Kapitola 2- Povesť o Devínskom hrade

Pred viac ako 4000 rokmi vládol na Devínskom hrade mocný kráľ, ktorého všetci nazývali Krakom. Na jeho štíte bol vytepaný okrídlený drak, ktorý mal všetkým oznámiť, ze kráľova rodina tu vládne od začiatku sveta.

Hrad sa nachádzal na územiach Slovenov a jeho vládca kontroloval starodávnu obchodnú cestu medzi Hyperboreou, Egyptom, Mezopotámiou a Áziou. Kráľ sa nesmierne tešil, že jeho dcéra Martina sa už onedlho vydá za syna kráľa na ostrove Kréta, ktorý zabezpečoval obchod s jeho tovarom v Stredozemnom mori. V obidvoch kráľovstvách vyznávali tie iste božstvá a tak, ako tovar, putovali aj pútnici nazývaní Illýrmi tými istými cestami. Pútnici, vyznávači dlhovlasého boha Volosa, cestovali z juhu na sever, aby sa už nikdy nevrátili, a títo hľadači pravdy a podstaty svojej existencie Marvani, dali meno aj dvom riekam na tejto ceste- Dolnej a Hornej Morave.

Dcéra kráľa Kraka Martina bola krásavicou o ktorej kráse a múdrosti- ume všetci rozprávali. Trochu ju znepokojovala skutočnosť, že ju jej otec, kráľ Krak, sľúbil za ženu neznámemu synovi kráľa Kréty, ale ako poslušná dcéra sa s touto skutočnosťou zmierila.

Raz, keď sa Martina prechádzala pozdĺž Dunaja, videla mládenca, ktorý chytal ryby a nerozumela, ako ich môže chytať, keď nemá ani udicu, alebo luk a sieť. Udivená z toho, čo vidí, zbehla k brehu aby sa ho spýtala, ako to robí. Keď zišla dole k vode zistila, že mládenec ma trojzubé vidly, na ktorých vždy keď ich hodil do vody, chytil rybu. „Ako je to možné?“- spýtala sa Martina mládenca. „Je to iba náhoda“, odpovedal a pokračoval v love. Martinu zarazilo aj to, že mládenec aj napriek tomu, že musel vidieť jej šaty a šperky ani na chvíľku neukázal rešpekt, aký jej vždy ukazovali všetci jej poddaní.

„Môžem si zobrať pár rýb?“- spýtala sa Martina. „Pod hradom môjho otca je veľa pútnikov, ktorí sa potešia, keď ich im dám a tebe nebudú chýbať?“ „Vezmi si toľko, koľko unesieš“– odpovedal s úsmevom mladík.

Na druhý deň sa Martina znovu vybrala pozdĺž Dunaja, a tak ako deň predtým, stál mládenec na skale nad Dunajom a hádzal do vody svoje trojzubé vidly. Teraz, keď ju zbadal, tak jej zakýval, aby pochopila, že ju očakáva. Martina zbehla k nemu k vode a rýchlo mu v mene tých, ktorým ryby rozdala, poďakovala. „Ešte sme sa ani nepredstavili“, povedala s úsmevom. „Ja som Martina a som dcéra Kraka, ktorý sídli a vládne na hrade“. Mladík sa uklonil a predstavil sa. „Ja som Vodan a žijem tu pri Dunaji.“- „Môžeš mi ukázať, ako s tými vidlami chytáš ryby?“- spýtala sa Martina. „To nie sú vidly, ale trojzubec. Každý z tých troch hrotov ma vytepané spätné háčiky a nič, do čoho sa môj trojzubec zapichne, už neunikne svojmu osudu. Koľko rýb dnes potrebuješ?“– spýtal sa Vodan. „Toľko, koľko unesiem“- odpovedala mu so smiechom Martina.

