Kapitola 3- Vstupná brána

Sedeli v operačnom centre Devínskeho majáka a študovali výsledky práce prístrojov, ktoré použili v Devínskom amfiteátri. Maják bol postavený Vandalovým slovenským priateľom pred siedmimi rokmi, a slúžil ako prechodné bydlisko jeho priateľa na Slovensku, kombinované s verejnými priestormi pre potreby podnikania a priestormi pre príležitostné ubytovanie návštevníkov. Majáky vždy symbolizovali orientačný bod pre tých, ktorí prichádzali, ale aj pre tých, ktorí odchádzali. Ich svetlo bolo materializáciou nádeje a pokračovaním večného ohňa, ktorý na Devíne horel pred viac ako tisíc rokmi. Keď oheň napokon vyhasol, vystriedali sa na Devínskom brale rôzni vládcovia. Ich spoločným menovateľom bolo často to, že zabíjali a utláčali ľudí patriacich ich vlastnému národu. Či ich zabili viac z vlastnej iniciatívy, alebo v službe cudzincov, je otázne. Slováci sa dnes konečne môžu dozvedieť aj o krutovláde posledného komunistického režimu vďaka pomníku, ktorý bol nedávno postavený na Devíne. Pomník nielen pripomína mená obetí, ale definuje aj ich hrozitánsky počet. Vrahovia z toho času, ako aj funkcionári komunistickej strany zodpovední za tieto zločiny žijú dnes bez potrestania a schovávajú sa medzi ľuďmi na Slovensku a v okolitých krajinách.

Operačné centrum v majáku na Devine patrí starému spolku posledného kráľa vandalov Gelamíra, a spolu s inými centrami tvorí sieť bodov, ktoré dnes slúžia ako oázy pre ľudí zaoberajúcich sa záhadami histórie. Vandalove meno je prezývkou člena spolku a on si bol vedomý toho, čo toto členstvo znamená. Vandal vedel, že maják bol postavený tak, aby monitorovacie zariadenia v jeho podzemí nemohli byť odpočúvané a jeho okná boli určite z nepriestrelného skla. Jeho slovenský priateľ financoval nielen rozsiahly technický výskum, ale bol aj jedným z filantropov, ktorí financovali jeho historický výskum.

Martina študovala priebeh vizualizácie výsledkov monitorovania pomocou termálnej kamery a zemného radaru, ktorý Vandal spolu so Sandrou zabezpečili v objekte amfiteátra. Tlačiareň tlačila vrstvu za vrstvou a pomaly sa vytváral obraz dutín v Devínskom brale. Vzdialenosť každej vrstvy bola desať centimetrov a každá vrstva mala farebný tepelný charakter. Skúsený analytik, a Martina ním bola, mohol pomocou tohto špeciálneho zariadenia bez problému študovať dutiny v masívoch hôr, alebo hlboko v podzemí. Asi dva metre za monitorovanou stenou sa nachádzali vstupné dvere do podzemia. Dvere boli zjavne kovové, a Martina so záujmom hľadala spôsob, akým by sa dali otvoriť. Kotvenie dverí bolo komplikované a ona cítila, že kotvenie je súčasťou zámkového mechanizmu. Musí sa poradiť s Vandalom a zariadiť ďalšiu návštevu v amfiteátri. Vedela, že to bude nebezpečné, ale bez optickej sondy, ktorú mala v úmysle vsunúť do priestoru medzi dverami a múrom, si neporadí so zámkom. Prešla do technického laboratória operačného centra a začala hľadať špeciálnu jadrovú vŕtačku, potrebnú na vyvŕtanie otvoru do vonkajšej a vnútornej steny chrániacej prístup ku dverám. Po chvíľke hľadania našla debnu s nápisom Sandvik DE 130. Špeciálne zariadenie bolo vybavené diaľkovým ovládaním riadiaceho modulu a malou hydraulickou jednotkou pre pohon vrtnej korunky. Našla aj optickú sondu vyrobenú spoločnosťou NEMO vo Švédsku. Optika sondy bola namontovaná na malom diaľkovo riadenom drone mikronizovanom tak, že dokázal lietať ako hmyz. Zobrala kufrík s dronom a jeho riadiacou jednotkou a vydala sa za Vandalom.

