Kapitola 26- Helena

Helena sedela na malej vyvýšenine, pri brehu rieky Hron a pozorovala cestu, ktorá viedla na juh pozdĺž rieky. Očakávala posla od svojho syna Konštantína. Veliteľ jej vojenskej ochranky rozostavil vojakov tak, aby lemovali poslednú stovku metrov na juh od jej tábora. Hore cestou sa rútil jazdec na koni a kričal na veliteľa: „Už idú!“

Za chvíľku už bolo v diaľke vidieť kolónu jazdcov a vozov, ktorí smerovali na sever k jej táboru. Keď prišli bližšie videla, že v ich čele ide jazdec v parádnej rímskej uniforme a vedie svojho koňa práve k nej. Niekoľko metrov od nej zoskočil z koňa a pokľakol na jedno koleno. „Helena, ak sa nemýlim“, povedal, keď pozeral na jej dvojitý náhrdelník a palicu, ktorá jasne potvrdzovala, že stretol členku cisárskej rodiny. Helena prikývla a vstala zo sedadla, na ktorom sedela. Veliteľ jej ochranky naznačil vojakom, aby sa zhromaždili okolo príchodiaceho dôstojníka tak, aby v prípade potreby mohli ochrániť Helenu.

„Môžeš sa postaviť“, zavelila Helena a podala príchodiacemu ruku, ako symbol ponúknutej pomoci. „Aké správy mi prinášaš od môjho syna Konštantína?“ -opýtala sa ho na priamo. Dôstojník kývol na jedného vojaka z jeho sprievodu a ten doniesol nejaký predmet zabalený v červenom súkne.

„Dovoľ mi najprv odovzdať Ti dar od tvojho syna a zároveň mi dovoľ predstaviť sa. Volám sa Alan a narodil som sa tak ako Ty medzi slovenmi v provincii Bythínia. Som veliteľom osobnej stráže Konštantína, ktorý ma poveril odovzdaním tohoto daru a aktuálnych informácií od cisára z Ríma.“ Odkryl červené súkno, ktoré zakrývalo bielu pyxidu zo slonoviny a Helena videla, že na pyxide je vyobrazená jej podoba a iné výjavy, ktorým rozumela len ona a jej syn Konštantín.

Ovládla záplavu citov, ktoré by ju donútili vyroniť pár sĺz vďačnosti a s úklonom sa poďakovala pri preberaní pyxidy. Neodpustila si však poznámku- „Už som si myslela, že na mňa zabudol.“

Počas pripravenej hostiny pre návštevníkov sa začala zaujímať o pomery v Ríme. „V minulom roku (325) cisár Konštantín zvolal eukemický koncil do Nicei s cieľom donútiť kresťanov, aby sa zjednotili vo výklade kresťanstva tak, aby kresťanstvo mohol povýšiť na štátne náboženstvo. Keď sa prítomní kresťanskí zástupcovia nevedeli dohodnúť, rozhodol cisár sám a to aj napriek tomu, že ešte nebol pokrstený v hodnovernom obrade. Priklonil sa k tým, ktorých nazývame katolíci a zakázal tzv. Ariánske vyznanie viery.“ Helena si pri týchto slovách vzdychla a ticho povedala: „Ja som ariánka a nemienim sa vrátiť do Ríma. Všetci v Dácii sme ariáni a našu vieru si nevieme predstaviť ako statne náboženstvo.“

„Viem co cítiš“, odpovedal Alan. „Ja som tiež arián, a ak sa s katolíkmi nedohodneme po dobrom, tak budeme musieť zničiť celú rímsku ríšu. Kmene Vizigotov, Ostrogotov, Longobardov, Vandalov a iné sú všetky ariánske. Neporazili nás vonkajší nepriatelia, a kresťanstvo bude príčinou zániku nasej ríše“, pokračoval.

„Mám Ti tiež odkázať, aby si sa do Ríma nevracala, pretože Konštantín už nedokáže zabezpečiť Tvoju bezpečnosť.“ Helene vypadli slzy, pretože sa potvrdilo to, čo tušila.

„Zostanem tu, medzi kvádskymi slovenmi“, odpovedala. „Mám v pláne ďalekú cestu do Palestíny, ale chcem, aby si to neprezradil môjmu synovi. Odkáž mu, že ďakujem za pyxidu, a že si ju vezmem do hrobu tam, kde ma pochovajú. Odkáž mu tiež, že tu v Dácii šírim ja a moje družky ariánske kresťanstvo ako posolstvo lásky a porozumenia medzi ľudmi. Nemáme potrebu obliecť sa do červených rúch rímskych senátorov na znak našej moci. Naša sila pochádza od Boha a žiaden cisár, alebo pápež, sa nikdy nemôže postaviť do cesty medzi Bohom a človekom. To právo im nikto nedal a Boh ich za to raz potrestá.“

Helena sa uklonila poslovi a prikázala veliteľovi svojej ochranky, aby pristavil jej voz. Keď nastúpila, vydala rozkaz: „Ideme domov, do Parjeny, ktorú Rimania nazývajú Nitrou.“

Viac o obraze:

Obraz č.4- Svätá Helena