Dni plynuli a Martina s Vodanom trávili spolu viac a viac času. Vodan jej rozprával o pútnikoch a obchodníkoch,ktorí popri Devínskom hrade cestovali na sever. Ich prvým cieľom bol chrám Apolóna, a odtiaľ putovali ďalej pozdĺž rieky tečúcej na sever od chrámu, a ústiacej v prístave Vineta. V tomto prístave museli všetci pútnici a obchodníci nastúpiť na lode, ktoré ich previezli ďalej cez Suevské more k prístavom v Skanse. Nakoniec sa do seba zaľúbili tak, že Martina už nebola tou pannou, ktorú jej otec sľúbil synovi kráľa Kréty. Boli šťastní a rozprávali sa o všetkom medzi zemou a nebom. Martina si všimla, že jej láska Vodan nechce rozprávať o svojej rodine, ale raz z neho vytiahla, že má aj brata, ale nikdy jej nepovedal kde, a čo robí. Povedal iba to, že ak niekedy bude mať ťažkosti, tak jeho brat mu určite príde pomôcť. Rozprával jej aj o starých božstvách a svete, ktorý tu bol prv, ako sami bohovia.

Na začiatku nebolo nič. Ani hore ani dole, ani teplo ani zima, ani svetlo ani tma.

Bol iba mok a v ňom sa vinul čas.

Keď sa čas naplnil, tak sa mok zrazil a vzniklo more, obloha a dvaja draci. Jeden sa volal Krak a mal krídla, druhý sa volal Zmok a plával v mori, ktoré vzniklo z moku.

Krak závidel Zmokovi, že nemusí stále lietať a rozhodol sa ho zabiť.

Boj drakov sa skončil smrťou oboch. V tomto boji sa zrodili bohovia, démoni,ľudia a zvieratá. Z tiel drakov vznikli planéty, z ich kostí hory a z ich krvi moria a rieky.

Martina s údivom počúvala a pochopila, že svet bohov, démonov a ľudí je prepletený v čase a priestore.

Keď sa kráľ Krak dozvedel o láske medzi Martinou a Vodanom rozhodol sa, že svoju dcéru potrestá tým, že ju zavrie do veže nad Dunajom. Zúfalá Martina v snahe utiecť z veže a vyhnúť sa svojmu nútenému sobášu so synom kráľa Kréty, vyskočila z veže, a keď dopadla na skaly pod vežou, tak sa zabila. Vodan ju našiel mŕtvu na skalách a prvý raz vo svojom živote si želal, aby aj on bol smrteľníkom. Martine nikdy neprezradil, že je synom vládcu morí, starého Poseidona, Neptúna.

Doniesol mŕtvu Martinu do svojho sídla v obrovskej jaskyni v Devínskom brale, a úprimne si želal, aby jeho brat z ďalekého severu bol pri ňom. Vedel, že úlohou jeho brata je pomáhať dušiam smrteľníkov nájsť cestu do sféry lásky, spásy a večnej blaženosti. Maják jeho brata, ktorý svietil pútnikom bol však ďaleko na severe v božej zátoke a duša Martiny uviazla tu v jeho jaskyni.

Nakoniec zobral Martinu a doniesol ju na hrad k jej otcovi. „Tu je Tvoja dcéra“, povedal. Toto je daň, ktorú smrteľníci musia platiť, keď ich túžba po moci ma vyššiu cenu, ako život ich blízkych.

Kráľ Krak pochopil, že svojou ctižiadosťou za mocenským sobášom svojej dcéry, pozbavil tak ju, ako aj seba šťastia zo života založenom na láske. Vo svojom zúfalstve sa spojil s Alitou, okrídlenou vládkyňou démonov v dávnej temnej minulosti, a prisľúbil jej všetok svoj majetok ak kliatbou uväzní Vodana v jeho jaskyni.

Alita vyriekla kliatbu a Vodan spolu s dušou Martiny sa stali väzňami v jaskyni síce plnej zlata a drahokamov, ale bez možnosti z nej vyjsť. Jeho jedinou útechou bola duša mŕtvej Martiny a nádej, že sa jeho brat nejako dozvie podmienku jeho odkliatia a na Devíne postaví maják pre tých, ktorí hľadajú pravdu, a chcú prejsť do sféry lásky a večnej blaženosti.

Kráľ Krak si vyrezal žobrácku palicu a vydal sa ako Illýr na sever, aby sa už nikdy nevrátil.

Vodan a duša Martiny už tisícročia čakajú v Devínskom brale, kým sa čas zase naplní a jeho brat mu príde na pomoc.

Obraz znázorňuje zásnuby syna Poseidona s dcérou panovníka Devína. O jeho oslobodenie zo zajatia v Devínskom brale sa okrem iných pokúšal aj Napoleon a Hitler.

Viac o obraze:

Obraz č.11- Syn Poseidona si berie za manželku dcéru vládcu Devína.