Kapitola 24- Aros

Šesť lodí vyplávalo z jazera Malaren do malej rieky, v ktorej ústí sa nachádzala rozľahlá osada s chrámom na malom kopčeku. Alino Tine povedal, že rieka sa volá Sala a dva dni cesty hore prúdom sú Vendské- Slovenské pramene, kde tunajší ľudia ťažia medenú rudu a kde on postavil pec na jej tavenie. Tina s údivom zistila, že osada nebola opevnená. Keď pristávali, privítal ich kŕdeľ zvedavých detí, ktoré si obzerali ich lode a hlavne ich zbrane. Pred šiestimi dňami vyrazili z ostrova, kde Alita vykonala veštbu a viac ako deň im trvalo, kým cez kanál do sladkovodného jazera Malaren vytiahli šesť zo svojich lodí. Starší námorníci zostali na ostrove, ktorý delil Suevské more od Malarenu, a vykladali do skladov tovar, ktorý doviezli. Alino kontroloval stav tovaru v skladoch na ostrove a zapisoval, čo treba doplniť. Pred desiatimi rokmi sa dohodol s panovníkom Arosu, že na jeho území budu spracovávať medenú rudu tak, že na lodiach budu prepravovať už len medené ingoty a zlato, ktoré sa v okolí Arosu nachádzalo vo veľkom množstve. Dohodli sa tiež, že aj zlato bude tavené v Arose a Alino plánoval urobiť prvú tavbu práve pri tejto návšteve. Vymieňal si s pánom Arosu meď a zlato za železné nástroje na ťažbu a za železné zbrane, ktoré z Arosu predávali na sever a východ. Ženy na severe túžili tiež po spracovaných šperkoch a látkach z Ázie a Grécka. Ich príchod do Arosu bol vždy udalosťou roka.

Ozbrojená družina mužov kráčala oproti nim a široký úsmev na Alinovej tvári prezradil, že sa nemajú čoho obávať. V čele prichádzajúcich stál svetlovlasý muž so zlatou reťazou na krku a so železným mečom pri páse. „Vitajte u nás", prehovoril a podal ruku iba Alinovi. „A čo to nevidím, ozbrojená žena v šatách kňažnej", povedal s údivom. „Dúfam, že je pod Tvojou ochranou", pozrel na Alina. „Volá sa Tina a nemusím ju chrániť." „Rozmýšľam nad tým, ako sa na ňu budú pozerať naše zeny, ktoré o zbraniach toho veľa nevedia", konštatoval vládca Arosu. „Viem, že si vládcom Arosu", vstúpila do rozhovoru Tina. „Rada vyskúšam tvojich bojovníkov v zbraniach, ktoré nosím, a potom môžeme rozprávať o tom, či ženy môžu, alebo nemôžu nosiť zbrane." Alino cítil, že už nie je možné zabrániť eskalácii konfliktu medzi náčelníkom a Tinou a tak vstúpil do ich rozhovoru. „Navrhujem malú súťaž", povedal. „Bolo by neslušné, aby sa Tvoji bojovníci bili s mečom so ženou, ktorá ma sprevádza. Môžeme zajtra vyskúšať lukostreľbu s Tvojim najlepším strelcom. Ak tvoj strelec vyhrá, naplním dva rohy býka, ktorého sme obetovali u Ality, zlatým prachom. Ak prehrá, naplníš ich zlatým prachom ty, a odovzdáš ich Tine."

-„Beriem", povedal náčelník. „Ale streľba bude na tridsať krokov."

-„Ešte niečo". povedala Tina. „Chcem, aby pri súťaži bolo prítomných aspoň desať žien Tvojich najlepších bojovníkov."

-„Prídu", odpovedal náčelník. „A aspoň uvidia, že ženy a zbrane nejdú dohromady."

Večer usporiadal vládca Arosu hostinu pre Alinovu družinu. Prv, ako začali hodovať, bolo potrebné privítanie aj od kňaza chrámu v Arose. Alino odtiahol Tinu bokom a začal jej vysvetľovať čo ich čaká. „Ešte niečo". povedala Tina. „Chcem, aby pri súťaži bolo prítomných aspoň desať žien Tvojich najlepších bojovníkov."

„Prídu", odpovedal náčelník. „A aspoň uvidia, že ženy a zbrane nejdú dohromady."

Večer usporiadal vládca Arosu hostinu pre Alinovu družinu. Prv, ako začali hodovať, bolo potrebné privítanie aj od kňaza chrámu v Arose. Alino odtiahol Tinu stranou a začal jej vysvetľovať, čo ich čaká.

„Keď pôjdeme do chrámu, musíš mať zahalenú hlavu, ako vydatá žena. Nesmieš sa diviť nad zlatou výzdobou a nad zlatými reťazami, ktoré sú upnuté medzi chrámovou strechou a obetnými pólmi na štyroch svetových stranách.

Okolo chrámu sú stromy so zavesenými mŕtvolami ľudí, ktorí sa previnili voči poriadku, alebo nejakým spôsobom ohrozovali ľudí z Arosu."

