Kapitola 14- Hyperborea

Karavana, ktorú viedol zo Solúnu na sever, sa po dvanástich týždňoch dostala až na západ od Suevských hôr (Tatier). Tok rieky Hornej Moravy sa počas ich cesty premenil na malý potok. Doteraz sa vyhli prepadom keltských bánd a cesta pokračovala podľa plánu. Potrebovali si však na pár dní oddýchnuť a vodca, ktorého volali Ali, zdvihnutím ruky zastavil karavanu.

„Dva dni oddych“- zavelil a všetci už vedeli, čo to znamená. Vojenský sprievod poznal miesto na ktorom zastali, a ich veliteľ už začal rozdeľovať skupiny ozbrojencov tak, aby dokázali ubrániť karavánu pred nečakaným prepadom.

Vodca karavány vedel, že sa nachádzajú na území suevských kmeňov, z ktorých najvýznamnejším bol kmeň Kvádov. Obchodoval s ich kráľom a často ho stretával pri svojich cestách. Aj teraz, keď prechádzal cez ústie Hornej Moravy pri pevnosti Devín, mu odovzdal časť svojho tovaru a dostal zaplatené v zlate. Kvádi kontrolovali bane pod Suevskými horami- Tatrami a boli zručnými remeselníkmi. Tak ako Gréci, aj Kvádi verili v rôznych bohov a rôzne kňažné viedli náboženské obrady tak, ako tomu bolo v minulosti. Často sa zamýšľal nad skutočnosťou, že všetky kmene pozdĺž trasy jeho karavány na sever od Solúnu hovorili príbuzným jazykom. Keď sa vo veštiarni v Delfi opýtal, prečo je tomu tak, dostal odpoveď, že pred stáročiami prišli na tieto územia Váni z ríše Urartu a títo dokázali nielen vylúštiť staré tajomstva Dravidov, ale aj obnoviť ich staré obchodné cesty. Ich jazyk sa stal základom jazyka terajších obyvateľov týchto území.

Vodca karavány sa narodil vo vandalskom kmeni Zilingov, ktorého sídlo sa nachádzalo dva dni cesty na východ od miesta, kde sa karavána dnes utáborila. Zilingovia sa usadili pri sútoku dvoch riek, kde sa tiež pretínali dve obchodne cesty. Jedna viedla na východ pozdĺž rieky Vog- Váh, a druhá- Kysuca na sever cez územie Semnonov až k Suevskému moru. Cesta na sever po tejto rieke však bola nebezpečná, pretože niekoľko keltských osád tu ohrozovalo obchod medzi severom a juhom. Úmyselne zvolil cestu dlhšiu, ale bezpečnejšiu. Táto viedla cez územie iného vandalského kmeňa a to Hastingovcov, ktorí kontrolovali obchodnú cestu na rieku Odera. Na území Hastingovcov sa nachádzal aj chrám gréckeho boha Apolóna. Lokálni obyvatelia verili, že toto miesto je sídlom moci boha Apolóna a miesto sa tiež stalo obchodným a duševným centrom celého okolia. Apolónov chrám sa volal Heraklion, tak isto ako na Kréte, a rieka, ktorú jeho karavána bude sledovať a tečie na sever do Suevského mora (Baltického) dostala meno ako rieka, ktorá tečie od Heraklionu- Odera (Odra). Miesto Apolónovej moci sa časom začínalo volať Olomouc.

Na rozdiel od Apolóna, ktorý bol bohom a lietal do Hyperborei na krídlach vtákov, ktorých navigáciu zabezpečovali večne horiace grécke ohne, musel vodca karavány túto cestu zabezpečiť pomocou koní a lodí. Na lode sa prestupovalo vo Vinete, najväčšom meste tu na severe, v ústí rieky Odera. Dôsledne volil čas, kedy sa dalo prestupovať na lode. V septembri začali fúkať juhozápadné vetry a cesta do Arosu bola bezpečná.

