dostali sme od neho aj dar re nás: loď aj s nákladom. Loď sa volá Alita a všetko, čo je v nej, je naše.“ Keď pozreli dole do prístavu hneď vedeli, ktorá loď je Alita. Zilingovia s valaškami ju strážili ako oko v hlave a všetci sa nachádzali na lodiach okolo nej.

Vstúpili na palubu, kde ich privítal kapitán lode Johan. Alexander zavelil: „Ideme domov do Zili…“ Hneď sa opravil a zavelil: „...do Kartága!“

Obraz č.6- Vyplienenie Ríma r. 455