Kapitola 10- Dravid 532 pred Kr.

Stál s rozkročenými nohami v potoku, kde pred 15 rokmi urobil najväčší objav svojho života. Jeho družina pozostávajúca z majstrov, vojakov a otrokov budovala nový tábor a pripravovala drevo na výrobu dreveného uhlia. Ak sa potok niekedy rozvodní, nesmie ohroziť tavenie kovov, ktoré pripravovali. Pozrel dolu potokom, ale nevidel nič, čo by mohlo zastaviť príval vody tak, že by jej hladina dosiahla ich tábor. Spokojný vystúpil na breh potoka a vyhľadal majstra zodpovedného za výstavbu hlavnej pece. Katora našiel spolu so skupinou otrokov pod skalou z čistého kremeňa. „Tu bude stáť pec“, oznámil mu Kator. Dravid sa rozhodol, že miesto nazve Kremnicou, pretože kremeň ho vždy doviedol k zlatu. Keď sa pred mnohými rokmi vydal do týchto hôr, narazil najprv na nálezisko medenej rudy. Povrchová ťažba na Kaukaze už nestačila zásobovať ríšu Urartu a dopyt po bronze neustále rástol. Egypt a teraz aj nove Grécko a Trácia boli trhmi, ktoré zásoboval už roky. Cesty dnešných prospektorov viedli ďalej a ďalej na západ a sever Európy. Tu v centre Európy pod Suevskými horami (dnešné Tatry) narazil na náleziská kovov, ktoré ho mohli urobiť najbohatším mužom na svete. Ríša Urartu kde vládol jeho otec Rusa bola ohrozená z východu, a jazero Van už zamŕzalo tak, že neposkytovalo jej obyvateľom prirodzenú ochranu tak, ako v minulosti. Už viac ako sto rokov sa rôzne kmene Vánov z tejto ríše, ktorých kmene z východu nazývali aj Arméni, vydávali na západ, kde ich zas nazývali Vánmi. Jeho predkovia si osvojili cestu na západ a sever pozdĺž rieky Dunaj a už po stáročia pochovávali svojich vodcov v mohylách, ktoré dnes zároveň slúžili ako orientačné body pre jeho obchodné karavány.

V Aténach sa dozvedel, že zlato získavajú hlavne obchodom s ľuďmi, ktorí bývajú pod Suevskými horami (dnešné Tatry), a že títo obchodníci, nazývaní tiež Dáci, majú početné zastúpenie v Solúne. Prezradili mu tiež trasu na sever, ktorú obchodníci spod Suevských hôr používajú. Keď pripravoval svojich ludi na cestu na sever tak zistil, že najlepšou cestou zo Solúna je cesta pozdĺž rieky Morava, ktorá tečie na sever od Macedónie a vteká do veľkej rieky Dunaj. Potom sa mal vydať proti prúdu pozdĺž rieky Dunaj až na miesto Ostry-holm (dnešný Ostrihom). Tam do Dunaja vteká rieka Hrom pomenovaná podľa boha, ktorého uctievajú miestne kmene, a ktorého tiež volajú Perún. Táto rieka tečie na sever do ríše duší a vedie putovníkov priamo do srdca Suevského kráľovstva. Vyvýšeniny nad terénom a vodou nazývali Suevi holmami a často k tomuto menu pridávali príponu, ktorá charakterizovala tvar takejto vyvýšeniny. Holmi boli zároveň posvätnými miestami týchto ľudí. Podľa zvykov starých Grékov, ktoré si čiastočne osvojil, navštívil pred svojim odchodom veštiaren v Delfi. Veštkyňa mu prezradila, že úspech jeho cesty zavisí od výšky obete bohovi Poseidonovi, ktorého Suevi nazývali Vodanom. Aj tak urobil a teraz bol tu, v kraji hôr a riek.

Výkrik v hornej časti tábora upútal jeho pozornosť. Z lesa vystupovali ozbrojení jazdci a voľný priestor tábora sa stále zmenšoval. Jeho vojaci stáli ako paralyzovaní, a nemo sa pozerali na prichádzajúcich. Dravid pochopil, že neboli prepadnutí, ale že prichádzajúci sa na ich činnosť pozerajú ako na cirkus, ktorý práve zavítal do cudzieho mesta. Keď prechádzali lesmi videli, že oblasť je obývaná, ale nenarazili na žiadne sídliská. Teraz stál zoči voči tým, ktorí tu vládli a nevedel, ako to dopadne. Jeho ľudia sa pudovo zhromaždili okolo neho a prichádzajúci jazdci zamierili k nim.

Zo skupiny jazdcov vystúpil jeden na čiernom koni a pricválal asi päť metrov od jeho ľudí. S prekvapením skonštatoval, že jazdcom je žena s voľne visiacimi blond vlasmi. Jej šaty, ako aj výstroj jej koňa boli vyzdobené zlatom a s údivom zistil, že jej zbraň nie je bronzová, ale oceľová.

Na sedle jej visel štít s obrazom okrídleného býka a v ruke držala zvláštnu palicu, na ktorej konci bolo oko zdobené jeleňom. Dravid pochopil, že tento predmet je symbolom jej moci.

„Kto ste a co tu robíte“, vyslovila v starom skýtskom nárečí, ktorému dobre rozumel. „Sme prospektori kovov a chceme tu postaviť pec na ich tavenie“, odpovedal Dravid. „Ste na mojom území a musíte mať môj súhlas“, odpovedala žena na koni. „Nevedel som, že toto územie niekomu patrí“, odpovedal Dravid v nádeji, že jeho vyjednávacia pozícia sa vylepší. „Byt tebou tak by som prestal klamať“, odpovedala jazdkyňa. „Ešte jedna lož, a nikto z vás sa nedožije západu slnka.“

-„Chcem sa podeliť so ziskom z mojej činnosti a chcem aj zaplatiť za ochranu, ak mi ju poskytneš“, začal Dravid už s iným tónom. Žena prikývla a rozmýšľala.

-„V akého boha veríte?“, spýtala sa zrazu.

-„Veríme v jedného boha s tisíckou tvárí, ktorý dokáže vystupovať aj v ženskej podobe“, odpovedal Dravid. „Po našej smrti tu na zemi sa s ním spojíme v inom svete“, pokračoval.

-„To znie pekne“, povedala žena a pokračovala. „Chcem polovicu z toho co vyťažíš na mojom území. Dám ti aj ľudí na ťažbu a budem kontrolovať a chrániť každú karavánu z môjho územia. V Solúne mám lode, ktoré môžeš použiť na dopravu kovov do Egypta a Perzie. Volajú ma Martina a som kráľovnou Suevov. Na kopci nad vašou pecou máme staré obetište. Vyhýbajte sa mu, pretože každý cudzinec, čo ho navštívil sa už nikdy nevrátil.“

Otočila koňa prv, ako jej stihol odpovedať. Vedel, že mu z neznámeho dôvodu darovala život. Cítil, že ju ešte stretne a pochopil, že ju potrebuje pre poznanie sveta, do ktorého vstúpil. Jazdci a ich kráľovná Martina zmizli tak rýchlo, ako sa objavili a Dravid zavelil svojim ľuďom, nech sa vrátia nazad do práce.