Kapitola 19- Kupónová privatizácia

Napätie v zasadačke investičnej spoločnosti DIVIDEND a.s sa dalo krájať nožom. Na veľkej obrazovke sledovali výsledky nákupov akcií spoločnosťou spravovaných desiatich investičných fondov, ako aj výsledky nákupov akcií s nimi spriaznených investičných spoločností. Československo privatizovalo podstatnú časť svojho priemyslu cestou kupónovej privatizácie, ktorej sa mohol zúčastniť každý občan, ktorý dovŕšil vek 18 rokov a zakúpil si kupónovú knižku. V nej sa nachádzalo 1000 bodov, ktoré reprezentovali jeho podiel na majetku, ktorý sa privatizoval. Tí občania, ktorí si nezadovážili kupónovú knižku sa dobrovoľne vzdali svojho majetku v prospech tých, ktorí tak urobili. Mobilizáciu slovenských občanov pre účasť na kupónovej privatizácii zabezpečovali pobočky Sporiteľne a Poisťovne po celom Slovensku, ktoré občanom ponúkli bezúročné pôžičky na nákup kupónových knižiek.

Nikto z kupujúcich nemal informáciu o tom, čo vlastne kupuje, a predávajúca strana- štát, zabezpečila iba toľko, aby informácia o akciách podnikov, ktoré sa dali kúpiť, bola prezentovaná iba formou ich otváracej súvahy, bez bližšieho vysvetlenia ich činnosti.

Tento bezprecedentný experiment z Prahy zastihol Slovensko totálne nepripravené, a bol posledným klincom do truhly už aj tak mŕtveho hospodárskeho systému krajiny. V ešte existujúcich podnikoch boli už vymenené ich staré vedenia za nové, ktoré aspoň tvrdili, že nie sú dominované starou komunistickou štruktúrou, a ktorých spoločným menovateľom bolo to, že o podnikaní v trhovom prostredí nič nevedeli.

Nových vlastníkov reprezentovali hlavne investičné fondy, ktoré o podnikaní v jednotlivých hospodárskych segmentoch a podnikoch vedeli ešte menej.

Iba pár ľudí na Slovensku poznalo strategické ciele Investičnej spoločnosti DIVIDEND a jej vlastníkov, ktorými boli Slovenská Sporiteľňa, Slovenská Poisťovňa a Františkova spoločnosť SEAFLY a.s. Z vtedajšej slovenskej vlády boli zapojení iba dvaja ministri a to boli pán Kováč- minister financií a pán Belčák- minister hospodárstva, ktorí sa stotožnili s Františkovym cieľom zachrániť slovenské podniky pre Slovákov.

Na tomto umelo vytvorenom kapitálovom trhu pôsobili samozrejme aj iné investičné fondy, ktoré pre krátkosť času a potrebu utajenia vlastných cieľov František nekontaktoval.

Kým strategickým cieľom bolo zachránenie slovenského priemyslu, pre Slovákov bola na taktickej úrovni dohodnutá investičná stratégia do segmentov potravinárstvo, strojárstvo, stavebné materiály, drevospracujúci-nábytkársky priemysel a špeciálne vybrané podniky.

V segmente strojárstvo sa fondy pod Františkovym vedením zamerali na získanie kontroly nad bývalými spoločnosťami skupiny ZTS s cieľom získania aj jej vývojových pracovníkov. Napriek skutočnosti, že žiaden z týchto podnikov nemal schopnosť konkurovať so západnými firmami, bolo cieľom dočasne prejsť na výrobu podsystémov, hlavne v oblasti hydrauliky a zvarencov. To však ešte nevedeli, čo ich v týchto podnikoch reálne čaká.

V potravinárstve existoval priestor hlavne v hydinárstve, kde prechod z mrazenej hydiny na hydinu chladenú zaručoval domácim výrobcom dostatočný trhový podiel. Spoločne so spriaznenými investormi kontrolovali aspoň na papieri 70 percent tejto výroby. Pre získanie cirkulárnej nezávislosti kúpili tiež niekoľko polnonákupov a pekární. Cukrovar v Seredi mal zabezpečovať surovinovú nezávislosť a pre istotu kontrolovali aj Sereďský mäsopriemysel. Strategickým zámerom bol tiež vstup do spracovania zeleniny a skladovania mrazeného tovaru.

Vzhľadom na skutočnosť, že František už roky sedel v predstavenstve švédskej spoločnosti AJ Produkter sa rozhodli vstúpiť aj na trh výroby nábytku a prvotného spracovania drevnej suroviny. Vstúpili do vlastníctva a kontroly Západoslovenských nábytkárskych závodov, výroby postelí v Bánovciach nad Bebravou a nábytku v Kráľovskom Chlmci. Cez Piloimpregnu Košice kontrolovali prakticky všetky píly na východnom Slovensku.

V segmente výroby stavebných materiálov získali kontrolu nad spoločnosťou KAMEX a.s čiže nad Západoslovenskými štrkopieskami a stavohmotmi, spoločnosťou Severoslovenské tehelne, Prefou v Sučanoch a ďalšími firmami.

Medzi špeciálne investície zaradili spoločnosti SLZ Hnúšťa, Slatinu Roučka v Brne, Obchodní zařízení v Prahe, České lodenice v Prahe, spoločnosť OFZ na Orave a spoločnosť VUNAR v Nových Zámkoch. Pre každú z týchto spoločností bol vypracovaný scenár prežitia a stratégia ich ďalšieho rozvoja.

Investičná spoločnosť DIVIDEND mala troch zamestnancov, z ktorých dvaja boli ekonómovia bez investičných skúseností a František si nevedel predstaviť, akým spôsobom preberú faktickú kontrolu nad firmami, ktoré ako budúci vlastníci mali prevziať do pol roka po oznámení výsledkov rozdelenia vlastníckych podielov v privatizovaných podnikoch.

Slovenska sporiteľňa a poisťovňa, ako spoluvlastníci Investičnej spoločnosti DIVIDEND prisľúbili, že ich riaditelia pobočiek po celom Slovensku môžu byt nominovaní do orgánov privatizovaných spoločností, avšak títo ľudia nemali žiadne priemyselné skúsenosti a ich účasť videl František iba ako možnosť splnenia formálnych požiadaviek zákona o akciových spoločnostiach.

Iba zázrak mohol premeniť kupónovú privatizáciu na úspech, a jediní, kto tomu ešte verili boli akcionári privatizačných fondov, ktorých vstup do kapitalizmu za symbolický poplatok bez akcionárskych rizík zaručoval iba potvrdenie starej pravdy, že ak nič neriskuješ tak nič nedostaneš.

Komunistom, ktorí spôsobili hospodársku katastrofu, ktorá znamenala rozpad socialistického štátu tento proces kupónovej privatizácie umožnil uniknúť zodpovednosti za ich neúspešný spoločenský experiment, prevrátiť kabát, a stať sa reformovanými politikmi v nových politických stranách a hnutiach.

František ukončil schôdzu so slovami: „Uvidíme sa na prvých valných zhromaždeniach v podnikoch, do ktorých sme vstúpili v mene akcionárov, ktorých zastupujeme, a nie som si istý, či to prekvapenie zvládneme."