Gesta Normannorum

William of Jumieges

Gesta Normannorum, seu de moribus et actis primorum Normanniae ducum.

Kapitola 1.

Str. 3

Zaiste chcem ti povedať, aby si nemyslel, že som dobrovoľne váhal pristúpiť k tomuto dielu, ale potom som začal zo svojej vôle. Pred dvomi rokmi umrel. A preto som chcel podľa obyčaju u tak vynikajúceho vojvodu Richarda, syna markgrófa Viliama, ponúknuť povinné služby za nespočetné dobrodenia, ktoré mi milostivo udelil bez mojich zásluh. On jedného dňa pristúpil ku mne a začal ma objímať najláskavejšími ramenami a svojimi veľmi milými rečami ma priťahovať, upokojovať hojnými prosbami, dokonca i prisahať lásku, aby som, ak môžem, pomohol mu svojím duchom, tak dlho očakávaným, to jest aby som popísal mravy a činy normanskej krajiny a tiež jeho prapredka ROLLA, ktoré ten zaviedol vo svojom kráľovstve. Bol som zarazený, akoby bez zmyslov a po niekoľkých dňoch odmietol som jeho prosby a vzpieral som sa to robiť. Avšak pohnutý toľkými prosbami, unavený toľkým naliehaním, sotva som vedel rozmýšľať, či položiť na svoje plecia váhu takého bremena.

Str. 9

Slovo, práchno sveta, živiteľ a tvorca rozsiahleho zemského povrchu, hviezdna myšlienka, to vidiac, poníženými modlitbami skúmam svoje sľuby, ako by slovo napomohlo aj nevedomky popísať trasľavé začiatky činov a vecí. Chcem presne vykladať všetky nešťastia, ale budem to môcť urobiť len v próze. To, čo sa prihodilo za vojvodu ALSTEMA, tie zúrivé barbarstvá a čo sa stalo za ROLLA, už pokresťančeného, ako aj za jeho potomstva. Viliam veľmi nepomohol pri povznášaní ríše všetkými svojimi zákonmi. Pretože aj zásluhou Richarda a predovšetkým so známymi patricijmi, veľmi pobožnými kresťanmi, sa právne upokojila krajina normanského ľudu. Počas plodných rokov, pri zachovaní mieru, Ty Bože si na čele, Ty, ktorý všetko obsahuješ, sám vládneš a živíš a zotrvávaš na veky.

Kapitola 2

Str. 1

Po namáhavom opísaní množstva krajín, obchádzok a povrchu zeme znova premeriavam celú zem, obkolesenú stálou obrubou oceánu zo všetkých strán, pod štyrmi hlavnými smermi vzdušne rozdelenú. Taký názor majú zemepisci. Oni rozdelili zem na tri časti: Áziu, Európu a Afriku. Z nich Európa je pomenovaná podľa provincií, ktoré ju ohraničujú mnohými korytami riek. Tie provincie sú zas ohraničené ustálenými hranicami. Z nich najrozsiahlejšia provincia, osídlená nespočetným množstvom ľudí a iných skutočností, sa nazýva Germánia. Tam pramení rieka Ister vo vysokých vrchoch, zväčšuje sa množstvom prítokov a búrlivo meandruje od juhu na východ a preteká cez Germániu a Skýtsko až po zaústenie do Skýtskeho mora (Čierne more). Tam sa odlišne nazýva Dunajom. Na veľkých plochách pri Dunaji až po Čierne more sa vo veľkom rozsahu nachádzajú národy a barbari... Tie sú ako na ostrove obkľúčené všade Oceánom, ako včely v úli, alebo ako meč v pošve. Mnohorako sa odlišujú od seba, vyskakujú podľa barbarského zvyku. Nachádza sa tu najväčší kraj Alanov, nemenej hojné sú sídla Dákov a veľmi roztiahnutý kraj Grékov. Z nich Dácia vyčnieva v prostriedku na spôsob koruny, s mestami chránenými preveľkými horami, ktoré vytvárajú ohyb, obývaný zúrivými národmi, ktoré pripomínajú bojovného Marta. Sú to Góti, ktorí sa nazývajú aj sarmatskými Gótmi, Trákmi a Alanmi. Tieto početné národy- podľa môjho výskumu- obývajú aj rozsiahle močiare. Sú vznetlivé, príliš bezočivé a márnivé. Znásilňujú veľa žien neobvyklým potupným miešaním manželstiev a z týchto miešaných manželstiev sa rodia mnohé nešťastné deti. Tie keď dospejú, požadujú od otcov, od dedov majetky a medzi sebou sa často zúrivo škriepia. Keďže zeme, ktoré obývajú im nepostačujú, vo veľkom množstve sa zhromažďujú a z cudzích krajov kruto vytláčajú národy, aby si tak privlastnili ich kráľovstvá, kde by mohli žiť večne a v pokoji... Tak to robia Góti skoro po celej Európe, až kým nevymrú. Pri vykonávaní svojich výpadov a nájazdov obetujú svojmu bohu býka ako obetu. Dávajú bohu nielen dobytok a prasce, ale aj deti a obilie a ako dar aj ľudskú krv. Za najcennejšie považujú všetko, čo kňaz určí lósom. Býka v jarme často zabíjajú údermi do hlavy, uštedrujú mu nezvyklé údery. Potom ho hodia na zem slávnostným spôsobom a skúmajú žily jeho srdca, t.j. tepny. Keď je zbavený krvi, nalievajú si ju podľa zvyku na hlavu a na hlavy príbuzných, potom rýchlo vytiahnu lodné plachty. Myslia si, že tak uspokojili vetry a prudko sa oprú o veslá. Ak však niekedy vyrazia na koňoch, vztýčia do boja Martove zástavy. Tak vytiahnu zo svojich sídiel a snažia sa dať napadnutému národu smrteľný úder. Odchádzajú od otcov so svojimi vodcami, aby silne zaútočili na cudzie národy.

