Kapitola 28- Koniec Západorímskej ríše

Bol krásny večer v roku 405 a náčelníci kmeňov Kvádov, Vandalov a Alánov sa stretli v Nitre, aby prerokovali spoločný postup voči cisárovi Západného Ríma a pápežovi v Ríme. Keď v roku 361 zomrel cisár Konstantinus, ktorý bol hlavnou oporou ariánskeho kresťanstva, všetci verili, že každý kresťan v Rímskej ríši, si slobodne môže vybrať formu svojho vzťahu k Bohu a podľa nich aj ku Kristovi (jeho prorokovi- ariáni alebo jeho dvojníkovi- katolíci). Nový cisár Theodosius však už v roku 381 ako štátne náboženstvo vyhlásil kresťanskú dogmu- katolicizmus. V celej ríši začalo prenasledovanie ariánov a územia Dácie, Panónie a Ilýrie sa stali terčom katolíckych biskupov, ktorí už nevystupovali iba v mene Boha, ktorý ich vraj špeciálne poveril jeho zastúpením tu na zemi, ale aj v mene cisára. Vystupovanie v mene Boha ariánom nevadilo, pretože vedeli, že príslušníci ich kmeňov takýmto rozprávkam neveria. Horšie to už bolo keď katolícki hodnostári mohli obviniť ariánov z konaní proti Rímu a vyžiadať si vojenskú pomoc pri ich odstraňovaní z armády a z verejných funkcií.

Vodca Vandalov sa ujal slova. „Už od pradávna tu žijeme a niektoré naše kmene už stáročia žijú v Rímskej ríši. Rím sa nikdy nepokúšal bojovať proti našej viere. Vyznávať starých rímskych bohov museli iba tí, čo chceli robiť kariéru v rímskej administratíve, alebo byt senátormi. Theodosius a katolíci na čele s pápežom nám vyhlásili vojnu a my musíme odpovedať.“ Súhlasné prikyvovanie a mrmlanie náčelníkov a ich družín potvrdilo, že ariáni bez ohľadu na ich kmeňovú príslušnosť chcú bojovať za svoje práva.

Kráľ kmeňov Kvádov, ktorí mali sídlo v Nitre a ktorého všetci považovali aj za nekorunovaného vodcu všetkých Suevských kmeňov vstal a začal hovoriť. „Navrhujem, aby sme zaútočili na cisárove vojsko dvomi vojmi. Jedna naša armáda nech sa vydá priamo na Rím a zosadí cisára a pápeža. Druhy voj nech zaútočí na sídla Frankov, ktorí sú dnes jedinými a najvernejšími spojencami cisára.“ Nakoniec povstal vodca Alánov a navrhol, aby sa polovica jeho bojovníkov pridala k voju proti Rímu a druhá polovica k voju proti Frankom. „Pripravme tiež našich vojakov na to, že táto vojna môže trvať roky a dovoľme im zobrať so sebou ženy a deti.“

-„A kto bude chrániť našich, ktorí zostanú doma?“, spýtal sa jeden z pobočníkov kráľa Vandalov. Kráľ Vandalov povstal a povedal. „Okolo nás sú gótske kmene, ktoré síce hovoria iným jazykom, avšak aj tí sú všetci ariáni. Na východe Rímsku ríšu ohrozujú Huni, a ak sú títo nepriateľmi Ríma, tak sú určite našimi spojencami v budúcnosti.“

Vodca Vandalov potom otvoril pre neho chúlostivú otázku. „Všetci dnes vieme, že veliteľom rímskej armády je Stillicho, ktorý je narodený vo vandalskej rodine. Je stále ariánom, čo jeho cisár Honorius tiež nevidí ako správnu vec. Cisár sa obava, že sa buď spoji s nami, alebo s ariánskymi Vizigótmi. Bojím sa o jeho život.“

Jeden z veliteľov Alanov zdvihol ruku a následne sa postavil. „Ako všetci už viete, naši ťažkí lučišníci dokážu prestreliť štíty rímskych vojakov, ktorí sa nimi chránia pred lučišníkmi. Navrhujem, aby každý kmeň dodal 1000 vojakov, ktorých my budeme pár mesiacov trénovať v umení ťažkého lučišníctva.“ Keď všetci počuli a zvážili tuto ponuku, nálada v sále sa vylepšila. „Navrhujem tiež, aby kmeňoví náčelníci potvrdili naše dohody tým, že povolia svojim chlapcom a dievčatám vstupovať do požehnaných vzťahov naprieč kmeňovým hraniciam.“ Súhlasné mrmlanie potvrdilo aj túto dohodu napriek tomu, že nie všetci si vedeli predstaviť takéto partnerstvá. Ich ariánska viera však dávala ženám možnosť voľby partnera a pred bohom si všetci ariáni boli rovní. Bez toho, aby si v tom okamihu uvedomovali, čo vlastne schválili, sa touto mierovou cestou vlastne dohodli na vytvorení nadkmeňovej spoločnosti, ktorú neskôr Samo a Rastislav nazývali národom Slovenov.

Obraz č.5- Odchod časti kmeňov Suevov, Vandalov a Alánov z Hornej Dácie proti Rímu