V Devíne naložili železné nástroje vyrobené Kvádmi pod Suevskými horami a tieto viezol panovníkovi v Arose (Uppsala), ktorý vládol vandalskému kmeňu Ruser. Rusi ťažili zlato a meď pomocou železných nástrojov a dokázali, tak ako Kvádi, vyťažiť podstatne viac ako kdekoľvek inde. Cesta do Arosu bola komplikovaná, avšak obchod, ktorý prevádzkoval, mu umožnil zbohatnúť natoľko, že jeho bohatstvo mu zabezpečovalo nákup efektívnej ochrany jeho obchodných karaván.

Cesta do Arosu viedla z prístavu vo Vinete v Suevskom mori rovno na sever až k pobrežiu Scandie, a pozdĺž tohto pobrežia pokračovali obchodníci ďalej na sever už chránení množstvom malých ostrovov. Vlastnil šesť lodí a ich kapitáni udržiavali počas ich plavby aj značenie lodnej cesty pomocou kameňov formovaných do mohýl tak, aby lodné dráhy boli stále vyznačené.

Do Arosu sa nedalo dostať jeho loďami a tovar, ktorý viezol, bolo treba preložiť na ostrovčeku- Štokholm, ktorý oddeľoval Suevské more od mora sladkovodného, ktoré nazývali Malarenom. Tento ostrovček bol prekladiskom všetkého tovaru, ktorý smeroval do Arosu, a v sladkovodnom Malarene plávali iba lode panovníka Arosu. Obchod sa dal robiť iba pri osobnom stretnutí s panovníkom, ale Tovar mohol byt prepravovaný cely rok, kým nezamrzla voda. Tento problém vyriešil dohodou s kňažnou, ktorá kontrolovala ostrov Veľkého Chrámu- Stora Hoggarn v Božej zátoke, pol dňa cesty od prekladiska tovaru pri sladkovodnom jazere Malaren. Na ostrove Veľkého Chrámu mohli obchodníci a iní cestujúci niečo obetovať s cieľom zabezpečiť si šťastný príchod a šťastný návrat z Hyperborei. Vždy, keď osobne viedol karavánu s tovarom, navštevoval chrám keď prichádzal a aj keď odchádzal. V chráme sa nachádzali tri zlaté sochy bohov. V strede stál boh ohňa a blesku, ktorého Váni (Sloveni) nazývali Perúnom, a ktorému sa vždy obetovalo vo štvrtok. Obchodníci zo západu mu dali meno Thor, pretože boli nútení dodržať štvrtkové obete. Po jeho pravici stal v chráme boh Vodan- boh morí, ktorého Gréci volali Poseidonom a Rimania Neptúnom. Na ľavej strane bol boh Njord- boh chrámov a hojnosti.

Kňažnú poznal už odmalička a nikto okrem neho nevedel, že ona je jeho sestrou. Ich rodičia zahynuli pri nájazdoch Jazygov na územia pod Suevskými horami, a rodina ich rozdelila tak, aby sa nikto nedozvedel mená ich rodičov. Obidvaja dostali ako jedinú spomienku na rodičov zlatu reťaz, na ktorej visí znak okrídleného býka. Keď dovŕšil tridsať rokov, tak mu kňažná, jeho sestra, vyrozprávala význam a históriu tohoto znaku. Ponúkla mu tiež možnosť uskladnenia tovaru na jej chrámovom ostrove, čo mu umožňovalo zabezpečovať dodávky tovaru do Arosu aj počas zimy, ktorá tu vždy trvala minimálne pol roka.

Z jeho myslienok ho vyrušil veliteľ vojenského sprievodu karavány a oznámil mu, že preskúmali okolie tábora a že všetko vyzerá bezpečne. Vodca karavány požiadal o dva rýchle kone a poveril veliteľa pokračovaním cesty na sever k rieke Odera, kde ich za pár dní dobehne. „Idem k mojim“, povedal a veliteľ už vedel, že ide k Zilingom na východ. Nerozumel iba načo mu budú dva kone.

Ali zamieril na východ pozdĺž horského hrebeňa a po dvoch dňoch sa ocitol pred kolovou ohradou opevnenia, pri sútoku dvoch riek. Srdce sa mu rozbúchalo pri pocite, že prichádza domov, a ešte viac pri nádeji, že tam nájde Tinu, ktorej sľúbil, že ju vezme na sever. Alexander, jej strýko mu rovno povedal, že ho zabije, ak sa Tina nevráti domov...