Svojich bezmocných zanechávajú doma, aby kupovali obživu od cudzincov. Sami nevlastnia pozemky, ale ich prenajímajú pokojne cudzím. Odstraňujú vyhnancov, ktorí úžerníčia medzi bojujúcimi. Podporujú svojich, aby sa zúčastňovali života s cudzincami. Sú vylúčení zo svojho národa a závidia majetky cudzincov. Otcovia ich vyháňajú, aby nežili pri matkách, povzbudzujú ich mladícku drsnosť na ničenie cudzích národov. Zbavujú ich vlasti a tak sa ona ochudobňuje o svojich obyvateľov. Ľutujú ostatné kraje, ničomne zničené nepriateľom. Tak vyľudňujú všetko, čo im je v ceste. Plavia sa pri pobreží, aby mali na dosah korisť z polí. Keď zničia jedno kráľovstvo, idú do druhého. Dožadujú sa prístavov, chránených mierom. Tam vymieňajú nakradnuté majetky. Nazývajú sa Dáci, medzi sebou Danajci alebo Dáni. Chvália sa, že pochádzajú od Antenora. Ten po zničení Tróje unikol spomedzi Achájcov, vnikol so svojimi do Ilýrska. Ilýrcov sami vyhnali podľa dáckeho zvyku. Keď Francúzsko roztiahlo svoje územia doširoka, prišli tam so svojim odvážnym vojvodom Anstinom. Ten bol ich kňazom, odvážny, príliš krutý. Divoký. Ničomný nepriateľ, hrozný, divoký, nemravný, ničomný a nestály, bezočivý, búrlivý a bez zákona, ničomný, nevľúdny, všade chránený pred rebelmi, zradca a podpaľač, dvojnásobný zlý pokrytec, bezbožný, pyšný a úskočný klamár, odvážny lotor, hriešny, bezuzdný, škrieplivý. Zväčšovateľ nečestného zla, stále rastúceho. Nepíše atramentom, ale uhlíkmi, vyznačuje sa takými zločinmi, nad všetky strašnejšími a podozrievavo sa snaží siahnuť na hviezdny Olymp. Raz tu, raz inde nastrašil utekajúce národy a ich majetky si prisvojil. Napadol mocné galské panstvo a ovládol francúzske kráľovstvo. Znesvätil kňazstvo, pošliapal svätyne. Slovne napadol francúzskeho kráľa, ktorý v pokoji nažíval so svojimi poddanými. Ručal cez múry na obrancov ako vlk pri ovčom košiari. Bez váhania vešal Frankov, prestrašených vo svojich posádkach. Prenasledoval všetkých, ako lev jelene. Zabíjal na koho natrafil, vykonával skazu, podrezával hrdlá mečom. Pokutoval klérus, trestal ich krutou smrťou.