Našla ho pri stole, čo vlastne nebol stolom, ale veľkou obrazovkou, ktorá umožňovala porovnávanie rôznych máp a výkresov z rozličných období. Ich prekrývaním bolo možné simulovať toky riek a obchodných ciest niekoľko tisícročí dozadu. Keď sa k tomuto pridali aj výšky hladín mora v danom období, bolo zrazu možné pochopiť, o čom rozprávajú starí spisovatelia, napr. Ptolemajos a Adam z Brém.

Napriek skutočnosti, že Martina mala vyštudovanú archeológiu a históriu, bol Vandal niekým s poznatkami, ktoré pre ňu boli nielen nové, ale zároveň boli aj všeobecne nedostupné. Napríklad keď dnes ráno začínali si všimla, že zakryl vchod do podzemnej studne špeciálnou látkou. Keď sa ho spýtala, prečo zakrýva nádherné kovanie studne, tak jej záhadne odpovedal, že by ich mohlo rušiť. Tušila, že z nejakého pre ňu neznámeho dôvodu Vandal nechcel, aby to čo sa dialo v operačnom centre nepreniklo ani do studne. Ešte si pamätala svoju prvú návštevu v centre pod majákom, keď jej Vandal rozprával o tom, ako je podzemie Devína prepojené starými jaskyňami s touto studňou. Pre istotu bola studňa zaistená proti nečakaným návštevníkom z podzemných priestorov Devína poriadnymi mrežami. Vedela, že túto otázku dnes nevyrieši a vydala sa za Vandalom.

Vandal pracoval s mapou juhovýchodného pobrežia Švédska a v centre mapy svietilo meno Uppakra. Keď zbadal, že Martina pozoruje jeho prácu, ticho povedal: „Musím odletieť“.

Na jej tvári bolo vidieť prekvapenie, pretože bola presvedčená o potrebe a naliehavosti doriešiť otázku amfiteátra na Devine, a nevyhnutnú návštevu Hainburgu. Čo mohlo byť dôležitejšie?

Vandal zbadal rozčarovanie na jej tvári a začal hovoriť. Okolo roku 50 p.n.l. vytlačil Cézar Vánov z ich bydlísk na severe Európy. Stalo sa to vďaka tomu, že silu Keltov v centre Európy zlomil dácky kráľ Burebista a Rimania mohli následne zaútočiť na sídla Keltov v Gálii. Ani pomoc, o ktorú Váni na severe požiadali od Kvádov nepomohla. Cézarovi sa podarilo zastaviť Kvádov, ktorí prekročili rieku Rýn so svojim vodcom Ariovistom. Boje proti Kvádom sú opísané v Cézarovom diele Bello de Galico. Rimania mali viac vojakov a lepšie trénovanú armádu. Pod hrozbou porážky zo strany Rimanov sa Váni jednoducho rozhodli opustiť staré bydliská. Nasadli na lode a vydali sa na sever. Aby zachránili svoj kmeň pred nebezpečenstvom mora, rozdelili sa na dve skupiny. Prvá skupina plávala na severozápad a druhá na severovýchod. Tá druhá skupina založila na mieste, ktoré sa dnes vola Uppakra, novú osadu. Práve táto skupina mala so sebou aj kultové predmety kmeňa Vánov. Medzi nimi jeden, ktorý bol darom od anjelov. „Iba ja viem, čo to je, a ako ho nájsť- povedal Vandal. Poznám archeologičku Marlenu, ktorá pracuje na univerzite v Lunde a dohovoril som si s ňou stretnutie na pozajtra...“