Kapitola 12- Tatry 342 pred Kr.

Kolóna pozostávajúca z viac ako dvadsať ťažkých vozov sa pomaly prebíjala na juh. Pred vozmi hliadkovalo okolo 15 ozbrojených jazdcov a za vozmi išlo ešte minimálne desať ozbrojencov. Na vozoch boli naložené zbrane, zlato, striebro a meď. Za kolónou kráčali mladíci, ktorí dúfali, že sa v Grécku môžu stať vojakmi. Starali sa o náhradné kone a jatočné zvieratá, ktoré im mali vyjsť až do Solúnu. Nemali žiadnu odmenu, ale za ich prácu im vodca kolóny zabezpečoval stravu a dostávali aj základný vojenský výcvik v každom tábore, kde po ceste zastali. Dvakrát do roka odchádzala obchodná kolóna z ich domoviny na juh a niekedy vypravili kolónu aj na sever.

Alexander, ktorý kolónu viedol, bol synom ich kmeňového vodcu a v jeho tridsiatich rokoch to bola už jeho pätnásta cesta na juh. Zbrane, ktoré vyrábali, sa dali výhodne speňažiť už pri ich vstupe do Ilýrie, a cena, ktorú za ne dostali počas ich cesty na juh neustále stúpala. Vyrábali nielen oštepy a meče, ale aj nože, sekery a iné rezné a sečné nástroje. Meď, ktorú sami nespotrebovali, predávali už po ceste, ale už roky mali pevné objednávky zo Solúnu a vedeli, že ich meď sa tam nakladá na lode do Egypta, Ríma a iných krajín. Alexandrov otec vlastnil päť lodí a ich kapitáni ich čakali v Solúne už začiatkom jari. Na týchto lodiach sa vozilo zlato a striebro, ktoré sa po vyložení lodí v prístavoch na východe a juhu nakladalo na karavány, ktoré odchádzali na východ.

Už viac ako desať rokov bol jeho ozbrojený sprievod vybavený aj lukmi a zbraňami, ktorými Gréci a Kelti ešte nedisponovali, alebo nimi pre ich technickú komplikovanosť opovrhovali. Luk považovali za nástroj pre lovcov a nie zbraň pre bojovníkov. Jeho otec už dávno pochopil, že luky v rukách cvičených bojovníkov ušetria počet vojakov potrebných na ochranu obchodných karaván. Zavedením lukov do vlastnej výzbroje objavili aj s nimi spojenú novú obchodnú komoditu. Boli ňou šípy, ktoré dnes vyrábali vo veľkých počtoch. Už dávno vedeli, že decht z posvätnej liesky dokáže prilepiť hrot nimi vykovaného šípu na nosné drevo tak, že hrot už netreba priväzovať. Toto výrobné tajomstvo im umožňovalo vyrábať šípy s veľkou presnosťou a priebojnosťou. Jedným z problémov, ktorý budú musieť riešiť je zabezpečenie výroby šípov dostatočnou zásobou lieskového dreva potrebného na výrobu dechtu. V každom chránenom tábore, kde sa po ceste zastavili, rozširovali informáciu o tom, že cestou domov budú skupovať lieskové drevo. Nikto z tých, ktorí sprevádzali jeho sprievod, však nevedel načo to drevo budú potrebovať. Až na jedného, alebo na jednu.

Od nepamäti bolo zvykom, že sa na vojnách a na obchodných výpravách zúčastňovali aj ich kňažné. Tieto ženy boli vždy ozbrojené a odvtedy, ako začali používať luky, si práve kňažné obľúbili túto zbraň. Výnimkou nebola ani Tina, ktorá teraz sprevádzala ich karavánu. Poznal ju už roky, pretože bola dcérou jeho bratranca, v ktorého rodine sa už generácie venovali hutníctvu a liečeniu. Tina bola iná. Nelákalo ju ani hutníctvo, ani výroba liekov. Lákala ju mytológia, duševno a poznanie toho čo je tu, ale nieje hmatateľné. Bola nevídanou zmesou romantickej a praktickej ženy. Bola jednoducho narodená ako budúca kňažná.

Sedela v sedle svojho koňa pár hodín jazdy pred obchodnou karavánou. Celú zimu sa tešila na to, že ju vybrali sprevádzať Alexandra na ceste do Solúnu. Milovala chvíle, keď boli sami a mohli sa rozprávať o všetkom možnom. Spolu snívali o tom čo bolo, ale aj o tom, čo bude. Svet sa rýchlo menil. Nikto by pred pár rokmi neveril, že raz budú spracovávať železo, a teraz to už robili. Jej otec bol viac ako rok na východe, kde sa naučil spracovať železnú rudu. Keď sa vrátil, tak rozprával o svojej ceste, ako o ceste k svojim predkom, ale Tina mu celkom nerozumela. Na jej sedle sa hompáľali dva ulovené zajace, ktoré boli svedectvom jej poľovníckej šikovnosti. Na jednej strane sedla mala v špeciálnej pošve uložený svoj luk, a na druhej strane sa nachádzalo najmenej dvadsať šípov so železnými hrotmi. Na chrbte mala dva krátke meče tak, ako všetci ozbrojenci, ktorí sprevádzali karavánu. Jej úlohou bol prieskum okolia cesty, pretože aj napriek poplatkom, ktoré platili kmeňom cez ktorých územia prechádzali, sa často stávali predmetom rôznych prepadnutí. Boli to hlavne ozbrojene bandy Keltov, ktoré tvorili hlavné nebezpečenstvo. Miesta vhodné na prepadnutie obchádzala tak aby ten, kto pozoroval pohyb na ceste nezbadal jej prítomnosť. Bola ako duch v lese a bola pre každého, kto mal zlé úmysly smrteľne nebezpečná.