Útočníci obliekajú kňazské kazuly, ktoré strhávajú z posvätných oltárov, obliekajú alby, ktoré sa používajú pri slúžení omše. Ktokoľvek pozdvihne proti nim zbraň, je kruto zabitý. Ostatný bezbranný ľud odvádzajú ako zajatcov. Prznia ženy. Žalostne prichodiace odvádzajú. Všetky devy hanebne zneuctia. Zmučených starcov a deti vláčia do ďaleka. Čokoľvek je zverského, to oni pokladajú za cenné. Ich zúrivosť rastie a zväčšujú ju mnohými zlými činmi. Podľa svedka Quintina zapálili chrám, najvýznamnejší v otázkach mníšstva, ale aj všetky ostatné kostoly, umiestnené v hraniciach Normandie. Kláštor vedúceho Kristovho bojovníka Dionýza je spálený ohnivou záplavou. Zabili novomacenského biskupa aj s jeho diakonmi, a to 4. mája, aké nešťastie! Všetok opustený ľud bol zajatý a odvedený na lode. Bazilika Medarda a Elígia, vyznávačov Krista, je tiež bezbožne spálená. Posvätný chrám sv. Genovéfy- panny v Paríži, bol tiež bezbožne spálený. Ostatné kostoly mimo hradieb zhoreli skoro všetky. Francúzsko, zničené týmto zákerným zlom, je celkom vyľudnené. Plačú deti, zbavené chleba, ktorého tu bolo kedysi nadostač.

....

Samotní Dáci sa na lodiach ženú a keď ich obyvatelia vyženú, obsadzujú hraničné kraje. V noci napádajú spiacich a ničia všetko, čo uvidia. Hynú v bojoch po celom Francúzsku. Zhromažďujú všetku korisť na svoje chránené lode. Keď si toho nazbíjali dosť, radia sa, čo urobiť. Jediný Alstingus hovorí za všetkých. Rozmnožili sa proti nám nežiadúce vetry, využime iné vetry na uľahčenie našej cesty. Ak sa vám to páči, poďme do Ríma a podmaňme si ho tak ako Francúzsko. Táto rada sa zapáčila všetkým. Lupiči vytiahli plachty a obrátili sa od francúzskych brehov. Vysoké vlny sa široko-ďaleko dotýkali brehov, ktoré chceli vyplieniť a tajne sa priblížiť Rímu, pánovi národov. Zhromaždili sa pri meste, ktoré nazývajú Lunou. Patricijovia mesta sa zhrozili z množstva útočiacich lodí a opevnili mesto množstvom vojska. Zlorečený Alstignus nijako nemohol mesto dobyť. Zaumienil si použiť najnehanebnejšiu lesť. Poslal teda posla k veliteľovi mesta a k biskupovi, aby im povedal nasledujúce slová. Posol prišiel pred nich a takto prehovoril: „Alstignus, vojvoda Dákov ponúka verné služby svoje i svojich, ktorí boli vyhnaní z Dácie. Iste je vám známe, že takýmto osudom vyhnaní z Dácie sme sa dostali, zmietaní vlnami, cez všetky moria a vietor nás podivuhodne zaniesol až do kráľovstva francúzskeho národa. V tom kráľovstve sme pristáli s dovolením našich bohov a vybojovali sme udatne mnoho bitiek proti francúzskym národom a podrobili sme všetky miesta tohto starého kraja nášmu panstvu. Ale všetci poddaní nášmu veleniu chcú sa vrátiť do svojho rodiska, avšak protivné severné vetry a neskoršie aj západný vietor nás prinútili, hoc neradi, k vašim hraniciam. Nechceme zničiť vaše mesto, ani odviesť vaše dediny ako korisť na lode. Nemáme na to dosť síl, sme unavení z toľkých nebezpečenstiev. Prosíme, dajte nám ochranný mier, ktorý si chceme vykúpiť. Náš náčelník, chorý a plný bolesti, chce sa vykúpiť spásonosným krstom u vás, chce sa stať kresťanom. A keby umrel, sužovaný bolesťami, chce byť prostredníctvom vášho milosrdenstva a vašej lásky pochovaný v tomto meste. “

