Kapitola 18- Vineta

Tina a Ali už viac ako sedem dní sledovali chodník pozdĺž rieky Od- Era a Ali jej rozprával o svojich cestách na sever. Najviac ju zaujalo, keď jej rozprával o ostrove Rujana a chráme Arkona. Kmeň Slovenov, ktorý tam vládol nazýval Rugovia. Tento kmeň si uctieval hlavne boha Svantovita a pred výpravami, ktoré podnikali do okolia, sa venovali vešteniu pomocou posvätného bieleho koňa. Tak, ako iné kmene Slovenov, mali tiež posvätný dubový háj a kňažné zabezpečovali, aby v ňom neustále horel večný oheň.

Už dlhšie sa cesta ktorou išli rozširovala a stretávali stále viac a viac obchodných karaván. Podľa Aliho, ktorý jej určite chcel zaimponovať však žiadna nie je taka veľká ako práve tá jeho. Tina vedela, že cieľom ich cesty je Aros a nedalo jej, aby sa nespýtala, ako dlho už Zilingovia, ako jeden z Vandalských kmeňov pod Suevskými horami (dnešné Tatry), obchodujú tak ďaleko na Severe. „Asi pred 200 rokmi napadli našu ríšu Urartu kmene z východu a nedokázali sme sa ubrániť", začal rozprávať Ali. „Náš posledný vládca sa volal Rusa a pochádzal z kmeňa Ruser. Najprv sa so svojim kmeňom vydal na západ medzi Grékov a jeho kmeň sa neskôr rozdelil. Jedna časť Ruser sa cez rieku Don vydala na sever a teraz ovládajú Aros. Tých, čo odišli do Grécka Gréci nazvali Váni a neskôr sa skomoleniny tohoto mena zaužívali ako Veni, Vinili atď. Jazero v našej starej vlasti pod horou Ararat sa dodnes volá Vánske jazero a naše meno Váni a Vandali je navždy spojené s týmto miestom. Ešte aj grécki filozofi o nás píšu ako o Vánoch.

Dnes k večeru by sme mali byt vo Vinete a naša karavána nás čaká na dohodnutom mieste", zmenil tému Alino. „Už moji predkovia vystavali vo Vinete vlastný prístav a máme tam aj dvanásť lodí. Moji lodivodi ovládajú cestu na sever a veslári, ktorých si najímam, sú tí najlepší, čo sa dajú zohnať. Starí Dravidi už pred stáročiami vyznačili tieto cesty a my dnes ťažíme a využívame rudu, ktorú oni už dávno objavili. S vládcami v Arose máme dobré zmluvy a v baniach, kde ťažíme, máme vlastných majstrov tak na ťažbu rudy, ako aj na tavbu kovov. Moje karavány putujú pravidelne medzi Arosom a Solúnom v Grécku, kde časť kovov spracujem. Zvyšok vozíme loďami do Ríma, Egyptu a Perzie. Starí Feničania rozvážajú môj tovar v celom Stredomorí", rozprával ďalej Alino a zatočil svojho koňa doľava. Za krátku chvíľku sa pred nimi objavila veľká zátoka a v diaľke videli more.

V zátoke kotvilo minimálne sto lodí a celé pobrežie vyzeralo ako ľudské mravenisko. Keď prešli popri prvých budovách, Tina zistila, že prístav nie je opevnený. Okamžite sa spýtala kde sú ochranné zariadenia. „Žiadne tu nie sú", odpovedal Ali. Keď videl údiv na jej tvári tak ešte s úsmevom podotkol: „Keď prídeme do Arosu pochopíš prečo."

Z prístavu oproti nim vyrazil jazdec a úctivo Alina pozdravil. „Všetko je naložené a ráno môžeme vyplávať. Fúka juhozápadný vietor."

Jazdec sa jej predstavil ako Roland, ale povedal, že všetci ho volajú aj Rollo. Zaviedol ich do veľkého domu, kde nechali aj svoje kone. „Už ich nebudeme potrebovať a budú oddýchnuté, keď sa budeme vracať domov", skonštatoval Alino.

Keď prišiel večer, Alino zobral Tinu na prechádzku pozdĺž celého zálivu. Nikdy v živote nevidela tak veľký prístav a Alino jej povedal, že je minimálne päťkrát väčší, ako prístav v Solúne. Skočili do vody a večer začal ako všetky večery divokým milovaním pri západe slnka.