Ďaleko pred sebou postrehla malý záblesk a rýchlo zastavila svojho koňa. Zosadla a zaviedla koňa do malej rokliny tak, aby ho z diaľky nebolo vidieť. Vytiahla z pošvy na sedle svoj luk a pripevnila si šípy na svoj pás. Ako dravec sa pomaly a veľkým oblúkom, ktorý ju viedol ešte ďalej od smeru jej cesty, začala približovať k miestu, kde zbadala záblesk. Už z diaľky rozoznala postavy dvoch mužov stojacich na vyvýšenine, z ktorej mohli pozorovať cestu, po ktorej by dnes karavána mala prechádzať. Zahla viac doprava a začala obchádzať celú vyvýšeninu. Boli tu a čakali na nich. Za vyvýšeninou narazila na keltsky tábor. V kľude ich pozorovala a narátala okolo štyridsať bojovníkov. V prípade nečakaných a opakovaných prepadov ich karavany by takejto presile určite podľahli. Musí sa vrátiť a varovať Alexandra. Ticho ako duch sa vrátila k svojmu koňovi a zamierila nazad. Pre istotu prešla aj na druhú stranu cesty aby zistila, či Kelti rozostavili ešte viac pozorovateľov, ale nikoho nenasla.

Alexander videl Tiniho koňa, ktorý sa s veľkou rýchlosťou vynoril z lesa. Okamžite zastavil vozy a nariadil obranné zoskupenie, čo znamenalo, že vozy sa zhlukli do kruhu tak, že v tomto kruhu boli všetci jeho bojovníci chránení pred prepadnutím a dokázali sa ubrániť aj niekoľkonásobnej presile. Keď Tina dorazila, zamierila rovno k Alexandrovi. „Čakajú na nás Kelti.“ Krátko mu vysvetlila kde, a hneď mu bolo jasné, že ich prepad je plánovaný tak, že ich obranná taktika bude neúčinná .Budú musieť bojovať na zemi chlap proti chlapovi bez ochrany v kruhu zoradených vozov. Kelti boli obávanými bojovníkmi a Alexander vedel, že výsledok takejto potýčky by nemusel dopadnúť dobre.

„Najprv ich prepadneme my“, povedal Alexander kľudne. Zavolal veliteľov vojakov na krátku poradu, ktorej sa zúčastnila aj Tina. Vozy, tovar a branci zostanú tu v chránenej ohrade. Jazdci si vezmú dvojitú dávku šípov a hneď vyrazíme. Spolu s Tinou ich bolo dvadsaťsedem. Keď boli v blízkosti keltského tábora, Alexander rozmiestnil jazdcov v blízkom lese tak, aby lúka pred lesom bola voľná a jazdci z tábora Keltov neviditeľní. „Ja a Tina ich vylákame na lúku a tam už budú vaši“, oboznámil Alexander prítomných vojakov so svojim plánom.

Bol ešte skorý večer a v keltskom tábore sa pripravovalo jedlo. Tina a Alexander zostúpili z koňov a s lukmi v rukách sa vydali smerom k ich táboru. Videli, že osadenstvo keltského tábora ich spozorovalo a Kelti sa chytili svojich zbraní. Zastali v polovici lúky a čakali, čo urobia Kelti. Ozbrojená skupina Keltov pozostávajúca z asi dvadsiatich bojovníkov začala pomaly kráčať proti nim. Keď boli približne pätnásť metrov od nich, Kelti sa zastavili. Dvaja z nich mali na svojich plášťoch lesklé ozdoby a zjavne sa jednalo o veliteľov, alebo náčelníkov. „Vezmi si toho, čo je na tvojej strane“, pošepol Alexander Tine. Teraz vyhŕkla Tina a zdvihla svoj luk. Alexander urobil to iste a dva šípy nemilosrdne prevŕtali hrude dvoch Keltov. Chvíľu bolo ticho od prekvapenia, ktoré zavládlo medzi Keltmi. Následne sa však keltskí bojovníci s revom rozbehli proti nim. „Nebuď hrdinkou a utekaj“, vyštekol Alexander a postrčil Tinu dozadu k lesu.