Keď to počuli biskup a veliteľ mesta, odpovedali poslovi: „Uzavrieme s vami zmluvu o večnom mieri a vášho náčelníka pokrstíme. Posol to však hovoril ľstivo a všetko, čo od nich počul, bezbožne oznámil svojmu náčelníkovi. Pod ochranou mieru dali im mnohé výhody a títo vierolomní pohania využili túto výhodu na obchodovanie s kresťanmi. Medzitým biskup pripravil krstiteľnicu nešípiac zradu. Posvätil vodu čerpanú zo studne do krstiteľnice osvietenej sviečkami. Priviedli klamára Anstignusa, zlovoľného vynálezcu tej ľstivej rady. Vstúpil zradne do vody, zmyl zo seba iba telesnú špinu. Prijal bezbožný krst, avšak na záhubu svojej duše. Z krstiteľnice ho vyzdvihli biskup a veliteľ mesta. Odviedli ho ako chorého a pomazali posvätným olejom. Nebol chorý, ale slabý, tváril sa ako bedár. Odniesli ho ako chorého na jeho loď, oblečeného len v košeli. Na lodi povolal k sebe všetkých náčelníkov, ktorí sa s ním radili o ľstivom podujatí. Tajne im oznámil, co si vo svojom zúrivom srdci zaumienil. Oznámte veliteľovi mesta a biskupovi, že som túto noc umrel a domáhajte sa nárekom, aby ma ako novokrstenca pochovali v meste. Povedzte im, že meče a zbrane, všetko čo mi patrí, im dávam. A tak oni na jeho rozkaz prišli s nárekom pred pána mesta a s plačom povedali:

„Náš náčelník, váš krstný syn, oh beda, umrel. My úbohí prosíme, aby ste ho dali pochovať vo vašom monastieri a aby ste prijali dary, ktoré nám prikázal vám dať.“ Oni oklamaní takýmto klamstvom, ako aj zaslepení danými darmi, ktoré prijali, sľúbili, že prevezmú jeho telo a že ho slušne pochovajú v monastieri. Keď sa poslovia vrátili, oznámili mu čo dosiahli o ľstivom pohrebe. Ničomný náčelník sa zaradoval nad odpoveďou. Z každého kmeňa povolal starešinu a keď sa zišli, najničomnejší zo všetkých ničomníkov Anstignus povedal: „Urobte mi mary a položíte ma na ne ako mŕtveho. Zbrane položte so mnou na mary a vy budete s plačom stáť okolo. Vaši ľudia nech bedákajú po uliciach, akoby ma oplakávali. Všetci z vašich stanov nech robia hluk, nech zaznejú hlasy aj na našich lodiach a v ostatnom našom vojsku. Zbrane a opasky dajte niesť pred márami. Vyložte blyštiace sa drahokamy a zlaté sekery a meče. Urobte to čo najrýchlejšie, že to nakázal pochovávaný.“ Bolo počuť plač a nariekanie, hluk smútiacich. Ozvali sa lesy zvonením. Biskup zvolával dedinský ľud, rozťahaný po meste. Prišli kňazi a mnísi vo svojich habitoch, podobne aj mešťania, aby sa zúčastnili na pohrebe martýra. Chýbali tam iba ženy, ktoré vliekli do zajatia. Kráčali za ohavou, položenou na márach. Žiaci niesli ťažké svietniky a kríže pred mešťanmi. Pohani priviezli Anstingna, položeného živého na márach. Pri bráne do mesta vyšli kresťania v ústrety pohanom. Obe skupiny sa vydali do monastiera, kde bol pripravený pohreb. Biskup sa pripravil, aby slúžil omšu za svojho krstenca. Bol tam aj spevácky zbor a kňazi, ktorí zvykli spievať pri pohrebe. Kresťania určení na jatky nič netušili o smrteľnom podvode.

..... (Anstingnus a jeho druhovia všetkých povraždili a zmocnili sa mesta, o ktorom mysleli, že je to Rím.)

Kapitola 5

Str. 1

V tých časoch istý starec obýval Dáciu, ale následkom udalostí a prítomnosti nespočetného vojska, tiesnený zo všetkých strán. Nikdy však nevložil svoju do jarma niektorého kráľa, ani do cudzích rúk neposkytol svoje služby, vlastnil skoro celé dácke územie a nárokoval si aj hraničné krajiny Dácie, Alánie, lebo tie národy si podmanil násilím v premnohých bitkách. Bol totiž, spomedzi všetkých orientálnych kniežat najmocnejší svojou udatnosťou. Vynikal mnohými vznešenými cnosťami nad ostatných váhavcov. Keď umrel, zostali po ňom dvaja synovia, silní čo do zbraní, skúsení vo vojne, telesne urastení, silní čo do odvahy. Starší z nich bol Rollo, mladší sa nazýval Gurim. Týchto mladíkov chceli na kráľov príkaz vyhnať. ... (tu chýbajú nejaké verše)... (obyvatelia tých krajov) ohli kolená, tvárili sa poddane a pokorným hlasom im jednomyseľne povedali: „Pomôžte nám, prispejte pomocou a my zostaneme pod vašou ochranou. Budeme vám slúžiť, lebo náš kráľ chce nás vyhnať z Dácie a zbaviť nás našich pozemkov a našich majetkov. Prosíme, zmilujte sa nad nami, lebo nemáme inej nádeje a spásy.“ Vtedy bratia odpovedali snažne prosiacim. „Pomôžeme vám vo všetkom. Aby ste mohli zostať bývať v Dácii bezpečne pred kráľovskými hrozbami. Budete v pokoji užívať svoje majetky, tak tomu napomôžeme.“