Ceremónia v chráme Tinu prekvapila. Ako obeť nemali zviera, ale človeka.

Tina pozorovala následnú hostinu, ktorá sa nijakým spôsobom neodlišovala od iných hostín bojovníkov. Chlapi pili a jedli až kým neodpadli. Pozorovala tiež Alina, ako si pripíja s vlastnou posádkou a s bojovníkmi z Arosu. Vedela, že tak, ako ona, ani on nebude opitý. Nad ránom sa vytratili a vydali sa k ich lodi, kde mohli prespať v bezpečí. Závod v lukostreľbe mal byt na pravé poludnie, a tak im ešte zostalo veľa času na milovanie.

Po raňajkách Tina skontrolovala svoj luk, a trpezlivo triedila svoje šípy. Vybrala desať šípov so železným hrotom, ktorých výroba bola tajomstvom jej rodiny. Hroty boli kované tak, že v nich kováč vytvoril dutinu, a hrot bol prilepený na drevený šíp lepom, ktorý získavali z liesok a takýto hrot sa nikdy neodlepil. Krátko predpoludním ju Alino s mužmi z posádky prišli vyzdvihnúť a vydali sa na miesto, ktoré dohodli včera v noci.

Lúka pod chrámom bola plná ľudí a bolo tiež vidieť dva koly, na ktorých boli upevnené atrapy dvoch ľudí vyhotovené zo slamy. Vládca Arosu im vyšiel v ústrety a potom hlasno prehovoril pred všetkými prítomnými. „Včera som sa v mene vás všetkých obyvateľov Arosu stavil s vodcom našich návštevníkov, že náš lukostrelec je lepši, ako ozbrojená žena, ktorá sprevádza jeho karavánu. Naše zeny nie sú ozbrojené, pretože si myslíme, že muži sú lepší bojovníci, ako ženy." Súhlasné mrmlanie sprevádzalo jeho prejav. „Pripravili sme dve figuríny a strelci budú strieľať na tridsať krokov. Každý strelec má desať šípov. Ten, kto bude mat viac šípov vo figuríne, vyhrá. Náš strelec bude Anton, ktorého ešte nikto v lukostreľbe neporazil. Lukostrelci môžu zaujať miesta a na môj povel sa začne strieľať. Ten, kto prvý trafí, dostane odo mňa osobne mimoriadnu odmenu." Ľudia začali tlieskať a povzbudzovať Antona, ako istého víťaza.

Ľudia sa pomaly rozostavili do polkruhu tak, aby každý videl strelcov, ale aj terče. Keď už ľudia zaujali svoje miesta, vyzval slávnostne oblečený vládca Arosu súťažiacich, aby predstúpili ku čiare, odkiaľ mali začať so streľbou.

Tina vystúpila ku čiare a posunula kožený zásobník šípov pred seba tak, aby jednou rukou mohla držať luk, a druhou vyberať šípy z puzdra a zasúvať ich do tetivy. Anton sa postavil na päť krokov od nej, a na jeho tvári bolo vidieť, že je hlboko pod jeho česť bojovníka, súťažiť so ženou. „Môžete začať", zavelil vládca Arosu.

To, čo sa udialo potom, budú obyvatelia Arosu ešte dlho rozprávať svojim deťom. Prv, ako Anton stihol vytiahnuť a vystreliť prvý šíp, Tina už vystrelila tri, a všetky sedeli v prsiach jej figuríny. Antonov prvý šíp škrtol jeho figurínu a padol do trávy. V dave prítomných zavládlo hrobové ticho. Ďalšie tri šípy sa zabodli do hlavy Tininej figuríny a Antonovi sa druhým šípom podarilo trafiť jeho figurínu do brucha. Tina zastavila streľbu a otočila sa k Antonovi s otázkou: „Rýchlejšie nevieš?" Na Antonovi bolo vidno, ako znervóznel. Z ďalších štyroch šípov minul dva, a dva sedeli v jeho figuríne. Tina znovu zdvihla svoj luk a rýchlo po sebe vystrelila dva šípy, ktoré sa zavŕtali do tela jej figuríny. Anton trafil aj ďalšie dva, ale aj tak už bolo zrejmé, že Tina už vyhrala stávku. Zasiahla osem z ôsmich vystrelených šípov a Anton iba päť. Obrátila sa na vládcu Arosu s otázkou: „Môžem streliť aj do jeho figuríny?" Prikývol na znak súhlasu a Tina vystrelila svoje posledné šípy tak, že prebodli hlavu Antonovej figuríny. Anton už nestrieľal a iba tam stál a s úžasom pozeral na Tinu ako na zázrak, ktorý práve zostúpil z neba.

Vládca Arosu predstúpil pred ľudí a vyhlásil Tinu za víťaza sútaže. „Chcem povedať, že všetky naše ženy odo dneška môžu nosiť zbrane a trénovať s našou mládežou", pokračoval a kráčal smerom k vítazke. Vytiahol dva rohy naplnené zlatom a pri ich odovzdávaní jej hlasno povedal: „Chcem sa Ti ospravedlniť za to, čo som tvrdil o ženách." Prítomné zeny začali tlieskať a spievať.