Na otvorenej lúke bežali Alexander a Tina k blízkemu lesu a ďakovali svojej mladosti za to, že ešte vládali. K veľkému prekvapeniu keltských bojovníkov sa však z lesa vynorili jazdci vyzbrojení lukmi a veľkou rýchlosťou sa približovali ku Keltom. Kelti zastali, ale bolo už neskoro. Šípy jazdcov ich z malej blízkosti prevrtávali jedného za druhým. „Nezostupovať z koní“, zavelil ich veliteľ a obrátil svojho koňa ku keltskému táboru, kde zvyšok Keltov už pochopil, že sa stali obeťou vlastnej spupnosti.

Alexander a Tina dobehli ku svojim koňom a vydali sa smerom ku keltskému táboru. „Ja musím ešte vybaviť tých dvoch na pozorovatelni“, povedala Tina a otočila svojho koňa smerom ku štítu kopca. „Dávaj na seba pozor“, pošepol Alexander, ktorý ani na sekundu nepochyboval o tom, že to Tina zvládne.

Kelti v tábore nemali šancu. Alexandrovi muži ich lukmi postrieľali zblízka a mečmi dorazili všetkých ranených. Na lúke, kde sa odohrala prvá bitka, sa spievalo a rabovalo všetko, čo malo nejakú hodnotu. „Rozdeľte korisť medzi vojakmi rovnomerne“, povedal Alexander jednému z veliteľov. „Chcem, aby branci po našom návrate videli korisť a aby ich motivácia trénovať ešte vzrástla.“

Tina zosadla z koňa a začala sa približovať k miestu, odkiaľ strážcovia cesty očakávali ich príchod.

Boli tam. Potichu vytiahla svoje dva meče a s rituálnou umeleckou istotou ich zabodla každému Keltovi pod hrudník. Prv, ako dopadli na zem, boli mŕtvi.

Nasadla na koňa a cválala smerom ku keltskému táboru. Zostávala jej už iba jedna povinnosť. Vykonanie obradu víťazstva a zneuctenia porazených. Smola, že nikto z vlastných bojovníkov nepadol. Bola by vykonala jeho rituálne spálenie a pripravila by odchod jeho duše k bohom. Na chvíľku jej prebehlo mysľou, že aj Kelti mali podobný obrad, a že rovnako tak ako oni sa boja okamžiku, keď tento obrad nikto nevykoná a ich duša bude naveky zatratená.

Zvíťaziť v boji, alebo padnúť na strane víťazov, bolo najdôležitejším poslaním každého ich bojovníka. Ak sa tak nestalo a ich tela neboli rituálne spálené, boli ich duše zatratené a stali sa večnými služobníkmi tých, ktorí ich zabili a pozbavili možnosti pohrebu. To sa teraz práve stalo Keltom, ktorých duše musia oddnes naveky vekov slúžiť dušiam tých, ktorí ich porazili. Čím viac nepriateľov zabili, tým viac služobníkov si zabezpečili v posmrtnom živote.

Po návrate do vlastného tábora Alexander videl, ako vojaci a branci spoločne preberajú každý detail boja a cítil ich obdiv, keď pozerali jeho smerom. Sedel s Tinou pri ohni a rozprával o pripravovanej výprave na sever. Dúfal, že ho otec poverí jej vedením, pretože to bol iba on, ktorý poznal zvyky spriazneného kmeňa Semnonov, ktorí obývali oblasť medzi Suevskými horami a Suevským morom.

Semnoni obchodovali so zlatom a jantárom a potrebovali ich zbrane. Počul, že Semnoni objavili nové ložiská zlata na druhej strane Suevského mora, a že na mieste nazývanom Aros postavili veľký zlatý chrám. Do Arosu sa dalo dostať len loďou a Alexander plánoval v Solúne zaplatiť dvoch lodných staviteľov, ktorých chcel zobrať na severnú výpravu. Tina počúvala jeho plány a v tichosti dúfala, že ju vezme zo sebou. Zrazu jej hlavou prebehla myšlienka a začala hovoriť. „Neviem, či si pamätáš, ale moja prababka bola Semnonka. Bola tiež strigou, ale starého vyznania ešte z čias, keď naši predkovia vyznávali boha Stri. Jeho uctievanie už zaniká aj v Ríme, pretože Etruskovia, naši južní príbuzní neprehrali iba vojnu voči dnešným rimanom, ale sa s nimi nakoniec aj spojili. Mám po nej nielen staré písomnosti, ktoré ona ešte vedela čítať, ale aj jeden kultový predmet, ktorý ona nazývala okom boha Stri. Oko odovzdala svojej dcére, mame môjho otca a tvojho bratranca. Tá mi sľúbila, že toto leto ma zasvätí do jeho tajností a naučí ma s ním aj narábať.“ Alexander vycítil, že mu ponúka nielen svoje rodinne prepojenie na Semnonov, ale aj niečo mystické a nezvyčajné, niečo zo sveta ktorému nerozumel, ale vedel, že je všadeprítomný. „Pôjdeš s nami do Arosu“, povedal krátko.