Keď to obyvatelia počuli, bozkávali nohy Rollovi a Gurimovi a radovali sa, že budú mať takýchto pánov. Medzitým sa rozšírila o tom správa a došla až do ušú kráľa Dácie. Aj to, čo najmocnejší vojvoda, otec Rolla a Gurima, aké veľké úžitky si privlastňoval. Vtedy si kráľ spomenul na zlé časy, ktoré mu tento vojvoda bol pripravil. Zvolal všetkých náčelníkov kráľovstva a povedal: „Zaiste viete, že otec Rollov a Gurimov umrel. Pristúpime teda do ich krajov a zaberieme ich mestá, hrady a opevnené miesta. Za otcove činy pomstíme sa na synoch tak, že ich vyhubíme za ich zločiny. Vy a vaši ľudia sa pripravte, aby ste mohli vykonať takéto činy.“ Na určený termín odchodu prišli zo všetkých strán so svojimi ľuďmi. Sotva dospelá mládež Dácie, príliš zvedavá, pripravená na horúce letá, sa pripravovala počas odchodu. Jedni pripravovali ľahké štíty, vyrábali lesklé šípy, akoby boli dospelí. Iní ostrili kopie a meče, iní bezpečné prikrývky hlavy, čiže prilby, iní robili zo železa a zlata pletené brnenie, čiže panciere. Dokonca aj otcovské piky zohrievajú v peciach a nanovo prekúvajú. Fáma o tom sa dostala až ku Rollovi a Gurimovi, ktorí boli znepokojení takýmito správami. Zvolali mnohých mladých na stretnutie a zhromaždilo sa aj množstvo dospelých a starších, určených na vyhubenie. Rollo požiadal zdvihnutím rúk o ticho.. Keď sa ľud utíšil, začal Rollo pekne hovoriť: „Prihováram sa vám, ktorí ste zapálení nadšením, ktorí ste výkvetom vynikajúcim statočnosťou. Napodobnime šikovnými nápadmi ctihodných našich otcov a dedov, vzmužte vašu statočnosť, posilnoite sa, aby nami nepohŕdali, že sme sa zišli len na ukážku konských postrojov. Kráľ tohto kráľovstva sa totiž chystá na nás, chce nás prevýšiť, napadnúť panstvá našej monarchie a všetkých nás zahubiť. Doterajšie naše dedičné zeme chce odovzdať svojim správcom. Rozšírme sa po celej zemi a ponáhľajme sa odporovať a nepriateľsky prijať jeho príchod.“ Tak ich napomenul a spoločným vojskom s radosťou vtrhol na kráľovské územie a celé ho zničil ako výbuchom sopky. Keď to kráľ počul, vykročil do bitky proti Rollovi a jeho bratovi. Dlho sa bojovalo, ale potom sa kráľ obrátil a utekal pod ochranu miest. Rollo pochoval svojich mŕtvych vojakov, ale kráľových padlých ponechal. Tak to zostalo istý čas po boji medzi kráľom a Rollom.

... (Kráľ navrhol mier. Každý si ponechal svoje územie. Ale po dlhšom čase kráľ porušil dohodu a v noci napadol Rollove územie. Kráľ zas klamne utekal až na miesto, kde nastražil úklady. Rollo vpadol do pasce. Kráľ sa vrátil, Gurim padol v boji. Rollo nezostal v Dácii, ale so šiestimi loďami obsadil jeden ostrov ...)

Kapitola 6

Str. 1

... (Keď Rollo dlhšie pobudol na ostrove, boží hlas mu vo sne povedal: Rollo, vstaň a choď do Anglicka. Anglod= angelos. Obyvatelia však vytiahli proti nemu do boja a pokúsili sa ho zahnať od anglických brehov. Porazil ich a on zutekali. Ešte druhý raz sa pokúsili o boj. On zvíťazil, ale ani potom sa nerozhodol, či sa má vrátiť do Dácie, či do Francúzska a či zostať v Anglicku.

Ďalšia časť je napomenutie Rollovi, aby zostal a stal sa ochrancom biednych, vdov a sirôt...)